Nino Rota 30 rokov po
Sú režiséri, pre ktorých je filmová hudba len nepodstatným doplnkom ich filmovej výpovede a naopak, niektoré filmy si bez hudobného sprievodu ani nevieme predstaviť. Extrémnym prípadom sú italowesterny s hudbou Ennia Moriconeho alebo film Nemilovaná od klasika mexického filmu Emilia Fernándeza (nakrútený v roku 1949 a v našej distribúcii priemetaný v roku 1960), v ktorom hudba na spôsob divadelnej melodrámy podmaľúva všetky dialógy. Talianska kinematografia si aj v rokoch svojej najväčšej slávy (50. a 60. roky) priam pestovala skvelých skladateľov filmovej hudby. De Sicove neorealistické filmy sprevádzala hudba Armanda Trovaioliho, Germiho satiry na sicílsku morálku melódie Carla Rustichelliho a analýzy odcudzenia Michelangela Antonioniho hudba Giovanniho Fusca. Najvýznamnejším i najplodnejším skladateľom filmovej hudby bol však v tom čase Nino Rota (1911 – 1979), ktorého tridsiate výročie smrti sme si pripomenuli 10. apríla.
Desaťročný skladateľ a dirigent
Začínal ako zázračné dieťa, ako desaťročný dirigoval v Ríme vlastné oratórium, hudbu študoval v Miláne, Ríme a Philadelphii a vyše 37 rokov bol hudobným pedagógom konzervatória v Bari. Medzi jeho žiakov patrí napríklad dlhoročný šéfdirigent milánskej la Scaly Ricardo Muti. Sám Rota sa ako skladateľ venoval aj vážnej hudbe, zložil niekoľko baletov a opier, z ktorých sa dodnes občas hráva najmä Slamený klobúk z Florencie skomponovaný podľa známej Labichovej predlohy (sfilmovanej René Clairom). V kompozícii Rota ostentatívne kládol do popredia komunikatívnosť hudby a vedome stieral hranice medzi artificiálnou a nonartificiálnou hudbou. Nehanbil sa zo svoj eklektizmus, napríklad v spomínanej najúspešnejšej z jeho opier nájdeme pasáže, ktoré pripomínajú raz Ravela, potom Belliniho či Mascagniho (impresionizmus, belcanto i verizmus). V repertoári talianskych orchestrov sa občas objavujú aj jeho komorné skladby.
Génius filmovej hudby
Od roku 1942 sa však systematicky venoval najmä filmovej hudbe. V nej napokon našiel geniálne uplatnenie i zaslúžené ocenenie aj odbornej verejnosti. Zložil hudbu asi k stopäťdesiatim filmom a pracoval pre režisérov Castellaniho, Soldatiho, Zampu, Monicelliho, Wertműllerovú, no predovšetkým pre Viscontiho, Zeffirelliho a Felliniho. Vypracoval chi jedinečný rukopis filmovej hudby, v ktorej sa zotrel rozdiel medzi melódiami originálnymi a spracovanými, pričom u tých druhých čerpal nielen z bohatej ľudovej piesňovej tvorby (napr. úvodná pieseň z filmu Rocco a jeho bratia) ale aj z vlastných dávnejších filmových kompozíicií (podľa spôsobu, akým narábal Rossini so svojimi opernými partitúrami). Napríklad slávnu melódiu, ktorú na hrala trúbke Gelsomina Giuletty Masiny vo Felliniho Ceste parafrázoval v Pietrangelliho filme Strašidlá v Ríme. Táto jeho metóda ho počiatkom 70-tych rokov doviedla k medzinárodnému škandálu. Bol to súd s producentom de Laurentisom a stiahnutie nominácie na Oscara za jeho preslávenú pieseň z Coppolovho Krstného otca I. Už trinásť rokov predtým ju totiž použil vo filme Eduarda de Filippa Fortunella. Oscara teda napokon dostal až za Krstného otca II).
Rota a iní
Rota vedel rafinovaným spôsobom transkribovať seba aj iných. Svoju hudbu k Felliniho Ceste prepracoval na rovnomenný balet, do hudby k Viscontiho Gepardovi kongeniálne – aj z hľadiska príbehu filmu – vložil nielen melódie z Verdiho Traviaty, ale veľkú plesovú scénu filmu hudobne vystaval na základe rukopisu valčíka od majstra z Busseta, objaveného v archívoch. Do Felliniho filmu Osem a pol zasa rafinovane vkomponoval Wagnerovu Jazdu valkýr na vystihnutie atmosféry mondénnych kúpeľov Chianciano Terme, vo Viscontiho Roccovi a jeho bratoch majstrovsky zakomponoval do pouličného výjavu vtedy populárnu pesničku Tintarella di luna. Na poli filmovej hudby Rotovi nerobilo problémy žánrové či časové určenie filmov ani rozdielnosť režijných rukopisov. Napísal pôsobivé melódie pre veľkofilmy historické (Vidorova Vojna a mier, Bondarčukovo Waterloo) i súčasné (Coppolov Krstný otec I a Krstný otec II), ale rovnako pre poetické príbehy komorné (Viscontiho Natalia), pre detektívky (V žiare slnka René Clementa) i pre Zeffirelliho prepisy Shakespeara (Skrotenie zlej ženy, Rómeo a Júlia). Raz je jeho hudba akoby extenzívna a plynie filmom bez toho, že by sme si z nej dokázali zapamätať nejakú autentickú melódiu (ako v Gepardovi), inokedy jeden základný motív tvrdošijne opakuje v najzávažnejších momentoch príbehu (ako v Roccovi, Natálii či v prepisoch Shakespeara).
Rota a Fellini
Osobité čaro má jeho hudba k pätnástim filmom Federika Felliniho evokujúca hudbu starého cirkusu, prežiarená fantáziou, hravosťou, no veľmi často aj nostalgickým smútkom. Pritom je zaujímavé, ako sa charakter hudby mení v závislosti od filmom zobrazovanej skutočnosti. Nostalgická tónina vrcholí v Ceste a v oboch režisérových návratoch do rodného Rimini (Darebáci, Amarcord), kým vo filmoch zobrazujúcich život spoločenskej smotánky (Sladký život, Giulieta a duchovia) sa blíži (aj dôsledným rytmizovaním) skôr k duchu modernej populárnej hudby, aby v Rome (najmä v slávnej scéne módnej prehliadky mníšok a kňazov) podčiarkla ironizujúci podtext podobne ako jeho pieseň Bevete piu latte (Pite viac mlieka) kongeniálne ironicky dokresluje bilboard s obrovským poprsím Anity Ekkbergovej v Pokušení sv. Antona (poviedka z filmu Bocaccio 70).
Rota a my
Keďže talianske filmy v rokoch Rotovej slávy boli organickou súčasťou repertoáru našich kín, filmoví diváci (ak dokázali registrovať všetky komponenty filmového diela) mali možnosť pravidelne sa s nimi zoznamovať. Pár rokov pred smrťou Rota osobne zavítal aj do Bratislavy, aby na Bratislavskej lýre dirigoval zmes svojich filmových melódií. Nebol to však najšťastnejší nápad, lebo jeho hudba nezapadala do dramaturgie festivalu populárnej hudby. Lepší kontext dostal koncert jeho filmových melódií v Prahe, kde odznel v Smetanovej sieni obecného domu. Na Slovensku sa však od polovice 90. rokov v repertoári mnohých detských speváckych zborov objavuje talianska skladba Canto di Gloria, o ktorej sa mi podarilo zistiť, že je úpravou jednej časti Rotom v detstve zloženého oratória.
