Rozmýšľanie písmenami

Jozef Leikert (*1955 v Zlatých Moravciach). Vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v redakcii Smena, Pravda, bol šéfredaktorom Gama magazínu. Od roku 1996 bol zamestnaný v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. V rokoch 2000 – 2004 pracoval v Kancelárii prezidenta SR, dva roky bol hovorcom prezidenta SR Rudolfa Schustera a dva roky jeho osobným poradcom. V súčasnosti je pracovníkom Historického ústavu SAV a vedúcim Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, predsedom Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku, predsedom Kulturologickej spoločnosti a členom PEN-klubu.

Z kníh poézie vydal napríklad Potichu (1995), Odstrihnuté zvony (1997), Pokosená hlina (1999), Šepot krokov (2000), Iz Dubine Trave Neba / Z hlbokej trávy neba (2006) a knihy literatúry faktu Ráno prišla noc (1989), A deň sa vrátil (1993), Testament svedomia (1996), Návraty odchodov (1997), Osud tak chcel (1999), Čierny piatok sedemnásteho novembra (2000), Zákulisie slov (2001), Ne(pokoj) duše (2001), Sny v okovech (2002), Taký bol Ladislav Mňačko (2008), Galéria slávy (2009).

Otázky pre hosťa Slova pripravila Marta Moravčíková

Svojou tvorbou často kladiete otázky. Sám sebe, ale aj čitateľovi. Na čo všetko vám nielen vaša tvorba, ale aj bohatá a rozmanitá činnosť opierajúca sa o fakty, myšlienky ich slovné vyjadrenie pomohla odpovedať?
– Keď tvorím, zvyčajne si neuvedomujem, že kladiem otázky čitateľom, skôr kladiem otázky sám sebe. Ale to robia takmer všetci spisovatelia, maliari, hudobníci. Veď umenie je v podstate kladenie otázok aj hľadanie odpovedí na ne. Je to, obrazne povedané, nikdy sa nekončiaca cesta, na ktorej sa sem-tam aj ja „potknem“ o námet, tému, ktorá ma zaujme, osloví, naplní myseľ a načas pohltí všetok čas. Písanie sa tak stáva pre mňa rozmýšľaním nahlas, rozmýšľaním písmenami, riadkami a medzi riadkami. Potom je celkom prirodzené, že výpovede transformujem cez seba. Priznávam, a moja tvorba je toho dôkazom, že vedome i podvedome sa cez seba pozerám na ľudí a okolitý svet. Nepíšem síce beletriu, kde je to možno prirodzenejšie, ale literatúru faktu a poéziu. No vari najvýraznejšie je to vidieť v mojich básňach.

Azda len tí, ktorí tvoria literatúru faktu vedia, že stvárniť ju do príťažlivého celku je veľmi náročné, pretože sa pritom treba prísne pridŕžať faktov. Napriek tomu môže poskytovať úžasný rozlet. Komu a za akých okolností?
– Úžasný rozlet poskytuje literatúra faktu predovšetkým autorovi. Ak sa on v tom magickom svete odhaľovania faktov, skutočností, súvislostí cíti slobodne, príjemne, potom „dopraje“ ten fantastický rozlet aj čitateľom. Z vlastnej skúsenosti viem, že nie je celkom ľahké čitateľa osloviť, zaujať a nové informácie mu ponúknuť pútavým spôsobom. Na to treba nielen fortieľ, ale aj vytrvalosť a pracovitosť. Historik – spisovateľ faktu musí byť spracúvanou témou v dobrom zmysle slova posadnutý. Veď získanie informácií, štúdium aj napísanie knihy si vyžaduje veľa námahy a neraz i odriekania. Hodiny, dni, týždne treba presedieť v archívoch, prelistovať stránky zažltnutých kníh, novín. A potom v teréne priam detektívnym spôsobom hľadať priamych aktérov udalostí, počúvať ich spomínanie, selektovať informácie a konfrontovať ich s historickými faktami. Po zozbieraní materiálu nasleduje práca, ktorá si vyžaduje ďalšie hodiny, dni, niekedy aj roky pri počítači. Len tak spisovateľ spracuje tému, aby bola faktograficky presná, obsahovo hodnotná, ale aby zároveň upútala čitateľa štýlom. Roky sa usilujem o to, aby moje knihy nielen poučili, ale aby sa čítali ľahko, aby vtiahli čitateľa do deja a opisovaných udalostí. Iba tak nastane ten dôležitý súzvuk medzi autorom a čitateľom. Ak sa mi to darí dosiahnuť, stoja tie nekonečné hodiny námahy za to. Veď nič nie je pre autora krajšie ako odozva čitateľa. A nemusí vždy byť len kladná. Lebo aj záporná reakcia je dôkazom, že si knihu niekto prečítal. Veľmi si vážim, že doposiaľ mám na svoje knihy prevažne dobré ohlasy. Teší ma to, povzbudzuje, dodáva silu i odvahu hľadať nové témy a písať ďalej. Len keby bolo viac času venovať sa iba literatúre. Škoda, že človek z písania kníh v dnešnej dobre nevyžije a musí popri tom robiť aj niečo iné.

