Skopávanie rebríka
Na rozvojové krajiny sa priebežne vyvíja veľký tlak, aby prijali opatrenia „dobrej politiky“ a „dobrých inštitúcií“, čím sa myslí liberalizácia obchodu a investícií, ktoré majú údajne posilniť ich ekonomický rozvoj. Pokiaľ sa niektorá z týchto krajín zdráha prijať takéto rady, navrhovatelia tohto „receptu“ ani s problémami nedokážu pochopiť „očividnú hlúposť“, a to, prečo nechcú prijať osvedčený a overený návod rozvoja. Zvyknú argumentovať, že veď sú to napokon presne tie isté politiky a zriadenia, o aké sa rozvojové krajiny v minulosti opierali v túžbe zbohatnúť. Viera vo svoje neochvejné pravdy je taká neochvejná, že sa majú tieto pravidlá podľa navrhovateľov presadiť na krajinách tretieho sveta prostredníctvom silných bilaterálnych a multilaterálnych vonkajších tlakov za každú cenu, aj napriek vôli danej krajiny.
Prirodzene, vždy sa odvíjali diskusie, či je daná politika voči rozvojovým krajinám skutočne na mieste. Preto je pozoruhodné, že aj mnohí z tých, ktorí sú voči uplatniteľnosti daných postupov na rozvojové krajiny skeptickí, sú presvedčení, že skutočne ide o politiku, ktorá sa uplatňovala v bohatých krajinách v období, keď ešte bohaté neboli a iba sa rozvíjali. Lenže celkom na rozdiel od všeobecného povedomia a presvedčenia je skutočnou historickou pravdou fakt, že súčasné bohaté krajiny sa nerozvíjali na základe politiky, ktorú dnes odporúčajú a veľmi často nanucujú dnešným chudobným krajinám. Nanešťastie je tento fakt málo známy, pretože oficiálni historici kapitalizmu boli v prepisovaní dejín veľmi úspešní.
Prakticky všetky dnešné bohaté krajiny využívali v minulosti ochranné clo a subvencie priemyslu. Je pozoruhodné, že práve USA a Veľká Británia, teda dve krajiny, ktoré sú presvedčené, že sa na špičku svetovej ekonomiky dostali vďaka ekonómii slobodného trhu a politike slobodného obchodu sú v skutočnosti krajinami, ktoré v najagresívnejšej miere stavali na protekcionizme a subvenciách.
Navzdory obľúbenému mýtu bola Veľká Británia agresívnym spotrebiteľom a v mnohých oblastiach pionierom politiky pokúšajúcej sa propagovať svoj priemysel. Táto politika, hoci v obmedzenej miere, sa uplatňovala už v časoch panovania kráľa Eduarda III. v 14. storočí a v 15. storočí za panovania Henricha VII. v súvislosti s manufaktúrou vlny, ktorá bola vo svojej dobe hlavným priemyslom. Anglicko bolo vývozcom surovej vlny do Holandska a Henrich VII. sa to napríklad pokúšal zmeniť zdanením exportu surovej vlny a pritiahnutím šikovných robotníkov z Holandska.
Predovšetkým v období medzi reformou obchodnej politiky prvého ministerského predsedu Roberta Walpoleho v roku 1721 a prijatím voľného obchodu okolo roku 1860 využívala Veľká Británia obchod a priemysel riadený štátom s podobnými pravidlami, aké neskôr začali v rozvoji priemyslu využívať Japonsko a Kórea. Počas tohto obdobia ochraňovala Británia svoj priemysel do oveľa väčšej miery, ako napríklad Francúzsko, ktoré sa považovalo za protiklad Veľkej Británie. Jeden z hlavných nemeckých ekonómov 19. storočia Friedrich List uvádza, že Veľká Británia v tom období kázala politiku voľného trhu menej rozvinutým krajinám, akými boli Nemecko alebo USA, čo bolo niečo ako „pokus o skopnutie rebríka“, na ktorý sme sa vyštverali dnes.
List však nebol jediným, ktorý vývoj vnímal podobne. Súhlasil s ním mnohí americkí ekonómovia a myslitelia. V skutočnosti to boli napríklad Alexander Hamilton, prvý minister financií USA a dnes už takmer zabudnutý americký ekonóm Daniel Raymond, ktorí ako prví systematicky rozpracovali argument vznikajúceho priemyslu (infant industry argument) (ekonomické dôvody pre protekcionizmus, pozn. prekl.). List je všeobecne známy ako zakladateľ tohto argumentu, ale v skutočnosti začínal ako prívrženec voľného trhu (bol horlivým stúpencom nemeckej colnej únie – Zollverein) a o argumente vznikajúceho priemyslu sa dozvedel až v exile v USA v 20. rokoch 19. storočia.
Dnes sa už tiež málo vie, že intelektuálne väzby medzi USA a Nemeckom počas 19. storočia sa týmto nekončili. Nemecká historická škola (Deutsche Rechtschule), reprezentovaná ľuďmi ako Wilhelm Roscher, Bruno Hildebrand, Karl Knies, Gustav Schmoller či Werner Sombart, priťahovala mnohých amerických ekonómov konca 19. storočia. Patrón americkej neoklasickej ekonomiky John Bates Clark, v ktorého mene sa dnes odovzdávajú prestížne ocenenia mladým americkým ekonómom pod 40 rokov, išiel v roku 1873 do Nemecka a študoval pod vedením Roschera a Kniesa, hoci sa neskôr od cih náuky odklonil. Ďalší z významných amerických ekonómov Richard Ely takisto študoval u Kniesa a prostredníctvom svojho žiaka Johna Commonsa ovplyvnil Americkú inštitucionalistickú školu – American Institutionalist School (inštitucionálna ekonomika zdôrazňuje dôležitosť vplyvu mimotrhových faktorov na ekonomické správanie, pozn. prekl.). Ely bol jedným zo zakladateľov Americkej ekonomickej asociácie ktorá v jeho mene dodnes usporadúva veľké verejné prednášky, i keď o samotnom zakladateľovi dnešní členovia asociácie sotvačo vedia.
