Prečo ľudia volia republikánov?

Prečo ľudia volia republikánov? Prečo volia pracujúci a obyvatelia vidieka republikánov zastupujúcich záujmy biznisu, keď ich ekonomickým záujmom by pravdepodobne viac vyhovovali politiky demokratov? My psychológovia skúmame pôvod ideológie, odkedy nám Hitler poslal do Spojených štátov amerických najlepších psychológov. A už dávno sme hlásili, že ľudí obracia proti liberalizmu, diverzite a pokroku prísna výchova a celý rad ohrození osobnej bezpečnosti.

No teraz, keď dokážeme mapovať mozog, gény a nevedomé postoje konzervatívcov, našu diagnózu sme spresnili: konzervativizmus je čiastočne dediteľný povahový rys, ktorých niektorých ľudí predisponuje na to, aby boli kognitívne neflexibilní, uznávali hierarchiu a nadmieru sa obávali neistoty, zmeny a smrti. Ľudia volia republikánov, pretože tí im ponúkajú „morálnu jednoznačnosť“ – jednoduchú verziu dobra a zla, ktorá vo väčšine elektorátu aktivizuje hlboko zakorenené obavy. Demokrati naproti tomu apelujú na rozum, so široko rozvádzanými vysvetleniami politických možností v komplexnom svete.

Stanovovať diagnózu prináša potešenie. Je to radosť zo skladania riešenia z roztrúsených dôkazov, a je pekné vedieť, ako veci fungujú. V komunite psychológov sú takmer všetci politickými liberálmi, takže naša diagnóza konzervativizmu nám dáva dodatočné potešenie spoločného spravodlivého hnevu. Vieme vysvetliť, ako republikáni zneužívajú myšlienkové rámce, frázy a obavy, aby Američanov zviedli k podpore politík (ako „vojna proti terorizmu“ či zrušenie „dani zo smrti“), ktoré v mene straníckej výhody poškodzujú národný záujem.

No s potešením prichádza pokušenie. A so spravodlivým potešením prichádza pokušenie so svätožiarou. Naša diagnóza vysvetľuje úspech republikánov, zatiaľ čo nás a našich liberálnych kolegov presviedča, že máme morálne navrch. Naša diagnóza nám hovorí, že z iných ideológií sa nemáme čo poučiť, a robí nás slepými pred tým, čo považujem za jeden z hlavných dôvodov, prečo Američania za posledných 30 rokov volili republikánov: skutočne preferujú republikánsku víziu morálneho poriadku pred tým, ktorý ponúkajú demokrati. Aby sme videli, čo demokratom uniká. Pomáha odložiť svätožiaru, chvíľu odstúpiť a zamyslieť sa nad tým, čím morálka naozaj je.

* * *
Štúdium morálky a kultúry som začal na Pensylvánskej univerzite v roku 1987. Vtedy prevládajúca definícia oblasti morálky z pera psychológa z Berkley Elliota Turiela hovorila, že ide o „normatívne súdy o spravodlivosti, právach a šťastí, vzťahujúce sa k tomu, ako majú ľudia vstupovať do vzájomných vzťahov“. No ak morálka znamená to, ako sa správame jeden k druhému, prečo potom tak veľa starých textov venovalo taký priestor pravidlám týkajúcim sa menštruácie, kto môže čo jesť a kto môže s kým sexuálne žiť? Neexistuje racionálny či so zdravím spojený spôsob, ako to vysvetliť. (Prečo sú koníky ako potrava kóšer, no väčšina kobyliek nie?) Emóciu odporu považujem za sľubnejší princíp vysvetlenia. Kniha Leviticus dáva omnoho väčší zmysel, ak si prvých zákonodarcov predstavujete, ako najprv delili veci do dvoch kategórií: „Mám voči tomu odpor“ (homosexuálny mužský sex, menštruácia, prasce, isté druhy hmyzu“, „Mám voči tomu menší odpor“ (homosexuálny ženský sex, močenie, kravy, iné druhy hmyzu).