Spojenie spisovateľa – faktografa a básnika sa môže zdať na prvý pohľad až nenáležité. Vaša tvorba však presviedča, že obe tieto duchovné bytosti môžu žiť v jednom človeku v tvorivej symbióze. Žili vo vás hneď od začiatkov tvorby, alebo sa do vás postupne nejako nasťahovali?
– Moje spisovateľské začiatky boli trochu zložitejšie. Začínal som poéziou a literatúra faktu prišla omnoho neskôr. Básne som písal odmlada, spontánne a intuitívne, ale tak ich napokon píšem dodnes. Škoda, že mi v čase najväčšieho zápalu nevyšla zbierka poézie, ktorá už bola dokonca pripravená do tlače. Posudzovatelia ju zhodnotili kladne, ale napriek tomu mi ju dve vydavateľstvá po korektúrach vrátili. Vtedy stačilo, aby sa spisovateľ z politických či iných dôvodov ocitol na opačnej strane barikády. O mojom „básnickom“ osude rozhodol jediný vplyvný človek (Vojtech Mihálik), ktorý vtedy rozhodoval o bytí či nebytí mladých básnikov. Netajím, že ma jeho postoj vtedy dosť trápil, hneval, ale poézia mi bola taká blízka, že som nikdy na ňu nezanevrel, aj keď boli obdobia, keď sa mi na istý čas stratila. Dnes mám na konte viacero básnických zbierok a knižné výbery mi vyšli v deviatich krajinách. No nepovažujem to za zadosťučinenie voči tomu, čo sa udialo pred rokmi, v kútiku srdca cítim skôr radosť z toho, že moje básne oslovujú ľudí a možno niekomu v niečom aj trochu pomôžu.

Priatelili a priatelíte sa s viacerými významnými osobnosťami. Ako ste k tým priateľstvám dospeli a čo ich charakterizovalo a charakterizuje?
– S priateľstvom je to podobne ako s láskou, ani tá sa nedá kúpiť, možno ju iba dostať ako vzácny dar, ako veľké požehnanie. Stretávame ľudí, ktorí naším životom len preletia, ale aj takých, čo nás navždy poznačia či sa stanú súčasťou nášho života. A viacerých takých som, chvalabohu, stretol aj ja a stali sa mi priateľmi. Mám nos na múdrych ľudí, s ktorými sa rád stretávam a ešte radšej nimi obklopujem. Dávajú mi veľa, ale aj ja sa usilujem, aby som im niečo vrátil, aby som ich niečím „poznačil“. Skutočných priateľov mám však len zopár. Život totiž nie je čiernobiely a aj mne doň vstúpili ľudia, ktorí ma sklamali. Dlho ma to bolelo, niečo bolí dodnes, ale sklamanie je skúška – pre toho, kto ho zažil, ale aj pre toho, kto ho spôsobil. Otázkou ste však zrejme sledovali vzťahy, ktoré by som skôr nazval kamarátstvom. Naozaj sa kamarátim s viacerými osobnosťami – známymi ľuďmi, ktorých si vážim pre to, čo dokázali, ale i pre ich osobnostné vlastnosti. Cením si, keď spoločenské uznanie a sláva človeka nezmení a zostane sám sebou. Počas pôsobenia v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky som mal možnosť vidieť a spoznať veľa vplyvných ľudí na vysokých spoločenských a politických postoch a vtedy som sa najviac utvrdil v presvedčení, že veľkosť človeka ide ruka v ruke so skromnosťou a pokorou.