Medzi americkou občianskou vojnou a druhou svetovou vojnou boli USA doslova najväčšmi protekcionistickou ekonomikou sveta. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že americká občianska vojna sa viedla nielen v duchu zrušenia otroctva, ale predovšetkým pre colné tarify. Z dvoch zásadných javov, ktoré rozdeľovali Sever od Juhu sa Juh väčšmi obával otázky cla ako otázky otroctva. Abraham Lincoln bol dobre známym protekcionistom, ktorý sa politicky vycvičil pod vplyvom charizmatického politika Henryho Claya v strane Whig Party, ktorá volal po „americkom systéme“ založenom na infraštrukturálnom rozvoji a protekcionizme. Jeden z hlavných Lincolnových ekonomických poradcov bol slávny protekcionista Henry Carey, ktorého na začiatku 50-tych rokov 19. storočia Marx s Engelsom opísali ako „jediného dôležitého amerického ekonóma“. Dnes je už prakticky vygumovaný z dejín amerického ekonomického myslenia. Na druhej strane, Lincoln si sám myslel, že africkí Američania sú rasovo podradní a že emancipácia otrokov je idealistickým návrhom so žiadnou vyhliadkou na okamžité zavedenie. Oslobodenie černochov v roku 1862 sa väčšmi ako za akt morálneho presvedčenia považuje za strategický ťah so zámerom vyhrať vojnu.
V záujme ochrany vlastného priemyslu Američania odporovali radám prominentných ekonómov, akými boli Adam Smith a Jean Baptiste Say, ktoí videli budúcnosť krajiny predovšetkým v poľnohospodárstve. Američania však vedeli, čo je v hre. Veľmi dobre vedeli, že Veľká Británia sa vyštverala na vrchol vďaka protekcionizmu a subvenciám a že preto musia robiť to isté. Vojnový hrdina a americký prezident v rokoch 1868 – 1876 Ulysses Grant ironicky argumentoval, že „v priebehu 200 rokov Amerika dostala spod protekcionizmu všetko, čo mohla ponúknuť, a takisto uvedie do platnosti voľný trh“. Keď sa po druhej svetovej vojne jeho krajina takisto dostala na vrchol, začala „skopávať rebrík“ kázaním a presadzovaním voľného trhu menej rozvinutým krajinám.
Veľká Británia a Spojené štáty americké sú asi najokatejšími príkladmi, ale takmer celý rozvinutý svet dodnes využíva clá, subvencie a aj iné prostriedky na rozvoj svojho priemyslu v rannejších fázach svojho rozvoja. V tejto súvislosti sú dobre známymi príkladmi Nemecko, Japonsko a Kórea. Ale aj Švédsko, ktoré sa neskôr stalo známe ako „malá otvorená ekonomika“ takisto strategicky využívalo clá, subvencie, kartely a štátnu podporu predovšetkým na rozvoj textilného a oceliarskeho priemyslu a strojárenstva.
Niektoré výnimky, ako napríklad Holandsko a Švajčiarsko, využívali voľný trh už od konca 18. storočia. Ide však o krajiny, ktoré boli v tom čase na vysokej úrovni technologického rozvoja a protekcionizmus veľmi nepotrebovali. Takisto treba podotknúť, že Holandsko už do 17. storočia rozvinulo obrovskú škálu intervencionizmu v zámere vydobyť si námornú a obchodnú nadvládu. Okrem toho, Švajčiarsko až do roku 1907 nepoznalo patentné právo, čím mierilo priamo proti tomu, čo zdôrazňuje dnešná pravicová ortodoxia, keď hovorí o ochrane duševného vlastníctva. Zaujímavejšie je, že Holandsko v roku 1869 zrušilo patentné právo s argumentáciou, že patenty sú politicky vytvorené monopoly nezlučiteľné s princípmi voľného trhu: táto pozícia dodnes uniká drvivej väčšine dnešných neoliberálnych ekonómov. Nový patentný zákon bol v Holandsku uzákonený až v roku 1912.
Dejiny sa vyvíjali podobne aj v súvislosti s inštitúciami. Dnešné bohaté krajiny nemali v raných fázach svojho vývoja ani len „základné“ inštitúcie, akými sú štátna správa, centrálna banka či patentné právo. Až po uzákonení tzv. Pendletonovho zákona v roku 1883 začala federálna vláda USA získavať svojich zamestnancov pomocou konkurzov. Centrálna banka, inštitúcia natoľko drahá srdciam dnešným ekonómom voľného trhu, vo väčšine bohatých krajín neexistovala až do začiatku 20. storočia, a to pre nič iné ako preto, že ju vtedajší obhajcovia voľného trhu odsudzovali ako mechanizmus nespravodlivo trestajúci neopatrných dlžníkov. Americká centrálna banka bola zriadená až v roku 1913 a Talianska centrálna banka nemala až do roku 1926 monopol na vydávanie bankoviek.
Úryvok z kapitoly 3, knihy Han-Joon Changa Kicking Away the Ladder vyšiel v Post-autistic Economics Review v roku 2002.
Zdroj: www.paecon.net
Redakčne krátené
