Zo zošitov

XXVI.
Môj zmysel pre samotu, ba osamelosť, je vrodený. Pamätám sa na detstvo: teda: na fragmenty detstva, ale aj na globálnu ideológiu svojich detských rokov. Svetlo, ktoré ožarovalo môj život, bolo: samota a osamelosť. Bol som veľmi závislý od rodičov. Keď rodičia odišli na konferenciu do gymnázia, kde učili, a popoludnie ústilo do podvečera, musel som úzkostne čakať, len čakať: bezradne som sa potuloval po byte, po záhrade, a čakal som. Moja existencia sa premenila na čisté čakanie, nemohlo sa do nej zmestiť nič navyše. Ale: čakal som sám a osamelý. „My“ nepoznám, hoci vzťah „ja ty“ som vedel precítiť intenzívne, „ja“ sa ochotne vzdávalo panovania a slúžilo. „Ty“ si ma ľahko podriaďovalo. Ale: kto sa podriadil, občas nedôstojne, bol „ja“. Nepamätám sa na okamih fúzie, na „my“. Ľudia, ktorí, ako som vycítil, žijú v „my“ ako ryby vo vode, boli pre mňa nepochopiteľní: ich „my-stvo“ som považoval za naivné, za zaostávanie. Preto sa mi socialistická ideológia so svojim kolektivizmom zdala predovšetkým hlúpa. Hlúpe boli aj školské výlety, pri ktorých sa žiactvo zhustilo do veselej, mazľavej masy, napríklad v kolektívnych hrách.

XXVII.
Opakovanie identického je mechanizmom genézy iného. Použijeme neologizmus: opakovanie je inenie.
Opakovaním „teraz“ sa formuje čas. Priestor je produkt iterácie bodov. Ale: opakovanie potrebuje predpoklady. Aby sa okamih po okamihu zmestil, musí pre-existovať nádoba: čas.
Bod potrebuje pre-existenciu priestoru.
Čo bolo skôr? Priestor, alebo body? Čas, alebo okamihy?
Opakovanie je teda symetrické s delením. Čokoľvek je, možno deliť. Ale: nie sú symetrické matematickými vlastnosťami. Svet opakovania je lineárny, svet delenia je hyperbolický.
Aha. Tamten kozmológ si myslí, že svet sa rozplynie v „nekonečne“, henten, že svet sa zrúti do „ničoho“. V pozadí kozmologickej váhavosti je podvojnosť opakovania – delenia.
Moje mudrovanie je primitívne naturfilozofické.
Čo by mi povedali profesionálni matematici a filozofi, keby som mudroval pred nimi?
Hanbím sa. Ale primitivitu považujem za nie nedôležitú, opatrujem v sebe romantickú dušičku, ktorá sa vlečie s mŕtvolou realistického tela.

XXVIII.
Reč pokúša hocikoho, aj triezveho a konvenčného poteší pôsobivá slovná hračka alebo smiešne prirovnanie.
Netriezvy a nekonvenčný urobí z reči žartovný svet, v ktorom sa „slová“ a „veci“ nerozlišujú.
Dualita „slová“ a „veci“ je priehľadná, ale naivná. Zodpovedá naivnému realizmu, krásnej prírodnosti. Geniálny naivný realista bol Josef Lada.
Slová a veci sa miešajú, splývajú, vymieňajú si vlastnosti a „identitu“. Malé deti sa hrajú s vecami a slovami rovnako: obe sú im hračkami.
Ukázalo sa, že nemožno presne určiť, čo je „hra“.
Dôsledok: nemožno presne určiť, čo je „hračka“.
Aj atómová bomba je hračka. Aj šibenica je hračka. Aj katedrála je hračka.
Hračku – reč si prisvojujeme.
Áno, ale kde je „vážnosť“?
Ak nevieme, čo je „hra“, vieme, čo je „vážnosť“?