Bublina spľasla
Lotyšsko sa niekoľko rokov považovalo za vzorového žiaka MMF a Svetovej banky. Hospodársky rast v tejto krajine dosahoval „rozprávkové čísla“. Hospodárska kríza však položila tento štát na kolená. O súčasnej situácii hovorí Alda Ozola, ktorá začala pracovať pre CEE Bankwatch Network v roku 2001 ako národná koordinátorka pre Lotyšsko. Venuje sa rôznym projektom súvisiacim s environmentálnou integráciou do politických štruktúr. Okrem práce projektovej koordinátorky environmentálnych mimovládnych organizácií vyučuje na Lotyšskej univerzite medzinárodnú ekonómiu. Je členkou dozornej rady mimovládnych organizácií v štrukturálnych fondoch EÚ.
Lotyšský minister financií povedal, že v Lotyšsku neexistuje hospodárska kríza, pretože Lotyšsko už nemá hospodárstvo. Aký je váš názor na jeho sarkastické slová?
– To bol bývalý minister financií. Teraz máme novú vládu a nového ministra. V istom zmysle mal však ten predchádzajúci pravdu. V Lotyšsku neexistuje prakticky nijaký priemysel. Ekonomika je veľmi otvorená, väčšinu HDP tvorí sektor služieb, ktorý v posledných rokoch rýchlo rástol, hoci priemysel posledných desať – pätnásť rokov stagnoval. V tomto zmysle mal pravdu, že nemáme ekonomiku. Nemal však pravdu, že neexistuje kríza – Lotyšsko bolo zasiahnuté mimoriadne tvrdo. Politici v súčasnosti otvorene hovoria, že hospodárstvo je v stave, ktorý možno prirovnať ku klinickej smrti. Hospodárska aktivita v podstate zastala, mena je destabilizovaná a vláda musí začať zvažovať zásadné štrukturálne reformy.
Centrálna banka na svojej webstránke s hrdosťou tvrdí, že Lotyšsko je krajinou s jednou z najradikálnejších úrovní liberalizácie obchodu a kapitálových tokov. Vidíte v tom nejaký súvis s veľmi hlbokou hospodárskou krízou v Lotyšsku? Podobná situácia je aj v Estónsku...
– Počas posledných pätnástich až dvadsiatich rokov, respektíve po získaní nezávislosti v 1991, sme mohli byť svedkami silno neoliberálneho prístupu k hospodárskej liberalizácii. Dôvody sú ekonomické aj vychádzajúce zo štruktúry verejnej mienky, sociálnej štruktúry. Z hospodárskeho hľadiska je Lotyšsko malá krajina s 3,2 miliónmi obyvateľov, a priemysel ktorý fungoval v časoch Sovietskeho zväzu bol tak úzko prepojený so ZSSR – dovozom nerastných surovín a vývozom produkcie – že jeho kolaps položil aj našu priemyselnú produkciu. Vláda nedokázala zabezpečiť tranzíciu. Hospodárske myslenie hovorilo, že malá krajina nemôže byť hospodársky sebestačná, musí byť otvorená. To bolo príčinou liberalizácie. Okrem toho však sovietske dedičstvo spôsobilo, že boli ľudia unavení z reštrikcií a regulácií, nanútených hospodárskym aktivitám, súkromných iniciatívam, spoločnosti, že verejná mienka skutočne žiadala liberalizáciu. A vládnuce strany ju nasledovali. Bolo to pre ne o to ľahšie, že neexistovala kultúra verejnej diskusie, ktorá by umožnila zmysluplné preverenie, zhodnotenie návrhov. Ľudia chceli odhodiť sovietske dedičstvo, a všetko, čo s ním spájali. Tak podporili neoliberálnu agendu.