V rámci môjho dizertačného výskumu som si vymýšľal príbehy ľudí, ktorí robili veci považované za nechutné či neslušné, no ktoré boli zároveň úplne neškodné. Čo si napríklad pomyslíte o žene, ktorá nedokáže nájsť doma žiadnu záchodovú kefu, a tak rozstrihá starú americkú vlajku a vyčistí s ňou toaletu? A čo rodina, ktorej psa zabije auto, a tak mäso z neho uvaria na večeru? Tieto príbehy som čítal 180 mladým dospelým ľuďom a 180 deťom vo veku 11 rokov, polovica z nich pochádzala z vyšších spoločenských tried, polovica z nižších, v USA a Brazílii. Zistil som, že väčšina ľudí, s ktorými som hovoril, označila príbehy za amorálne, zlé, hoci nik nebol poškodený. Len jedna skupina – študenti na Pensylvánskej univerzite – konzistentne sledovala Turielovu definíciu morálnosti a bola schopná prekonať vlastné znechutenie a povedať, že konanie, ktoré je neškodné, nie je nesprávne. (Niektorí dokonca chválili efektívnosť recyklovania vlajky a psa.)

Tento výskum ma viedol k dvom záverom. Po prvé, keď sa do rozhodovania zapoja pocity znechutenia, nezaujaté rozhodovanie je zriedkavé. Mnoho ľudí sa v skutočnosti snažilo vymyslieť škodlivé následky, ktoré by ospravedlnili ich odsúdenie. Často som musel opravovať ľudí, keď hovorili veci ako „je to nesprávne, pretože... hm... ak zjete psa, pokazíte si žalúdok“, alebo je to nesprávne, pretože... hm... ústrižky (vlajky) môžu upchať záchod“. Tieto očividné dodatočné racionalizácie ilustrujú postreh filozofa Davida Huma, že rozum je „otrokom citov a nezmôže nič viac, než slúžiť im a poslúchať“. To je prvé pravidlo morálnej psychológie: pocity prichádzajú ako prvé a ovplyvňujú mentálny priestor, v ktorom sa pohybuje rozum a argumenty. Ak chcú ľudia dôjsť k nejakému záveru, zvyčajne nájdu spôsob, ako to urobiť. História ukazuje, že demokrati nedokázali toto pravidlo pochopiť, vyberali si necharizmatických a povznesených kandidátov, ktorí považovali politické argumenty za formu presviedčania.

Druhým záverom je, že oblasť morálky sa v rôznych kultúrach líši. Tureielovo vysvetlenie morálky, podľa ktorého znamená spravodlivosť, práva a ľudský blahobyt, perfektne zodpovedalo študentom, s ktorými som robil rozhovory na Pensylvánskej univerzite. No nezodpovedalo názorom na morálku u menej elitných skupín – pracujúcich ľudí v oboch krajinách, ktorí častejšie vysvetľovali svoje rozhodnutie slovami o rešpekte, povinnosti a úlohách v rodine. („Váš pes je súčasťou rodiny, a rodinu skrátka nejete.“) Na základe tejto štúdie som dospel k záveru, že antropológ Richard Shweder mal pravdepodobne pravdu, keď v roku 1987 kritizoval Turiela na základe toho, že doména morálky (teda nielen špecifické pravidlá) sa líši podľa kultúry. Na základe Shwederových myšlienok by som povedal, že druhým pravidlom morálnej psychológie je: morálka neznamená len to, ako pristupujete k ostatným (ako si myslí väčšina liberálov), znamená aj spájanie (sociálnych) skupín, podporu nevyhnutných inštitúcií a žitie cnostným a vznešeným spôsobom. Keď republikáni hovoria, že demokrati „to nechápu“, majú na mysli presne toto „to“. Konzervatívne postoje voči gayom, zbraniam, Bohu a prisťahovalectvu musíme chápať ako spôsob, akým dosiahnuť jeden druh spoločnosti riadenej morálkou. Keď sa demokrati snažia vysvetliť tieto pozície prostredníctvom populárnej psychológie, šliapu vedľa, odcudzujú sa a vysluhujú si nálepku „elitári“. No ako sa môžu demokrati naučiť vidieť – a to už ani nehovorím rešpektovať – morálny poriadok, ktorý považujú za obmedzený, rasistický a hlúpy?

