Zo zošitov

XXXI
Opis všeobecnej psychológie je adekvátny: v primeranej súvislosti. Keď zmeníme súvislosť, opis stratí adekvátnosť. Nečudujme sa. Závislosť adekvátnosti opisu od súvislosti (s okolnosťami) je triviálna.
Predstavme si papierový list s obrazom Kriváňa. Dieťa povie: „Toto je Kriváň,“ a primerane opíše obrázok.
Chemik, ktorý má analyzovať farbivá obrázku, opíše svoj predmet adekvátne úlohe.
A tak ďalej.
Psychopatológ opisuje „klinický obraz“ schizofrenika nástrojmi všeobecnej psychológie.
Ak filozof znevažuje všeobecnú psychológiu, pochybí, ako by pochybil chemik, keby znevažoval anatómiu. Pretože nevieme, ako vzájomne súvisia súvislosti s okolnosťami, rôznorodé adekvátne opisy chápeme ako nesúvislé. Vzniká pocit diskontinuity významov.
Alebo (falošne) favorizujeme opis, ktorý si zvolíme: napríklad povieme, že „skutočné“ sú len atómy a prázdno.

XXXII
Trinásťročný Ivko prázdninoval. Teplý júl poslal na svet príjemne nudné popoludnie, asfalt zmäkol, ulice sa vyprázdnili, lebo ľudia sedeli doma alebo na brehu tichej riečky so zelenou vodou. Ivko sa rád nudil: nuda mu vírila fantáziu. Takmer celý deň čítal a čítal. Popoludní sa prešiel po malomestských uliciach, rozpálené ticho tiež vírilo fantáziu. Zmes tepla a nudy účinkovala ako omamná droga. Ivko vošiel do malého kníhkupectva, a majiteľ, ktorý ho poznal, mu dovolil prehrabúvať sa v knihách. Ivko bol u kníhkupca takmer každodenne. Knihy poznal, ako pastier pozná svoje zvieratká v stáde. Ale zrazu si všimol novinku. Albert Camus, Cudzinec. Ivko v roku 1948 nešípil, kto je to Albert Camus. Pretože ho vzrušovalo, čo bolo „francúzske“, malú lacnú knihu si kúpil. Pretože práve dočítal čudnú knihu Francúza Flammariona, Cudzinec bol príhodne naporúdzi.
Ivko, malomestské neviniatko, prečítal text extaticky. Jeho myslenie bolo prislabé, prineskúsené, aby pochopilo zjavenie, otras, oheň. Keď starý človek, do ktorého Ivko vrástol, premýšľa o čitateľskej príhode rozsnívaného gymnazistu, nechápe: akou kopijou zasiahol Camus svoju ďalekú, malú korisť: čo bolo medzi veľkým Parížanom a malým Slováčikom.

XXXIII
Obyčajní ľudia sú nudní. Sedia za pracovným stolom, sú úradníci poisťovne, a kontrolujú. Kontrolovať znamená porovnávať fakty s pravidlami a kvalifikovať zistené nezrovnalosti. Obyčajný človek povie: „Zistil som, že sa nedodržal zákon. Viem, že zákon je zlý, ale zákon je zákon.“ Obyčajní ľudia dodržujú pravidlá. Napríklad pani Mária nábožne svätila Hromnice, hoci nevedela, aký je obsah veselého sviatku. Keď pozorujeme obyčajných ľudí, čoskoro sa začneme nudiť. Ale všimol som si uhrančivosť nudy. Nuda hypnotizuje. Vo svete obyčajných ľudí, ktorý je tiež obyčajný, (načo pánboh stvoril krajčírky, revízorov cestovných lístkov, recenzentov, exekútorov) svieti magické a magnetické svetlo. Pripomína umelé osvetlenie v röntgenologickom laboratóriu. Obyčajnosť je svojrázne záhadná. Dievča, ktoré dvanásť hodín denne prišíva gombík, na mňa zrazu účinkuje ako Memnónov kolos. Cítim, že obyčajniem. Aká priepasť, pascalovská, je vo mne, keď prežúvam chlieb, ktorý si zmäkčím kávou, aby som menej namáhal zuby! Ponáram sa na dno živočíšnosti: medzi voly, capy, gunáre, do neľútostného, mrazivého Bytia. „Bytie“ filozofov je ničivá obyčajnosť, naša vlasť, pravlasť.