Zakázané rozkoše a dielo Luisa Cernudu
Dejiny modernej španielskej literatúry a poézie prvej polovice 20. storočia sú rámcované dvomi základnými dátumami: rokom 1898, keď Španielsko prišlo o svoju poslednú zámorskú kolóniu v Latinskej Amerike – Kubu, a rokom 1927, podľa ktorého sa nazvala mladšia literárna generácia Generáciou 1927. V tomto roku sa v Seville stretli mnohí španielski spisovatelia, aby si uctili 300. výročie úmrtia básnika a dramaturga španielskeho Zlatého storočia Luisa de Góngoru y Argote (1561 – 1627). V Európe i celosvetovo je azda najslávnejším predstaviteľom tejto generácie Federico García Lorca, ostatní básnici, spisovatelia i dramaturgovia nezohrali v španielskom literárnom a intelektuálnom vývoji o nič menšiu úlohu. Okrem básnikov, akými boli napr. Gerardo Diego, Jorge Guillén, Pedro Salinas, Rafael Alberti, Vicente Alexaindre či o niečo mladší Miguel Hernández vyniká individualitou svojej poézie popri Lorcovi ďalší Andalúzan – Luis Cernuda Bidón. Andalúzia nebola jediným spojivom medzi ním a autorom Cigánskych romancí.
Narodil sa v roku 1902 a podobne ako Lorca, aj Cernuda vyštudoval právo. Štúdium prerušil pre absolvovanie vojenskej služby a neskôr ho v roku 1926 dokončil. Jeden z jeho profesorov, sám známy spisovateľ Pedro Salinas mu pomohol získať lektorstvo španielčiny na univerzite v Toulouse a neskôr sa Cernuda presťahoval do Madridu. Ešte prv sa však, práve na Góngorovom výročí v Seville, Cernuda zoznámil s vtedy už slávnym Federicom Garcíom Lorcom. Toto stretnutie sa pre oboch básnikov stalo dôležitým po viacerých stránkach. Lorcov životopisec opisuje, že Cernuda bol útly a bezchybne oblečený, hanblivý a mimoriadne utiahnutý, čo kontrastovalo s Lorcovou momentálne extatickou až teatrálnou náladou. Cernuda si neskôr na toto stretnutie zaspomínal nasledovne: „Niečo, čo som vtedy sotva chápal, či skôr, čo som si neželal pochopiť, nás začalo napriek teatrálnemu spôsobu nášho zoznámenia spájať. Zobral ma za rameno a odišli sme od ostatných.“ O vzťahu medzi Cernudom a Lorcom toho nevieme veľmi veľa, no onedlho nato, ako sa Cernuda presťahoval do Madridu, sa stal jedným z najúprimnejším a najjemnejším básnikom homosexuálnej lásky a jej frustrácií v Španielsku. Nie je preto možno ťažké si domyslieť, že vzájomná dôvera a porozumenie medzi oboma básnikmi pramenila z podobne zdieľaného osudu homosexuálnych ľudí na okraji spoločnosti. Nešťastná madridská láska podnietila vznik možno najslávnejších Cernudových básnických zbierok Kde býva zabudnutie (Donde habite el olvido) a Zakázané rozkoše (Los placeres prohibidos, 1931). Cernuda sa svojou homosexualitou nikdy netajil, vďaka čomu bol aj medzi svojimi literárnymi súputníkmi samorastom v Španielsku, o ktorom sa podobne ako Lorca vyjadril, že je krajinou, kde „sa všetko narodí mŕtve, žije mŕtve a umrie mŕtve“.
Podobne ako Lorcov, aj Cernudov život zásadne poznačila občianska vojna a okolnosti k nej vedúce. Na rozdiel od Lorcu, ktorého zavraždili hneď v prvom roku vojny, Cernudovi v tom istom roku vychádza dovtedajšie kompletné básnické dielo pod názvom Skutočnosť a túžba (La realidad y el deseo, 1936). Počas vojny sa zúčastnil Druhého kongresu intelektuálov a antifašistov vo Valencii a v roku 1938 sa začína jeho zahraničný exil: vo Veľkej Británii vyučuje na univerzitách v Glasgowe, Cambridge, Londýne a Oxforde. Od roku 1952 žil v Mexiku, kde v roku 1963 zomrel. Je pochovaný v španielskej sekcii na cintoríne Panteón Jardín v Ciudad de México.