* * *
Po ukončení vysokej školy som sa presunul na Chicagskú univerzitu, aby som pracoval so Shwederom. Tam som dostal štipendium na výskum v Indii. V septembri 1993 som cestoval do Bhubaneswaru, starého chrámu vzdialeného 200 míľ na juhozápad od Kalkaty. So sebou som si vzal dve nekompatibilné identity. Na jednej strane som bol 29-ročný starý liberálny ateista, ktorý strávil svoj politicky uvedomelý život odsudzovaním republikánskych prezidentov, a bol som ovplyvnený kultúrnymi vojnami, ktoré sa zintenzívneli v 90. rokoch. Na druhej strane som chcel byť ako tí tolerantní antropológovia, o ktorých som tak veľa čítal.

Moje prvé týždne v Bhubaneswari preto napĺňali pocity šoku a zmätenia. Obedoval som s mužmi, ktorých manželky nás potichu obsluhovali a potom sa stiahli do kuchýň. Môj hostiteľ mi dal vlastného sluhu a povedal mi, aby som mu prestal ďakovať, keď mi slúži. Pozeral som sa, ako sa ľudia kúpali vo viditeľne znečistenej vode, a varili v nej, a považovali ju za posvätnú. V skratke, ocitol som sa po uši v pohlavne segregovanej, hierarchicky stratifikovanej, silno náboženskej spoločnosti, a bol som rozhodnutý pochopiť ju cez jej, nie cez moje vnímanie.

Môj šok zmizol po niekoľkých týždňoch. Ale nie preto, že by som bol rodený antropológ, ale preto, že jednoducho začala fungovať normálna ľudská empatia. Ľudí, ktorí ma hostili, pomáhali mi a učili ma, som mal naozaj rád. A keď som už ich mal rád (spomeňte si na prvý princíp morálnej psychológie), bolo ľahké hľadieť na svet cez ich oči a s otvorenou mysľou hodnotiť cnosti, o ktorých si mysleli, že ich sledujú. Namiesto toho, aby som mužov jednoducho odmietol ako sexistických utláčateľov a cítil ľútosť voči ženám, deťom a sluhom ako bezbranným obetiam, bol som schopný vidieť morálny svet, v ktorom je základnou jednotkou spoločnosti rodina, nie jednotlivci, a kde sú členovia každej rozšírenej rodiny (vrátane sluhov) od seba navzájom silne závislí. V tomto svete nebola posvätnou hodnotou rovnosť a osobná autonómia. Úcta k starším, bohom a hosťom a plnenie povinností vyplývajúcich z roly jednotlivca boli omnoho dôležitejšie. Keď som sa pozrel na Ameriku z toho pohľadu, videl som ju ako niečo príliš individualistické a zamerané na seba. Napríklad, keď som nasadol na lietadlo späť do Chicaga, počul som: „Povedzte mu, že toto je úložný priestor nad mojím sedadlom a ja mám právo využiť ho.“

V Spojených štátoch amerických silnela kultúrna vojna. Mňa však opustil môj spravodlivý zápal. Nikdy som nedokázal priamo empatizovať s kresťanskou pravicou, no keď som sa postavil bokom od svojej domácej morálky, keď som skúsil hľadieť morálnym pohľadom svojich indických priateľov a ľudí, s ktorými som robil rozhovory, bol som schopný premýšľať o konzervatívnych ideách s novým, klinickým odstupom. Chcú viac modlenia a trestania bitím v školách a menej sexuálnej výchovy a prístupu k potratom? Nemyslel som si, že by to zredukovalo aids a tehotenstvo tínedžerov, vedel som však pochopiť, prečo chce náboženská pravica „zhustiť“ morálnu klímu v školách a oslabiť názor, že deti by mali mať v školách takú voľnosť a konať podľa vlastnej vôle, ako je to len možné. Konzervatívci si myslia, že sociálne programy a feminizmus zvyšujú počet slobodných matiek a oslabujú tradičné sociálne štruktúry, ktoré nútia mužov podporovať vlastné deti? Nuž, môže to byť pravda, hoci existuje aj mnoho dobrých dôsledkov oslobodenia žien od závislosti od mužov. Oslobodil som sa od svojho predchádzajúceho straníckeho uvažovania (najprv odmietni, potom klaď rétorické otázky) a začal som hľadieť na liberálnu a konzervatívnu politiku ako na manifestáciu hlboko konfliktných, no rovnako hlboko zakorenených vízií dobrej spoločnosti.

