Zo zošitov
XXXVII
Pán I dostal domácu úlohu.
Syn, kamarát pána F, priniesol otcovi malú knihu, vyzerala veľmi avantgardne či postmoderne či ako, a povedal: „Mišo ťa prosí, aby si o knihe napísal.“ Autor, Mišo, vedel, že pán I napíše, lebo nechce synovi vyrobiť nepríjemnosť. Keby sa pán F nahneval na pána I alebo na jeho syna, mohlo by sa všeličo pobabrať. Pán F mal veľa známych v umeleckom aj kvázi-umeleckom svete, a pán I, snob, veľmi potreboval priateliť sa s umelcami aj kvázi-umelcami.
Ale dielko pána F bolo hanebné. „Básne v próze,“ oznamovalo sa v krátkom predslove. Predslov si napísal pán F a básnik, pán N, súhlasil, že ho podpíše. Nezrozumiteľné táranie simulovalo poéziu.
Ale text poéziou nebol. Chcel byť, veľmi chcel. Ale nebol. Pán I sa rozhodol. V prvej časti článku opíše vzťahy medzi poéziou a ne-poéziou. V druhej časti vyjadrí názor, že „básne v próze“ sú rafinovanou zmesou poézie a ne-poézie, pričom sa poetickosť de-poetizuje a ne-poetickosť poetizuje. Veď článok bude dosť novátorský, pyšne si myslí pán I, a pán F si iste nevšimne jeho tmavé pozadie.
XXXVIII
Kedysi som sa rád smial. Mal som rád nielen smiešnosť, svoju aj cudziu, ako duševný stav, ale aj telesnosť smiechu.
Smiech som uprednostnil pred hociktorou situáciou. Udalosti, ktoré vyvolávali smiech, napríklad Laurelove a Hardyho grotesky, boli vzácnosťami môjho prežívania. Časom citlivosť na smiešnosť klesá. Ťažiem.
Oddanosť smiešnosti nahrádza akási podráždená vážnosť. „Svet je vážnejší, ako si myslíme,“ hovorievam a tvárim sa záhadne, ako strážca tajomstva.
Svojej existencii pripisujem vlastnosť, ktorej ani nerozumiem.
Čo znamená slovo „vážny“?
(Čo znamená slovo „zelený“?)
Môj život je „vážny“, čím stúpa moja sebaúcta.
Nie som smiešny?
