Zo zošitov
XXIX
Myslím si, že pred-reflexívny svet vedomia je „poetický“. Je svetom neohraničených asociácií rôznorodých obsahov. Obsahy navzájom prerastajú, asociovanie nie je len „dotýkanie“, ale aj vzájomná asimilácia. Všetky „figúry“ poetiky a rétoriky bujnejú spontánne: „Umenie je skleník, v ktorom sa starostlivo pestuje, čo samo a nezámerne bujnie v pralese.“
Ale pred-reflexívny prales, rozprávková ríša spontaneity, ohraničuje svoju slobodu sám. Produkuje reflexiu. Reflexia mocne redukuje vitalitu pralesa, ktorý je jej vlasťou. Zväčša si nevšímame svoj pred-reflexívny poetický prales. Vďaka ideológii, ktorá preferuje disciplinovanú reflexiu, môžeme svoj poetický svet popierať: hanbíme sa za jeho primitívnosť.
Vo vnímavých okamihoch, napríklad pri čítaní Maldororových spevov, môžeme spoznať: Toto nie je výstredný sen chorého, toto je presný opis Niečoho, čo je aj vo mne: toto som aj ja. Cítime rozkoš zo znovu-spoznania: akoby návrat strateného.
XXX
Rozprávame, vyslovujeme rôznorodé vety. Rozprávame takto: štyri vety sú pravdivé, piata je nepravdivá, ale poradie viet je ľubovoľné. Keď ma počúvate, neviete, ktorá veta je nepravdivá.
Počujete vetu: „Môj otec bol barón.“ Môžete povedať, že „môj otec bol na osemdesiat percent barón“?
Pravdepodobnosť pravdivosti vety nie je pravdepodobnosťou udalosti, ktorú veta opisuje. Toto rozlíšenie považujem za významné.
Keby ma bol otec oklamal, veta „môj otec bol barón“ by bola nepravdivá, pre mňa „pravdivá“, a pre vás „pravdivá na osemdesiat percent“.
Akú „pravdivostnú hodnotu“ má veta, závisí od štruktúry situácie, v ktorej sa rozpráva. (Slová „pravdepodobnosť pravdivosti“ sú zábavné. Ale ukazujú štruktúrovanosť situácie.)