* * *
Z hľadiska Turielovej definície morálky („spravodlivosť, práva a blahobyt“) nevyznievajú kresťanské a hinduistické komunity dobre. Obmedzujú práva ľudí (najmä sexuálne práva), podporujú hierarchie a konformitu s genderovými rolami a nútia ľudí tráviť mimoriadne množstvo času modlitbami a rituálnymi praktikami, ktoré nemajú zdanlivo nič spoločné s „reálnou“ morálkou. Nie je však nespravodlivé nanucovať všetkým kultúram definíciu morálky vychádzajúcu z tradície európskeho osvietenstva? Nebolo by lepšie definovať morálne systémy na základe toho, čo robia, a nie toho, čo si vážia?

Ponúkam alternatívnu definíciu: morálka je systém vzájomne prepojených hodnôt, praktík, inštitúcií a psychologických mechanizmov, ktoré spolupracujú na potláčaní či regulovaní sebectva a umožňujú spoločenský život. Ukazuje sa, že ľudské spoločnosti našli niekoľko radikálne odlišných spôsobov potlačenia sebectva, z ktorých dva sú najrelevantnejšie pre pochopenie toho, čo o morálke nechápu demokrati.

Po prvé, predstavte si spoločnosť ako spoločenskú zmluvu vynájdenú pre vzájomné dobro. Všetci jednotlivci sú si rovní a všetkým by mala byť ponechaná maximálna možná sloboda na pohyb, rozvoj talentu a vytváranie vzťahov, ktoré chcú. Svätým patrónom tejto spoločnosti kontraktu je John Stuart Mill, ktorý v spise O slobode napísal, že „jediným dôvodom, pre ktorý je možné v súlade s právom vykonávať moc nad členom civilizovaného spoločenstva proti jeho vôli je, aby sa mu zabránilo poškodzovať ostatných“. Millova vízia je príťažlivá pre mnohých liberálov a libertariánov. Millova spoločnosť by bola v ideálnom prípade otvoreným tvorivým miestom, kde rozliční jednotlivci navzájom rešpektujú svoje práva a spájajú sa na základe dobrovoľnosti (ako v Obamovej výzve na „jednotu“), aby pomohli tým, ktorí to potrebujú alebo aby menili zákony v mene spoločného dobra.

Psychológovia realizovali extenzívny výskum morálnych mechanizmov, ktoré Millova spoločnosť predpokladá. Dva z nich sa javia ako čiastočne vrodené. Po prvé, ľudia vo všetkých kultúrach emočne vnímajú utrpenie a ujmu, najmä násilnú ujmu, a tak majú takmer všetky kultúry normy či zákony, ktoré chránia jednotlivca a podporujú pomoc tým najzraniteľnejším. Po druhé, ľudia vo všetkých kultúrach emočne vnímajú otázky slušnosti a reciprocity, ktoré sa často rozširujú do poňatia práv a spravodlivosti. Filozofické snahy ospravedlniť liberálne demokracie a egalitárne spoločenské kontrakty vo všetkých prípadoch silne závisia od intuície o slušnosti a reciprocite.