Aký dôležitý bol tento moment rozchodu so sovietskym dedičstvom? Keď som robil výskum o dôchodkovej reforme, čítal som, že aj dôchodková reforma v Lotyšsku sa vysvetľovala a odôvodňovala snahou robiť to skrátka inak ako v čase Sovietskeho zväzu. Politici ju dokonca otvorene nazývali znakom odmietnutia všetkého, čo bolo v minulosti. Ako silný bol tento motív naozaj, a akú rolu zohrali iné dôvody, silné v ďalších krajinách, napríklad vplyv Svetovej banky, hospodárska loby, ideológia, a podobne?
– Bol to jeden z faktorov. Netvrdím že kľúčový, ale určite faktor, ktorý vplýval na vývoj celej ekonomickej politiky za posledných viac ako pätnásť rokov. Je potrebné povedať, že sme trochu nesprávne pochopili trhovú ekonomiku. Hovorili sme, že chceme vytvoriť kapitalizmus, respektíve trhovú ekonomiku, a cestou k tomu bolo odstránenie všetkých reštrikcií. Ekonómovia, akademici, ktorí študovali v starom režime, neboli schopní kriticky zhodnotiť novú situáciu, vidieť problematické stránky trhovej ekonomiky. Politika sa preto neopierala o nejaké akademické myslenie či diskusiu, a rozhodovacie právomoci boli v rukách pomerne populistických politických síl. Okrem toho sme nemali silnú politickú osobnosť – prezident ňou nebol a vlády sa menili veľmi často, takže sa nevybudoval pocit politickej zodpovednosti za rozhodnutia.
Ďalším dôvodom bola nízka produktivita ekonomiky. Samozrejme, nie všetky staré podniky hneď skrachovali, no keď sme otvorili ekonomiku, nedokázali na trhu prežiť. Lotyšsko nebolo schopné ustáť odstránenie obchodných bariér, vláda nebola schopná prijať reformy, ktoré by zvýšili konkurencieschopnosť ekonomiky.
S akými sektormi boli prepojení lotyšskí oligarchovia?
– Najvplyvnejší – ide o dvoch, troch hráčov, ktorí sú stále viditeľní, hoci ich moc klesla – začali v potravinárskom priemysle, v mliekarenstve, keď svoje pozície získali cez privatizáciu. Vďaka mocenským konexiám získali podniky bez toho, aby museli zaplatiť ich reálnu cenu, a bohatstvo potom spätne využívali na získavanie ďalšej politickej moci. Ďalšia skupina operovala v sektore dopravy. Lotyšsko je geograficky umiestnené medzi „Východom“ a „Západom“, takže bolo vždy dôležitou tranzitnou krajinou. Cez ropovod, ktorý je momentálne prázdny, cez nás tiekla ruská ropa, a prechádzajú cez nás aj iné suroviny. Dopravným uzlom je napríklad lotyšské prístavné mesto Ventspils, a to bolo zároveň mocenským centrom tejto skupiny oligarchov. Lotyšsko má ešte dôležitý drevársky priemysel, no asi polovicu lesov vlastní štát, a pôsobia tam aj škandinávske firmy, takže v tomto sektore nevznikla nejaká domáca skupina oligarchov.
Akú rolu zohral v liberalizácii Medzinárodný menový fond a Svetová banka?
– V krajine pôsobila Svetová banka i MMF, Lotyšsko však nepotrebovalo toľko peňazí. Svetová banka sa skôr zamerala na poskytovanie takzvanej technickej pomoci. Predovšetkým pri dôchodkovej reforme a reforme zdravotníctva. Samozrejme, zaoberali sa aj ekonomickým rozvojom ako takým, ale tieto dve oblasti boli ťažiskové. Dá sa povedať, že súčasný dôchodkový systém Lotyšska bol vytvorený pod silným vplyvom Svetovej banky. Pokiaľ ide o zdravotníctvo, reforma podľa Svetovej banky znamenala zavretie zariadení, ktoré neboli ziskové, privatizáciu a podobne. Mnoho z toho sa však neudialo, pretože to bolo politicky nepriechodné a sociálne príliš tvrdé.