Usilujete sa o to, aby tieto osobnosti neupadli do zabudnutia, predsedáte napríklad Spoločnosti Jozefa Kronera, ktorú ste založili, a to je v súčasnosti dosť namáhavé. Prečo?
– S hercom Jozefom Kronerom som intenzívne prežil posledné dva roky jeho života. Chodili sme spolu na rôzne kultúrne podujatia a dlhé hodiny sa rozprávali, z čoho neskôr vznikla kniha Osud tak chcel, v ktorej sa významný herec okrem spomínania na hereckú kariéru zamýšľa nad človekom, životom a jeho skutočnými hodnotami. Dodnes vo mne rezonuje jeho láska ku všetkému živému, jeho dobrota, pokora, skromnosť. Povedal som si, že takýto človek nesmie upadnúť do zabudnutia, aj keď viem, že pri každom filme, v ktorom hral, si naňho diváci vďačne spomenú. Pár dní po poslednej rozlúčke s týmto vzácnym človekom som sa stretol s jeho blízkymi priateľmi a známymi a navrhol som im, aby sme urobili niečo, aby sa na neho nezabudlo – nielen ako na herca, ale predovšetkým ako na dobrého a milého človeka. Všetci spontánne prijali môj návrh, na založenie Spoločnosti Jozefa Kronera, ktorá ho bude verejnosti pripomínať. Odvtedy je našou najväčšou akciou každoročné udeľovanie Cien Jozefa Kornera za najvýznamnejší herecký počin. Som rád, že i prostredníctvom tohto celoslovenského podujatia, z ktorého sa za deväť rokov stala už tradícia, sa Jozef Kroner opäť dostal na divadelné javisko, ktoré si celý život ctil a nesmierne miloval.

Systematicky vyťahujete na svetlo aj ľudí, ktorí nie sú všeobecne známi, zato však mimoriadne ovplyvnili nielen život svojho najbližšieho okolia. Tak ste až do Guinnesovej knihy rekordov „dostali“ aj Jozefa Kocourka, najstaršieho parlamentného stenografa na svete, o ktorom ste spolu s Máriou Mackovou napísali knihu Zákulisie slov. Podľa akého kľúča takýchto ľudí hľadáte?
– Pri výbere osobností, ktorých životom a dielom som sa zaoberal, sa riadim intuíciou a akýmsi vnútorným hlasom. Musím však podotknúť, že mi to vždy nevyšlo. Stalo sa aj to, že som robil knihu s „veľkým“ človekom, a po nejakom čase som prišiel na to, že až taký „veľký“, ako sa javí ostatným, nie je. Niektorí z nás sú dobrí herci a až po dôkladnejšom spoznávaní, zistíte, kto je aký v skutočnosti. Pri písaní o osobnostiach sa musí autor do určitej miery odosobniť, aby bol objektívny, aby nevnucoval čitateľovi svoje postrehy, názory, ale koľko-toľko sa musí s objektom svojho záujmu stotožniť. Pre mňa je najdôležitejšia úprimnosť, ktorú musím cítiť, lebo len tak dokážem písať presvedčivo. Napokon, aj vnímavý čitateľ akékoľvek neúprimné, štylizované výpovede odhalí a autorovi to na kredite nepridá.

Významnými a známymi ľuďmi, ktorým ste boli nablízku, alebo boli oni nablízku vám, bol český spisovateľ Miroslav Ivanov. Povedali ste raz, že sa stal duševným otcom vašej literatúry faktu a hlásite sa k jeho krédu „Nežiadam od vás, aby ste s mojimi názormi súhlasili, postačí mi, ak budete o nich premýšľať.“ Čím vás ovplyvnil najviac?
– Bol to nielen výborný spisovateľ, ale aj človek múdry, citlivý, nikdy nie malicherný, ale nadovšetko žičlivý voči kolegom. Na druhej strane bol prísny na seba a na ostatných, ale vedel oceniť poctivú spisovateľskú prácu. Nebol zástancom lacnej literatúry faktu, odsudzoval autorov, ktorí po preštudovaní dvoch – troch kníh „zosmolili“ tretiu a tvárili sa, že napísali veľké dielo. Vážil si tých, ktorí poctivo hľadali materiály, študovali, robili seriózny výskum a na základe toho napísali knihu. V mojom prípade takisto oceňoval hľadačstvo, neúnavnosť a nebojácnosť púšťať sa do neľahkých tém, najmä keď som začal písať o udalostiach 17. novembra 1939, keď boli zatvorené české vysoké školy a 1 200 študentov odvlečených do koncentračného tábora, ale aj neskôr pri písaní o pôsobení českých a slovenských študentov v Československej zahraničnej armáde. Páčilo sa mu, že staviam na hľadaní posledne žijúcich pamätníkov a ich spomínaní, čo som dopĺňal archívnym výskumom. Rovnakou metódou pracoval aj on. Napriek veľkému rešpektu, ktorý som voči nemu mal, sme sa časom spriatelili a dnes viem, že ma mal rovnako rád ako ja jeho. Z výpovedí, ku ktorým som sa dostal až po jeho smrti, som sa dozvedel, že mi neraz vyslovil verejné uznanie a chválu. Dodnes si veľmi vážim jeho názor na moje knihy a aj keď už viac rokov tento významný český autor literatúry faktu nie je medzi nami, nechcem ho sklamať. Pri písaní si často naňho spomeniem, ale najintenzívnejšie naňho myslím v Prahe pri stretnutiach s českými spisovateľmi. Nechtiac ich s ním porovnávam, ale žiaľ, podobného som už medzi nimi nenašiel.