Teraz si však predstavte spoločnosť, ktorá nie je zmluvou medzi jednotlivcami, ale niečím, čo sa organicky vyvinulo v čase, keď ľudia začali nachádzať spôsoby spolužitia, vzájomného spájania, potláčania vzájomnej sebeckosti a trestania deviantov a čiernych pasažierov, ktorí sú večnou hrozbou podkopania kooperatívnych skupín. Základnou sociálnou jednotkou nie je jednotlivec, ale hie-rarchicky štruktúrovaná rodina, ktorá je modelom pre ďalšie inštitúcie. Jednotlivci v takýchto spoločnostiach sa rodia do silných a obmedzujúcich vzťahov, ktoré podstatne obmedzujú ich autonómiu. Svätým patrónom tohto viac zaväzujúceho morálneho systému je sociológ Emile Durkheim, ktorý varoval pred nebezpečenstvom anómie (neexistencie noriem) a v roku 1897 napísal: „Človek sa nemôže zaviazať k vyšším cieľom a podriadiť sa vláde, ak nevidí nič, čo by bolo nad ním, do čoho by patril. Oslobodiť sa spod spoločenského tlaku znamená pre neho opustiť sa a demoralizovať ho.“ Durkheimova spoločnosť by v ideálnom prípade bola stálou sieťou vytvorenou mnohými pevnými a prekrývajúcimi sa skupinami, ktoré socializujú, pretvárajú a starajú sa o jednotlivcov, ktorí, ak by boli ponechaní sami na seba, sledovali by plytké, telesné a sebecké potešenie. Durkheimova spoločnosť si cení sebakontrolu viac ako sebavyjadrenie, povinnosti viac ako práva a lojalitu k vlastnej skupine viac ako starostlivosť o iné.

Durkheimovský étos nemožno postaviť iba na dvoch morálnych základoch, ktoré držia spoločnosť podľa Milla (krivda/starostlivosť, slušnosť/reciprocita). Môj výskum ukazuje, že konzervatívci sa na tieto dva základy spoliehajú, no hodnotu prikladajú aj cnostiam, ktoré sú spojené s troma dodatočnými psychologickými systémami: vlastná skupina/lojalita (vrátane mechanizmov, ktoré sa vyvinuli počas dlhej kmeňovej histórie ľudstva), autorita/rešpekt (vrátane starobylých mechanizmov primátov pre riadenie spoločenských tried, zjemnených povinnosťou nadriadených ochraňovať a pomáhať podriadeným) a čistota/posvätnosť (relatívne nová časť morálnej mysle, spojená s evolúciou odporu – nechutenstva, ktorá nás núti vidieť telesnosť ako degradujúcu a odriekanie ako vznešené). Tieto tri systémy podporujú morálku, ktorá spája ľudí do intenzívne vzájomne závislých skupín, ktoré spolupracujú na dosahovaní spoločných cieľov. V takýchto morálkach je pre jednotlivca jednoduchšie zabúdať na seba a spájať sa dočasne do más – čo je vzrušujúci proces, ako môže dosvedčiť ktokoľvek, kto niekedy „stratil sám seba“ v chóre, pri protestnom pochode či náboženskom rituáli.

V niekoľkých veľkých internetových prieskumoch som so spolupracovníkmi Jessem Grahamom a Brianom Nosekom zistil, že ľudia, ktorí sa označujú za silných liberálov, podporujú vyhlásenia, ktoré sa dotýkajú základov krivdy/starostlivosti a slušnosti/reciprocity, a vo všeobecnosti popierajú tvrdenia spojené s vlastnou skupinou/lojalitou, autoritou/rešpektom a čistotou/posvätnosťou. Naopak, ľudia ktorí sa nazývajú silne konzervatívnymi, podporujú rovnomernejšie tvrdenia týkajúce sa všetkých piatich základov (otestovať sa môžete na). Morálnu myseľ vidíme ako audio ekvalizér, s piatimi posuvnými spínačmi pre rozdielne časti morálneho spektra. Demokrati zvyčajne využívajú omnoho menšiu časť spektra než republikáni. Výsledná hudba môže znieť nádherne iným demokratom, ale pre nestálych voličov, ktorí opustili stranu v 80. rokoch, znie chudobne a nekompletne. Ak chce strana dosiahnuť trvalú politickú zmenu, musí ich získať späť.

