Právo na život šteká, ale nehryzie
V internátnom komplexe Mlyny v bratislavskej Mlynskej doline býva počas semestra takmer šesťtisíc študentov, prevažne z Univerzity Komenského. Vysokoškoláci a vysokoškoláčky sú mladí ľudia, ktorí už poväčšine začali so sexuálnym životom, no do manželstva a zakladania rodín sa húfne nehrnú. Internáty ako „semenište hriechu“ – neviazaného pohlavného života a žien, ktoré napriek nemu nerodia deti – sú teda iste užívateľky antikoncepcie alebo klientky „potratárov“ – sú obľúbeným cieľom pre kampane tzv. pro-life aktivistov.
Záľuba protipotratových aktivistov propagovať svoje myšlienky v univerzitných mestečkách nie je nič nové. V USA patria k bežným javom. Sama som sa s týmto úkazom prvýkrát stretla na fotografii v učebnici angličtiny – snímka s pro-life aktivistami v internátnom mestečku ilustrovala bežný život mladých ľudí na amerických univerzitách. Po tom, čo sa v roku 2007 zverejnil šokujúcou bilboardovou kampaňou Právo na život slovenský klon týchto iniciatív – Centrum pre bioetickú reformu, čudovala som sa, ako je možné, že nik ešte nezavítal s transparentom či prednáškou do Mlynskej doliny.
Dočkala som sa až teraz – poslednú stredu popoludní sa pred Výškovými blokmi (známejšími ako „Štúrák“) prechádzala sama riaditeľka Centra pre bioetickú reformu (CBR) Jana Tutková, rozdávala letáky a predviedla svoje nové a lepšie plagáty. Nové a lepšie znamená početnejšie a ešte brutálnejšie. Už aj prvé pútače s potrateným plodom v dlani v chirurgickej rukavici (plus slogan „Tebe právo na život upreté nebolo“) zdvihli na Slovensku vlnu kontroverzie. Zdvíhali sa žalúdky, obočia aj hlasy za zákaz kampane. Zároveň sa o tomto probléme rozpútala diskusia. Akokoľvek však bola kampaň šokujúca, hladina verejného záujmu sa za ňou po čase zavrela. No keďže cieľom CBR nie je spoločenská rozprava, ale zákaz interrupcií, nevzdalo sa tak ľahko. Nová kampaň hlása heslo Stop genocíde a prirovnáva interrupciu k holokaustu či masakrom v Rwande. Ukazuje rozsekané mŕtvoly, kaluže krvi, nakopené telá obetí koncentračných táborov – a hneď vedľa potratené plody. Dáva medzi ne znamienko rovnosti.
Ak by posolstvo plagátov niekomu nebolo jasné, mohol si prečítať leták Argumenty pre zastavenie potratovej genocídy. V tomto texte plnom gramatických chýb sa CBR elegantne vyrovnalo aj s neodškriepiteľným faktom podloženým štatistikami – poklesom počtu interrupcií na Slovensku. V roku 2007 sa podľa Štatistického úradu SR vykonalo na Slovensku najmenej umelých prerušení tehotenstva od ich legalizácie – približne 13 400. CBR však tento výsledok pripisuje blahodarnému pôsobeniu diskusie o ich možnej kriminalizácii. V letáku sa píše: „Markantný pokles počtu umelých potratov za posledných 8 rokov súvisí s tým, že na Slovensku máme dlhodobú diskusiu o ich zákaze.“ No o tom, či je pôsobenie agresívnej kampane, skopírovanej zo zahraničia, skutočne blahodarné, sa dá pochybovať. Citlivejším okoloidúcim sa z krvavých obrázkov zdvíha žalúdok, ženy, vyrovnávajúce sa so stratou nenarodeného dieťaťa, zažívajú emocionálny šok. Sami pro-life aktivisti nazývajú túto stratégiu ukazovanie pravdy (truth displaying). Členovia americkej skupiny Tí, ktorí prežili holokaust potratu (Survivors of the Abortion Holocaust) boli za podobné akcie viackrát za mrežami. Aj CBR svoje kampane pritvrdzuje, akoby skúšalo, kam až ho slovenská spoločnosť nechá zájsť. Tentoraz skutočne prestrelilo. Neadekvátne prirovnanie koncentračného tábora, gulagu a gynekologickej ambulancie uráža nielen vkus, ale aj zmyslel pre inteligentnú diskusiu medzi zástancami opačných názorov.
Je však Centrum pre bioetickú reformu schopné ozajstnej diskusie? A môže sa úsilie aktivistov, ktorí pôsobia agresívne, hromžia, chceli by zakazovať, kriminalizovať, dobre že sa nevyhrážajú ohňom pekelným, stretnúť s pochopením? Predpoklad, že ženy chodia na potraty, pretože je to legálne, je totiž skreslený a nie je to celá pravda. Ak je cieľom CBR odradiť ženy od interrupcií, prečo ich namiesto šokovania nemotivuje? Prečo sa namiesto snahy o kriminalizáciu interrupcie neangažuje za sociálne programy na podporou mladých rodín, výstavbu cenovo dostupných bytov, podporu opatrovateľských služieb? Keby sa Tutkovej aktivisti nesnažili o hrozbu väzenia za „zločin“ interrupcie, ale o dôstojný rodičovský príspevok a pracovné podmienky pre matky s malými deťmi, získali by sympatie a súhlas, a nie znechutenie aj tej časti národa, ktorá s ich názormi na nehumánnosť (prípadne „nekresťanskosť“) potratu inak súhlasí. Slovenské Centrum pre bioetickú reformu (hnutie je aktívne v siedmich ďalších európskych krajinách, v USA, Kanade a v Mexiku) si zvolilo pre svoje kampane ten najnevhodnejší možný tón aj metódu. A Jana Tutková ako tvár a hlas kampane? Tridsiatnička, ktorá vyhlasuje, že s opačným pohlavím dosiaľ nemá skúsenosti, no napriek tomu sa pasuje do úlohy radkyne národa v oblasti sexuálneho života a reprodukcie, nie je niekto, s kým by sa Slováci poväčšine mohli stotožniť. Z „pravdovravných“ plagátov CBR síce môže prísť človeku nevoľno, no podstatné je, že sa hnutia v tejto podobe netreba báť. Pokiaľ používa rétoriku a postupy, ktoré sa stretávajú najmä s nesúhlasom, je iba pes, ktorý šteká, ale nehryzie.