Patríte medzi hojne prekladaných autorov. O čo vás obohacuje a o čo oberá inojazyčné vyjadrenie vašich myšlienok?
– Obohacuje ma o zvláštny pocit, že moje básne či literatúra faktu majú čo povedať aj ľuďom v inej krajine, akoby rušili hranice. Neskromne priznávam, že ma teší aj to, že moje knihy sa dostanú do mnohých knižníc sveta, kde si ich môže ktokoľvek požičať. Toto vedomie mi dodáva energiu tvoriť ďalej. Mám radosť z každej knihy literatúry faktu a poézie, ktorú sa mi podarilo napísať, ale pre autora nie je nič krajšie, ako keď sa ohlási prekladateľ, že ho dielo zaujalo a chcel by ho preložiť. Ešte krajšie je, ak záujem o vydanie knihy prejaví zahraničný vydavateľ. A najkrajší pocit je, ak držíte v ruke vytlačenú knihu. Vtedy sa vám zdá, že sa stal malý zázrak... Mal som šťastie a tento pocit som zažil niekoľkokrát, v zahraničí vyšlo viacero mojich básnických zbierok. Niektoré z nich vyšli dvojjazyčne, čo je pre autora ešte väčšie uznanie. Vlani mi dokonca vyšla v zahraničí krásna bibliofília – jedna báseň preložená do 33 jazykov, čo je tiež čosi mimoriadne.

Čo pre vás znamenajú ocenenia, ktorých je na vašom konte naozaj dosť. Aký význam majú v živote umelcov?
– Ocenenia ani nepodceňujem, ale ani nepreceňujem. Ak sú poctivo zaslúžené, dodávajú sebavedomie, povzbudzujú. Horšie je to s cenami, ktoré sa vybavujú a kupujú. U nás je tiež v rôznych spoločenských oblastiach, žiaľ, priveľa aj takýchto cien a ocenení, i keď u spisovateľov to nie je až také markantné ako v iných profesiách, kde sa ceny spájajú s veľkými peniazmi, prestížou či slávou. Hoci aj medzi nami spisovateľmi sa nájdu rôzni zberatelia cien, ktorí doslova bažia za každým ocenením. Osobne cenám síce nepripisujem až taký význam, ale niektoré ma potešili. No vždy zdôrazňujem, že cenami, rovnako ako titulmi hodnota človeka nerastie, podstatné sú jeho vlastnosti.

