Zo zošitov

XXIII
Nie som odborník. Sú úlohy, ktoré riešime radšej bez odborníkov ako s ich asistenciou. Odborníci majú odborné predsudky. Majú sebavedomie, teda cítia záväznosť svojich vyjadrení. „Platnosť“ má občas účinky magických rozsudkov. Hviezdoslav je čudný útvar v slovenskej kultúre. Myslím si, že v nej stojí ako Memnonov kolos v púšti: osamelý a nepochopiteľný.

Obsahy jeho básní sú konvenčne realistické: preto mohol „ľudovieť“: prezentovali ho ako hovorcu ľudu. Prezentoval sa aj sám. Jeho realizmus sa dokonca páčil „socialistickým realistom“.

Ale: záhadná je Hviezdoslavova reč. Myslím si, že nemá v slovenskej rečovej záhrade partnera. Aj rečovo obratnému Slovákovi je ťažko, keď sa prediera rozsiahlymi húštinami hviezdoslavovského jazyka. Zvláštností, krkolomností, artistických naschválností, čudáckych deformít je demonštratívne veľa. Čo hnalo obsahového realistu do formálnych, technologických výstredností? Ak prijmeme komplementaritu rečovej podvojnosti, teda názor, že reč hovorí nami, ako my rečou, opýtame sa: kto koho zneužil? Hviezdoslav reč alebo my Hviezdoslava? Myslím si, že odborníci nám nepomôžu pochopiť a vysvetliť Hviezdoslava.

XXIV
Čo núti tvorivých zhlukovať sa do „smerov“, do „škôl“, tvoriť nie v jednotnom čísle (hoci „je“ je základná jednotka tvorivých), ale v pluráli: „my“. Čo motivuje túto zradu seba, rezignáciu na solipsizmus vyjadrenia sa (hoci v tvorbe ide práve o to)? Stádový inštinkt tvorcov je taký všeobecný, že ho nemožno vysvetliť externými, napríklad spoločenskými, okolnosťami. Musí byť následkom niečoho „hlbokého“.

Solipsizmus (možno použiť slovo, lebo dosť vyhovuje) odlišuje tvorcu od remeselníka. Hoci v každom tvorcovi pobýva remeselník (sú ľudia, ktorí majú alternujúcu personu, remeselnú a tvorcovskú), združovanie ovláda viac persona „tvorca“ ako „remeselník“. Prečo dejiny umenia, filozofie, vedy sú takmer úplne dejinami „smerov“?

Povrchne nám napadne: „kolektívne nevedomie“: je viac duchovným, teda neosobným útvarom ako osobnou štruktúrou. Ale vysvetľovacia sila slova je neveľká, Musíme si dať pozor, aby mená nesimulovali explikáciu.

XXV
„Náhodnosť“ v matematike znamená maximálnu neusporiadanosť. Ale: náhoda v existencii nám prihráva udalosti, ktorých štruktúra je veľmi diferencovaná, teda „nenáhodná“. Príkladom je opica, ktorá náhodou napíše text Hamleta. Všetci sme (aj) opice, ktoré píšu na stroji osudu text svojho života: občas sa (náhodne) zjaví Hamlet a Faust, inokedy vreckový zlodej a klient sociálneho útulku.

Slovo „náhoda“ má teda dva významy. Platí, veríme, druhý termodynamický zákon, ktorý zvyšuje entropiu sveta. Ale platia, veríme, fluktuácie, ktoré lokálne entropiu znižujú. Fluktuácií je nesmierne, nekonečne veľa. Keby sme boli extrémni, povedali by sme, že svet je množina fluktuácií.

Logika alebo metafyzická náhoda je teda „dialektická“.