Mediálne toxické deriváty pravdy
V nedeľu 15. februára bolo vo Venezuele celonárodné referendum o návrhu zrušenia volebného limitu na počet znovuzvolení ktoréhokoľvek venezuelského občana zastávajúceho verejnú funkciu či už priamo vo vláde, alebo všetkých ostatných volených pozíciách vo verejnej správe. Predchádzajúca zákonná úprava nepovoľovala zvolenie tej istej osoby viac ako dva razy do tej istej verejnej funkcie.
Referenda sa zúčastnilo 67 percent oprávnených voličov z celkového počtu približne 16 miliónov ľudí. Za zrušenie limitu hlasovalo 54,4 percent, proti 45,6 percent voličov. Podľa správy medzinárodných pozorovateľov referendum bolo pokojné. Občania sa v demokratickom plebiscite rozhodli a ich vôľa sa premietla do ústavného zákona ich štátu.
Tu by sa dalo skončiť zagratulovaním Venezuelčanom k ich rozhodnutiu posilniť práva voličov rozšírením slobodnej voľby, ako aj k zaangažovanosti vo veciach verejných, o čom svedčí vysoká účasť.
Povinná jazda korporátnych médií
Korporátne mainstreamové médiá, ale ani verejnoprávne, tu však v hodnotení posledného vývinu vo Venezuele nekončia. Bolo potrebné pridať komentár, ktorý to všetko uviedol na správnu mieru. Aby to ľudí nebodaj nepriviedlo do omylu a nevysvetlili si udalosti vo Venezuele ako aj referendum samotné ako obdivuhodný prejav demokracie nielen v porovnaní s mnohými okolitými krajinami Latinskej Ameriky, ale aj s európskym štandardom (kde sa vlády sotva odvažujú schvaľovať zmeny v ústavách prostredníctvom referenda).
V správach Slovenského rozhlasu oznámili výsledky referenda pod titulkom: „Hugo Chávez prezidentom do smrti“. Redaktorka Miroslava Hospodárová v ňom tvrdí, že Chávez „dostal od Venezuelčanov povolenie ostať v úrade tak dlho, ako bude chcieť.“ Omyl. Referendom sa zavádza možnosť opakovaného a počtom neobmedzeného kandidovania – uchádzania sa o verejnú funkciu vo voľbách, v ktorých voliči, a nikto iný len voliči, rozhodnú, či kandidujúceho zvolia alebo nie. Redaktorka Slovenského rozhlasu má problém pochopiť principiálny základ demokracie – a to už nie je na smiech.
Spoločnou črtou takto postihnutých redaktorov a novinárov je, že na svoje „analýzy“ nepotrebujú zohľadňovať fakty. Vystačia si s presvedčením a antipatiami. Túto faktosleposť novinárov vytrvalo ignorujúcich objektívnu skutočnosť je možné racionálne vysvetliť iba vysokým stupňom indoktrinácie – väčšinou nevedomej – keď sa politická objednávka stáva dominantnou.
„Politická korektnosť“ svojou neviditeľnou gravitáciou ovláda myseľ a pero veľkej väčšiny novinárov a redaktorov médií u nás a vo svete. Oficiálna línia rámcuje horizont udalostí, za ktorým pre nich končí svet, a prekročenie ktorého by pre nich znamenalo vystaviť sa vážnym rizikám.
Diktátorské referendum?
Nepopieram, naopak tvrdím, že politické presvedčenie, ako by mal svet fungovať, sa len ťažko dá odlúčiť od žurnalistiky. Bez presvedčenia by sa z nej stala štatistika bez súvislostí. Avšak v súčasnej mainstreamovej žurnalistike je štatistiky a faktov, ktoré obstoja pred zdravým rozumom, žalostne málo. Ba často sa nahrádzajú nepokrytými lžami a logickými nezmyslami.
Diktátor a referendum sú od seba veľmi vzdialené pojmy na škále hodnotenia slobody. Globálne médiá však vyvinuli svoje vlastné toxické deriváty pravdy a prišli s takou abstrakciou podania reality, v ktorej spolu skĺbili tieto dva pojmi cez osobu Huga Cháveza. Toho istého Cháveza, ktorý vyhlasuje referendá každý rok a niekedy aj dva razy. Za desať rokov jeho vlády sa ich uskutočnilo celkovo trinásť. Nielen finančný, ale aj mediálny sektor prišiel o morálny kredit. Lži – dlh, ktorý naakumulovali, ťahá systém ku dnu rovnakou silou, ako zlyhávajúce banky.
Autor je publicista