Teraz sa MMF vrátil, a zdá sa že inštitúcie Európskej únie s ním konajú v úplnej zhode. Pôžička MMF je špecificky určená na prípravu Lotyšska na prijatie eura, takže hlavný dôraz sa kladie na udržanie výmenného kurzu za každú cenu. Aj lotyšskí oficiálni predstavitelia vidia v zavedení eura prioritu číslo jedna. Aký je tón verejnej diskusie?
– Dosť široko sa debatovalo o devalvácii meny, nielen na úrovni politikov, ale aj vo verejnosti. Je to veľmi dôležitá otázka. Lotyšsko má od roku 2004 pevne stanovený kurz k euru. Samozrejme, ak sa na to pozriete z makroekonomického hľadiska, krajina mala obrovský rast HDP, až štrnásť percent, no zároveň vysokú infláciu, cez desať percent. V eurozóne boli oba ukazovatele výrazne nižšie. To vytvára makroekonomickú nerovnováhu, a súčasne tlak na devalváciu lotyšskej meny. Na tento fakt je veľmi citlivá aj verejnosť. Dôvodom je, že bankový sektor v Lotyšsku ovládajú pobočky škandinávskych bánk. A väčšina pôžičiek je v eurách, pretože úroková miera bola nižšia. Úvery v národnej mene mali úrok 8 až 10 percent, zatiaľ čo úvery v eurách mali 3 až 4 percentá. Ľudia a firmy si preto brali úvery v eurách, a teraz sú na devalváciu meny veľmi citliví. Niekoľkokrát sa rozšírili povery, že centrálna banka pripravuje devalváciu, a medzi ľuďmi vznikla panika. Dôvera v bankový sektor je všeobecne veľmi nízka už od polovice 90. rokov, keď vláda nezabránila kolapsu jednej z bánk. Lotyšská centrálna banka a všetky vlády preto mali v tejto otázke veľmi jednoznačný postoj – odmietajú devalváciu, pretože neprinesie žiadne výhody, respektíve výhody len pre niekoľkých. Okrem úverov v eurách je tu aj ďalší dôvod. Devalvácia meny by mala pomôcť exportu, Lotyšsko však zas tak veľa nevyváža. Okrem toho, na stagnujúcom svetovom trhu, pri rastúcom protekcionizme, nie je veľký priestor na export. Súčasný minister financií je bývalým guvernérom lotyšskej národnej banky a jeho názor je v otázke devalvácie jednoznačne odmietavý.
Je však možné, že Lotyšsko sa devalvácii nevyhne. Ak totiž nezníži obchodný deficit a platobný deficit, bude musieť znížiť mzdy a HDP tak výrazne, že ľudia budú mať aj tak problém so splácaním dlhov. Príjmy budú príliš nízke. Vláda sa tak vlastne rozhoduje medzi dvoma zlými možnosťami.
– Súhlasím s tým a nemyslím si, že na tento problém existuje dobrá odpoveď. Bola by potrebná hlbšia analýza. Faktom však je, že už teraz môžeme pozorovať znižovanie dovozu – ľudia obmedzujú svoju spotrebu. Pri znižovaní importu je samozrejme rozhodujúca jeho štruktúra. Ak nie je flexibilná, nemožno podstatne znižovať. V Lotyšsku tvoria podstatnú časť dovozu nerastné suroviny, napríklad energetické nosiče, a tovary slúžiace na ďalšiu výrobu, stroje a podobne. Zo štrukturálnych dôvodov preto neexistuje jednoznačná odpoveď a sú argumenty za, aj proti devalvácii. V tomto momente sa vláda viac prikláňa k znižovaniu platov. Na druhej strane, aj tak si bude musieť dávať pozor, aby nespustila lavínu znižovania platov, obmedzovania spotreby, neschopnosti splácať úvery, a tak ďalej.