* * *
Drew Westen v knihe The Political Brain poukazuje na to, že republikáni sa stali stranou posvätnosti, privlastňujúc si nielen Boha, vieru a náboženstvo, ale aj posvätné symboly národa, akými sú vlajka a armáda. Demokrati sa stali stranou profánnosti, svetskosti – alebo sekulárneho života a materialistických záujmov. Demokrati často zvyknú vidieť voličov ako spotrebiteľov. Pri výbere politiky sa spoliehajú na prieskumy verejnej mienky a vyberajú tak, aby presvedčili o „kúpe“ 51 percent voličov. Väčšina demokratov nechápe, že politika je viac ako náboženstvo, viac ako nakupovanie. Náboženské a politické líderstvo sú tak navzájom prepojené v obdobiach a kultúrach práve preto, že znamenajú to isté: uskutočňovanie zázraku premeny vzájomne neprepojených jednotlivcov na skupinu. Durkheim už dávno povedal, že Boh je v skutočnosti spoločnosť projektovaná na nebesá, kolektívna ilúzia, ktorá umožňuje spoločenstvám existovať, potláčať sebectvo a pretrvať. Tri durkheimovské základy (vlastná skupina, autorita a čistota) hrajú vo väčšine náboženstiev kľúčovú úlohu. Keď sú z politického života úplne vytlačené, ostáva národ indivíduí snažiacich sa o maximalizáciu zisku a rešpektujúcich pravidlá. Ostáva chladná, ale spravodlivá spoločenská zmluva, ktorá môže ľahko degenerovať na národ nakupujúcich.

Demokrati musia nájsť spôsob, ako uzavrieť túto priepasť posvätnosti, spôsob, ktorý by bol niečím viac, než občasným strategickým používaním slov „Boh“ a „viera“. Ak má Durkheim pravdu, potom posvätnosť naozaj znamená spoločnosť a jej kolektívne záujmy. Boh je užitočný, no nie nevyhnutný. Demokrati by mohli prekonať značnú časť tejto priepasti, ak by sa naučili nevnímať spoločnosť ako spolok jednotlivcov – každý s množstvom vlastných práv – ale ako entitu samu o sebe, entitu, ktorá potrebuje istú starostlivosť. Naším národným mottom je „pluribus unum“ (z mnohých jedno). Kedykoľvek demokrati podporujú politiku oslabujúcu integritu a identitu spoločenstva (ako multikulturálnosť, dvojjazyčnosť a prisťahovalectvo), ukazujú, že sa starajú viac o „pluribus“, než o „unum“. Rozširujú priepasť posvätnosti.

Užitočným heuristickým cvičením by bolo premýšľať o každej otázke a o strane ako takej z perspektívy troch durkheimovských základov. Dokážu demokrati rozšíriť svoje morálne spektrum bez toho, aby zradili svoje princípy? Dokážu dokonca nájsť spôsob, ako zlepšiť svoju politiku zakomponovaním a verejným prihlásením k niektorým konzervatívnym pohľadom?

Základ vlastnej skupiny/lojality podporuje cnosti vlastenectva a sebaobetovania, ktoré môžu viesť k nebezpečnému nacionalizmu. Ale v miernych dávkach je pocit, že sme všetci súčasťou celku, receptom na vysoký spoločenský kapitál a občiansky blahobyt. Nedávna štúdia Roberta Putnama (nazvaná E Pluribus Unum) dospela k záveru, že etnická diverzita zvyšuje anómiu a sociálnu izoláciu tým, že znižuje v ľuďoch pocit, že patria do zdieľanej komunity. Demokrati by sa preto mali starostlivo zamyslieť, prečo chvália diverzitu. Ak je dôvodom programov podpory diverzity boj proti rasizmu a diskriminácii (hodnotné ciele postavené na starostlivosti o slušnosť), potom by tie ciele možno lepšie dosiahli podporou asimilácie a zmyslu zdieľanej identity.

