Nachičevan a Náhorný Karabach
Politicko-ekonomické, ale i mocenské záujmy Ruska, Turecka a Iránu vytvárajú základný politický rámec, v ktorom sa nachádza Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan. Tri malé krajiny zovreté medzi tromi veľmocami južne od Kaukazu sa zmietajú v mnohých mocenských konfliktoch a vojnách. Problémy majú nielen s okolitými mocnosťami, ale i medzi sebou a s jednotlivými národmi a etnikami v rámci krajín. Ak by to nestačilo, do hry vstupuje aj ďalší významný faktor – náboženstvo.
Zložitá situácia v tejto oblasti bola dlho uzavretá pod pokrievkou hrnca zvaného Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR). Po rozpade ZSSR sa všetky problémy Kaukazského regiónu veľmi rýchlo dostali na povrch. Arméni sú prastarý národ, ktorý obýva dané územie už od dôb Krista. Vo svojej histórii zažili obdobia rozkvetu, ako i obdobia poroby. Na druhej strane stojí Azerbajdžan, ktorý nikdy nemal vlastný štát. Azerbajdžanské etnikum je veľmi blízke tureckému a s Turkami udržuje aj veľmi priateľské kontakty.
Pod nadvládou veľmocí
Počiatky konfliktu siahajú kamsi do čias Osmanskej ríše. Arméni, nepoddajný kresťanský národ, si svoju vieru udržali aj počas tvrdého islamizačného tlaku. To bolo, samozrejme, tŕňom v oku Osmanskej ríši. Arméni ako neislamské etnikum v ríši nesmeli nosiť a vlastniť zbrane a boli ponižovaní rôznymi povinnosťami a daňami. Okrem toho ich trápilo ustavičné vyčíňanie Kurdov, ktorí prepadávali ich osady. Sťažnosti boli neúčinné, lebo Osmanská ríša nemala dôvod pomáhať kresťanom a riešenie nechala na Kurdoch. Tí sa správali veľmi kruto. Do tohto procesu zasiahla prvá svetová vojna, v ktorej tureckú III. armádu drvivo porazilo Rusko. Z porážky boli obvinení Arméni. Krutosti dosiahli vrchol v rokoch 1915 – 1916, keď bolo zavraždených približne 1,5 mil. Arménov, ktorí žili v okolí hory Ararat a na západ od nej. V ďalších rokoch vyvraždili aj ostatné zvyšky Arménov v krajine, najmä enklávu sústredenú v meste Izmir. Genocída Arménov, ktorú Turecko nechce priznať, je hlavný politický a historický fakt, ktorý rozdelil Turecko a Arménsko nezmieriteľným nepriateľstvom.
Po revolúcii v Rusku v roku 1917 sa od neho odtrhla časť, ktorá sa nazvala Zakaukazskou republikou. Existovala však len niečo vyše mesiaca. Potom sa rozpadla na tri samostatné štáty: Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan. Tie boli vojensky striedavo anektované, až nakoniec po konsolidácii moci v sovietskom Rusku, sa 12. marca 1922 opätovne obnovila Zakaukazská federácia, ktorá sa 13. decembra 1922 stala štvrtým zakladajúcim členom ZSSR. Vojenské konflikty ustali. Práve v tomto čase sa však začali prvé vojenské konflikty medzi Arménskom a Azerbajdžanom o územia Nachičevanu a Náhorného Karabachu.
Situácia sa radikálne zmenila, keď krajinu ovládlo Rusko. Pravdepodobne v snahe nakloniť si proturecky orientovaných Azerbajdžancov a samotné Turecko, pripadol Nachičevan a Náhorný Karabach Azerbajdžanu. Dňa 7. júla 1923 vznikla autonómna republika Náhorný Karabach v rámci Azerbajdžanu. Práva autonómnej republiky však boli len fiktívne. Náhorný Karabach bol vystavený silnej azerbajdžanskej asimilácii. Podiel pôvodného arménskeho etnika klesal. Zároveň sa vyhrocovalo napätie. Čím viac sa oslabovala centrálna moc ZSSR, tým väčšmi sa dostávali do popredia dlho umlčiavané regionálne problémy. Prvé otvorené nepokoje v Stepanakerte nastali vo februári 1988 a napokon, 28. a 29. februára 1988 vzbĺkol v meste Sumgait neďaleko Baku pogrom namierený voči Arménom. Ďalšie udalosti už mali rýchly spád a smerovali k otvorenému konfliktu.