Príjmy z daní do rozpočtu sú o toľko nižšie, než sa očakávalo, že vláda prijíma dodatky k rozpočtu. Medzinárodnému menovému fondu sľúbila udržanie deficitu na úrovni piatich percent HDP. Príjmy sú však príliš nízke a výdavky viac-menej fixné, takže udržanie tohto percenta je problematické. O tomto probléme sa diskutuje a ako jediné riešenie sa ukazujú štrukturálne zmeny. Sú však možné? Platy sa už znižovali, potom sa zrušili benefity, prišlo nové znižovanie platov, a hovorí sa o ďalšom.
Lotyšsko chválili ako poslušného žiaka MMF – otvorenie ekonomiky, deregulácia a podobne. Čo viac by mohol teraz fond chcieť? Žiada ďalšie reformy?
– Vláda zverejnila dohodu o budúcej spolupráci, ktorá obsahuje naše záväzky prijaté spolu s pôžičkou od MMF. Fond predovšetkým žiada zníženie úlohy vlády v ekonomike. Nie v zmysle regulácií, ale v podiele verejného sektoru na HDP. Ten je okolo 40 percent, čiže pomerne vysoký. To nepriamo znamená privatizáciu zdravotníctva, obmedzenie výdavkov v školstve a podobne. Podľa MMF teda majú byť znížené neefektívne výdavky. Vláda má tiež prijať legislatívne zmeny, ktoré by umožnili rýchlejšie získavanie informácií o finančnom sektore, bankových operáciách a podobne. Znie to trochu ako protirečenie k tomu, čo MMF tvrdil predtým, keď zdôrazňoval odstraňovanie akýchkoľvek bariér, no teraz je v tejto dohode o budúcej spolupráci kapitola o posilnení regulácie bankového sektora. Lotyšsko je malá krajina, ale máme viac ako 20 súkromných bánk. Vzhľadom na veľkosť ekonomiky je to priveľa – vidíte čo sa stalo Islandu.
Vláda sľúbila aj štrukturálne zmeny vo verejnej administratíve. Na základe informácií o prebiehajúcich rokovaniach sa dá tiež tvrdiť, že MMF žiadal znižovanie dôchodkov. Vláda sa však proti tomu jednoznačne postavila. Jednak by to bolo veľmi nepopulárne riešenie, jednak sú priemerné dôchodky už teraz pod úrovňou minimálneho príjmu. Ich znižovanie by teda znamenalo sociálnu katastrofu.
Aká je politická reakcia na krízu? Objavili sa napríklad protesty v Rige.
– V tomto prípade však bola kríza len jedným z faktorov. Protesty spôsobila predovšetkým výrazná nespokojnosť verejnosti s konaním politikov a absolútna nedôvera v ich konanie. Boli vyvrcholením napätia, ktoré začalo rásť minimálne pred rokom. Verejnosť videla, ako politici ignorujú jej hlas, objavili sa prípady korupcie, rozhodnutia, ktoré verejnosť vnímala veľmi citlivo. V čase, keď sa prijímalo obmedzovanie platov, vláda prijímala do dôležitých pozícií politicky blízkych ľudí, bez reálnych schopností či skúseností. Zhoršenie hospodárskej situácie samozrejme k verejnej nespokojnosti a hnevu prispelo.
Ako ovplyvnili hospodárske ťažkosti vzťahy medzi väčšinovým obyvateľstvom a ruskou menšinou v Lotyšsku? Len na okraj tejto otázky, v Rusku nedávno nakrútili propagačný film, neviem či priamo na objednávku štátu, alebo nie, ktorý hovoril o tom, ako by bolo Lotyšsku dobre vo zväzku s Ruskom.
– Pokiaľ ide o napätie medzi Lotyšmi a ruskou menšinou, nemožno povedať, že by kríza mala zatiaľ nejaké viditeľné účinky. Ovplyvňuje každého rovnakým spôsobom, a preto nijako nevyostruje rozdiely. Samozrejme, tí, ktorí pracujú vo verejnom sektore, sa môžu cítiť bezpečnejšie, pri reštrukturalizácii a prepúšťaní majú právo na rovnakú podporu, ako každý iný. V súkromnom sektore však nebolo vždy pravidlom, že by podniky platili dávky do sociálnych fondov, a tak prepusteným hrozí, že nedostanú podporu. Niektorí príslušníci ruskej menšiny boli zamestnaní v sivej ekonomike, v kríze preto môžu utrpieť viac. Ale vo všeobecnom kontexte je to minimálny problém.
