Zo zošitov

XX

Filozofi píšu knihy. Keby filozof nepísal knihy, čo by robil? Ctižiadosťou filozofa je myslieť inak ako obyčajný človek. Keby myslel ako obyčajný človek, načo by bol filozofom? Čím neobyčajnejšie sú filozofove myšlienky, tým lepším je filozofom. Ľudia obdivujú neobyčajne mysliaceho filozofa, ako obdivujú neobyčajného bežca alebo speváka.

Ale filozof producent knihy musí prihliadať ku každodennosti, a to niekoľkorako. Solipsista píše pre ľudí. Pre akých ľudí, ak je solipsista? Matematik píše: „Nech je množina bodov atď..“ Čo je „nech je“? Matematik prikazuje: Vysvetlil príkaz? V knihách filozofov je veľa, občas väčšina nefilozofického: obyčajného. Keby filozof nebol aj obyčajným človekom, nerozumeli by mu čitatelia jeho kníh, ale nerozumel by ani sebe.

Obyčajní ľudia sú naivní realisti. Filozofi by zmizli v nezrozumiteľnosti, keby zároveň neboli naivní realisti. Naivný realizmus je humus myslenia.

XXI

Ozdoby môjho detstva, chrústy, žaby, motýle, vymierajú. Dokonca začali vymierať vrabce. Pretože je studený september a nelieta hmyz, hromadne umierajú lastovičky. Prečo je studený september? Je mi ako na cintoríne.

Keď mi zomrel otec, jeho hrob bol na peknom slnečnom cintoríne, rád som chodieval nielen postáť si k hrobu, ale aj poprechádzať sa po svete, ktorý bol nežne veselý. Keď kvitli lipy, cintorín ich veľa a dobre vyživoval, počúval som včelí spev.

Bolo mi pusto, ale aj veselo. Cítil som, že aj otec, svojsky prítomný, sa smeje. Stromy obývali aj hrdličky, veľa hrdličiek sa tešilo a spievalo. Akoby sme spoločne žili, žili, kým neumrieme. Medzi mŕtvymi i živými bolo akési priesvitné okienko.

XXII

Veľmi rád si predstavoval, že je knieža, dokonca kráľ: ale incognito.

Predstavoval si, že kedysi, nepamätá sa, kedy, ho uniesli ľudia zo zahraničia. Zaviedli ho do slušnej rodiny v malomeste. Pán bol riaditeľ meštianskej školy: vtedy bývali meštianske školy. Pani vyučovala latinčinu na gymnáziu. Boli mierni, slušní, nábožní, ako učitelia nebohatí, ale nie chudobní. Považovali sa za chlapcových rodičov a vzorne ho vychovávali. Chlapec vedel, že je knieža alebo kráľ, ale vedel, že nemôže protestovať proti osudu. Skrýval svoje presvedčenie a prijal všetky úlohy, ktoré vyplývali z jeho zdanlivého synovstva. Vyštudoval ako poslušný syn na univerzite, čím potešil prijatých či vnútených rodičov, stal sa architektom a preslávil sa autorstvom niekoľkých medzinárodne známych projektov. Bol vďačný „rodičom“, alebo ako ich mal pomenovať, a vzorne sa o nich staral, keď boli chorí, starí a detinskí.

Ale celý život, naozaj celý, až po agóniu, vedel, že je knieža alebo kráľ. Asi rok pred smrťou, ako starec, sa so svojou vierou zdôveril priateľovi. „Kuriózna viera,“ povedal mu. Ale priateľ sa usmial: „Nekuriózna,“ povedal. „Verím, že som potomok švédskeho grófa, ktorý bojoval v Čechách v tridsaťročnej vojne. Nedokazujem. Verím.