Po samostatnosti
Azerbajdžan vyhlásil 30. augusta nezávislosť, potom, 2. septembra 1991 vyhlásila nezávislosť od Azerbajdžanu karabašská vláda. Azerbajdžan 26. novembra 1991 zrušil autonómiu, avšak smerovanie karabašskej vlády podporila v referende 10. decembra drvivá väčšina obyvateľov Karabachu. Karabach sa premenoval na Arcach, to však už prebiehali rozsiahle vojenské operácie. Karabach, respektíve Arcach, bol v tomto čase izolovaný a trpel v zúfalých podmienkach. Jeho záchrana prišla v máji 1992, keď arménske vojská dobyli Lačin, a tak získali s Karabachom územný kontakt. Medzitým sa však už stal Náhorný Karabach januári 1992 plne nezávislou, ale nikým neuznanou republikou. Prímerie nastalo až v roku 1994 a trvá až dodnes, i keď ho pravidelne narúšajú rôzne incidenty a prestrelky.
Beh na dlhú trať
Vyhrotené problémy Nachičevanu a Náhorného Karabachu sa opätovne dostali do pozornosti v súvislosti s uznaním nezávislosti Kosova. Problematika týchto krajín je však diametrálne odlišná než pri iných separatistických krajinách. Nachičevan je azerbajdžanský a chce byť azerbajdžanský. Karabach je arménsky a chce byť arménsky. Problémy spočívajú v integrácii týchto krajín do štátnych celkov. Karabach sa vzhľadom na svoje súčasné prepojenie s Arménskom konsoliduje a stabilizuje. Pomaly sa tu začína rozvíjať aj turistický ruch. Karabašský konzulát je v Jerevane a bez problémov vydá turistom pobytové víza. Vzhľadom na to, že ide o vojenskú zónu, sú síce problémy s voľným pohybom, ale pri dodržiavaní príkazov nie je problém túto pozoruhodnú krajinu navštíviť. Nachičevan je na tom úplne inak. Prístup z arménskej strany nie je možný, a tak ostáva jedine Irán, ktorý sa stavia k celej problematike neutrálne (alebo vzhľadom na vlastné problémy s azerbajdžanskou menšinou sa mierne prikláňa paradoxne skôr na stranu Arménska), alebo cez Turecko. Z Azerbajdžanu funguje letecké spojenie. Turecko však veľmi obmedzuje pohyb cudzincov aj na svojom území v týchto oblastiach, takže prístup do Nachičevanu je odtiaľ tiež značne komplikovaný.
Vyriešenie týchto problémov je „beh na dlhé trate“. Nevraživosť medzi národmi je hlboko vžitá. Arméni sa veľmi radi chvália vojenskými úspechmi a sú veľmi citliví voči týmto témam, ak by ste chceli prezentovať inú mienku. Lenže rovnako sa vyjadrujú aj Azerbajdžanci. Obe strany poznajú iba svoju pravdu. Politické otázky súčasných konfliktov a arménskej genocídy sú živým argumentom politického boja vládnych arménskych strán, ktoré ich stále oživujú v boji o vládnu moc, podobne ako aj na druhej strane. Stačí len spomenúť postoj Turecka k arménskej genocíde a pod.
Bude veľmi ťažké, ak vôbec možné, dosiahnuť prímerie a napraviť rozvrátené vzťahy. Len čas ukáže, či súčasný trend vedie k postupnému ukončeniu konfliktov, alebo je to len prestávka pred ďalšou búrkou.
