Zo zošitov
XXXXIII
Keď som bol mladý, páčilo sa mi slovo „démonický“.
Neuvedomoval som si, čo slovo znamená: pripisoval som mu významy ad hoc. Tak sa prihodilo, že démonickí bývali ľudia veľmi rôznorodí: dokonca v istom čase, asi okolo päťadvadsiatky, som si myslel, že démonickosť sa skrýva v každom človekovi aj človiečikovi, ba že démonické sú aj naivné a nevinné deti. V deťoch je viac zla, ako si dôverčivo a s predsudkami myslíme.
So starnutím som „démonickosťou“ prestal natierať: všimol som si, že bytosti demonštratívne aj autenticky démonické sú jednoduchšie, ako si ich romantizujúci ctitelia predstavujú. Sú jednoduché takmer ako zvieratká. A démonickosť sa neznáša s jednoduchosťou. Aj hľadači ľudských tajomstiev, pátrači v „hĺbkach“, sú jednoduchí ľudkovia. Užitočné je vidieť ľudí ako strojčeky. Dokonca mi napadlo, či vedomie, ktorému sa neopatrne pripisuje zložitosť, nerobí človeka jednoduchším ako ostatné zvieratá. Áno, som jednoduchší ako šimpanz alebo sépia: kde by sa do mňa zmestil démonizmus!