Pokiaľ ide o ten film, nakrútila ho súkromná televízia, finančne však jeho vznik podporil ruský štát. Samozrejme, v Lotyšsku sa vníma ako propaganda, hoci pre ruskú menšinu má určitý význam. Nemyslím si však, že by bol mimoriadne dôležitý. Pokiaľ ide o ruskú menšinu, jej vzťah ku krajine je aj tak výrazne slabší. Buduje sa len veľmi pomaly. Samozrejme, dôležitú úlohu zohráva aj to, že časť obyvateľov nemá lotyšské občianstvo. Sú ruskými občanmi. A nie je ich málo – asi 200 000, respektíve takmer desať percent populácie. Na získanie občianstva by sa museli naučiť lotyšský jazyk a zložiť skúšku. Väčšina z nich je v strednom či vyššom veku, a to je bariéra.
Takže film bol vnímaný ako ruská provokácia, alebo ako vtip?
– Samozrejme, nebol vnímaný úplne ako vtip, súčasne však nemôžete čakať oficiálnu reakciu. Na jednej strane trpí Lotyšsko syndrómom malej krajiny, na strane druhej, od Ruska sme ekonomicky závislí, smeruje tam významná časť nášho exportu, napríklad potravinárskeho, takže snaha predísť konfliktom je prirodzená. Tieto ekonomické vzťahy pretrvajú, minimálne z geografických dôvodov. Lotyšsko preto musí na podobné provokácie reagovať veľmi citlivo.
Zdá sa, že vzťah k ruskej menšine je v Estónsku omnoho vyhrotenejší, než v Lotyšsku. Estónsky bývalý premiér sa dokonca nedávno vyjadroval pozitívne o kolaborácii s nemeckým fašizmom počas druhej svetovej vojny.
– Je to komplexný historický problém. Lotyši napríklad počas druhej svetovej vojny bojovali na oboch stranách. V sovietskej armáde, aj ako legionári v službách nacistického Nemecka. Ani v jednom prípade to nebolo vždy dobrovoľné.
Posledná otázka: objavujú sa v dôsledku krízy v Lotyšsku politické, či ekonomické alternatívy?
– No, dá sa povedať, že Lotyšsko sa snaží nájsť vlastnú cestu z krízy. Myslím tým predovšetkým to, že politici a verejnosť začali konečne premýšľať o tom, ako rozvinúť ekonomiku. Ktoré sektory majú byť kľúčové a podobne. Predtým niečo také neprebehlo. Pred rokom 2004 sa všetky sily zamerali na vstup do EÚ. Bola to priorita pre verejnosť i politikov. Po vstupe prišla úľava a viera, že keď sme už členom Únie, blahobyt je, prirodzene, zaručený. Ukázalo sa, že to tak nie je. Kríza mobilizovala diskusiu, na politickej i akademickej úrovni, i vo verejnosti. Hľadajú sa alternatívy, a to sa prekrýva aj s všeobecnou nedôverou k establišmentu. Aj politici začali cítiť, že nemôžu ignorovať hlas verejnosti. Politicky sa zmena prejavila výmenou vlády, bývalá opozícia obsadila miesto premiéra.
Z ekonomického hľadiska je možné povedať, že napriek záväzkom voči EÚ či MMF, sa zatiaľ až tak veľa nezmenilo. Hospodárstvo je v stave voľného pádu, a ten bude pravdepodobne pokračovať až do konca tohto roku. HDP môže klesnúť až o 20 percent. Oficiálne číslo je samozrejme 12 percent, ale aj to je dosť veľa. Prinajmenšom však veríme, že bublina trhu s nehnuteľnosťami už spľasla a sústreďujeme sa na rozvoj reálnej ekonomiky, produktívnych sektorov.