Základ čistoty/posvätnosti hojne využíva kresťanská pravica na odsudzovanie hedonizmu a sexuálnej „deviancie“, možno ho však využiť aj na progresívne ciele. Posvätnosť nemusí pochádzať od Boha: psychológia tohto systému stojí na prekonávaní našich nízkych, lakomých, telesných ja, aby sme žili spôsobom, ktorý je vyšší, vznešenejší, viac duchovný. Existuje dlhá tradícia liberálneho antimaterializmu, často spájaného s úctou k prírode. Otázky životného prostredia a práv zvierat sa ľahko presadzujú s použitím jazyka krivdy/starostlivosti, no takéto apely by mohli byť efektívnejšie, keby ich doplnilo poukazovanie na čistotu/posvätnosť.

Základ autority/rešpektu bude pre demokratov na použitie najzložitejší. No hoci od nás liberálne nálepky žiadajú, aby sme „spochybňovali autoritu“ a tvrdia, že „nesúhlasiť je vlastenecké“, demokrati sa môžu opýtať, čomu má tento základ slúžiť a potom hľadať iné spôsoby, ako tie potreby naplniť. Základom autority je udržiavanie spoločenského poriadku. Takže akýkoľvek kandidát, ktorý sa zdá „mäkký voči zločinu“, sa v očiach mnohých Američanov diskvalifikuje natoľko, že mu nezveria plnú autoritu. Demokrati by urobili dobre, ak by si prečítali Durkheima a zamysleli sa nad kvázi náboženskou dôležitosťou systému trestného práva. Zázrak premeny jednotlivcov na skupiny možno robiť len so skupinami, ktoré trestajú podvádzajúcich a lenivcov. Môžete to robiť autoritárskym spôsobom (s prísnymi pravidlami a tvrdými trestami), alebo to môžete urobiť s využitím základu slušnosti/reciprocity, zdôraznením osobnej zodpovednosti a vďačnosti národa voči tým, ktorí „tvrdo pracujú a rešpektujú pravidlá“. Ak to však vôbec neurobíte – ak sa zdá, že tolerujete podvodníkov a lenivcov – potom páchate istý druh svätokrádeže.

* * *
Ak chcú demokrati pochopiť, prečo ľudia volia republikánov, musia najprv pochopiť plné spektrum morálneho myslenia v USA. Potom by mali zvážiť, či by nedokázali pre seba využiť väčšiu časť toho spektra. Demokrati by stratili svoju dušu, ak by sa niekedy vzdali svojej snahy o sociálnu spravodlivosť, no sociálna spravodlivosť znamená vytvorenie férového vzťahu medzi časťami národa. Tento často rozdeľujúci boj medzi časťami musí byť vyvážený jasnými a často opakovanými záväzkami ochrany koherentnosti celku. Spojeným štátom americkým chýba dlhá história, malá rozloha, etnická homogenita a futbalová mánia, ktorá drží pohromade mnohé iné národy. Preto sa stávajú morálne dôležitými naša vlajka, naši otcovia – zakladatelia, naša armáda a náš spoločný jazyk. S vnímaním týchto javov majú mnohí liberáli ťažkosti.

Jednota nie je len veľká aktuálna potreba. Je to večný boj nášho imigrantského národa. Tri durkheimovské základy vnútornej skupiny, autority a čistoty sú v tomto boji mocnými nástrojmi. Kým to demokrati nepochopia, budú zraniteľní pred zvodnou, no falošnou vierou, že Američania volia republikánov najmä preto, že sa na to dali zviesť.
Autor je profesor psychológie na University of Virginia, kde vedie výskum morálky a emócií a ich rozdielov v rôznych kultúrach. Je autorom knihy The Happiness Hypothesis: Finding Modern Truth in Ancient Wisdom.
Esej bola pôvodne uverejnená na stránkach Edge: The Third Culture, http://edge.org/3rd_culture
Redakčne upravené
Preložil Radovan Geist