Vašou ďalšou tvorivou dimenziou je veda a pedagogická činnosť. Pôsobíte v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied aj ako vedúci Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Nie sú tieto posty pre tvorivého človeka zväzujúce?
– Všetko, čo robíte poctivo, nadšene a oduševnene, je darom, ale aj záväzkom. Aspoň ja to tak vnímam a podľa toho aj konám, keď do všetkého idem s vervou a naplno, hoci výsledok nemusí byť vždy adekvátny vloženej energii i námahe. Často výsledok nezávisí iba od nás, vstupuje do neho veľa komponentov a náhod, no zakaždým je dôležitý pocit, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách. Vedecká práca v Historickom ústave SAV a pedagogická činnosť na FF UKF v Nitre sú pre mňa z tohto hľadiska zaväzujúce, ale nezväzujú mi ruky. Hoci na prvý pohľad ide o dve odlišné činnosti, obe navzájom súvisia, ovplyvňujú sa a nadväzujú na seba. Získané poznatky z historického výskumu napríklad využívam pri prednáškach. Mnohí študenti dychtia za novými informáciami, ktoré dosiaľ neboli publikované, zaujíma ich moje bádanie, všetko, čo sa mi podarilo zistiť. Rád im o tom rozprávam a potom debatujeme, hľadáme súvislosti, uvažujeme nad dôsledkami. Cením si vnímavých študentov, obohacuje ma ich entuziazmus, odvaha pustiť sa do nových vecí, ktorá prináleží mladosti. Chcel by som si z niektorých vychovať nasledovníkov, preto im vďačne prenášam aj metodológiu a spôsob získavania informácií, čo nie každý z vedcov robí rád.

Na rozhovor nás inšpirovala vaša kniha Taký bol Ladislav Mňačko. Pre tých, čo nevedia – Mňačko bol neobyčajný a nevšedne silný človek, excelentný spisovateľ – reportér a reportér – spisovateľ, ktorý, ako sa v doslove vašej knihy vyjadril iný excelentný reportér – spisovateľ Ján Čomaj, postavil veľmi vysoko latku literatúry faktu, najmä reportáže. Prečo on?
– Osobnosti, ktorým som sa venoval vo svojich doterajších knihách, si vyberám intuitívne a presne špecifikovať, čím ma zaujal práve Ladislav Mňačko, ani sám neviem. Po stretnutiach s ním, ale i po dôkladnom naštudovaní dostupných archívnych materiálov, ktoré sa ho týkali, po opätovnom prečítaní všetkých jeho kníh, novinových článkov, korešpondencie a ostatných písomností, ale aj po mnohých stretnutiach s ľuďmi, ktorí ho osobne poznali, som zrazu o ňom vedel dosť veľa. Môžem povedať, že Mňačko bol jedinečný človek, aj keď v niečom možno rozporuplný a kontroverzný. Mne sa javí ako korektný chlap, ktorý si vedel priznať chyby, ospravedlniť sa a aj požiadať o odpustenie. To si uňho veľmi vážim, lebo to nedokáže každý. Mňačko patril medzi ľudí, čo sa vedeli biť za pravdu, spravodlivosť a pritom nehľadeli na seba. Aj on neraz schybil, ublížil, aj keď si myslím, že nie úmyselne. V neslávnych päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa do krvi bil za ideály komunizmu, lebo si myslel, že je to najlepšie zriadenie na svete, ktoré chce všetkým dobre. Keď prišiel na to, že sa mýli, stal sa nemilosrdným kritikom zriadenia, pričom nikdy neútočil na podstatu socializmu a komunizmu, ale na funkcionárov a prospechárov, ktorí ničili základné myšlienky a učenie. Osobitnou kapitolou v živote Mňačka bola žurnalistika. Napriek vnútorným premenám, Mňačko nikdy nezaprel v sebe novinársku dušu. Zostalo nám po ňom posolstvo poctivého novinára, od ktorého sa, bez ohľadu na ideologické pozadie jeho života, môžeme mnohému naučiť.

V kontexte s predchádzajúcou otázkou – patríte tiež k skvelým autorom – spisovateľom literatúry faktu, u ktorých presvitá azda celoživotné hlboké zaujatie novinárskou tvorbou v jej najkvalitnejších podobách. A spájate ju s vedeckým kontextom tak, že ste otvorili novú žánrovú dimenziu, ktorá by sa pracovne dala nazvať vedecká reportáž či črta. Čím vás priťahovalo a priťahuje kvalitné a do hĺbky začierajúce novinárstvo, že mu až umožňujete presakovať na akademickú pôdu?
– Novinárstvo mám rád, vážim si novinárov, veď sám som niekoľko rokov patril medzi nich a dobre viem, čo to obnáša byť dobrým, ale najmä poctivým novinárom. Základom môjho vedeckého bádania, ale aj spracovania získaných faktov a napokon z veľkej časti aj pedagogickej činnosti, je tiež novinárstvo. Som odchovanec slovenskej žurnalistiky, už na škole som sa naučil seriózne písať, mať úctu k faktom, ale aj k ľuďom, od ktorých získavam informácie. Neskôr v praxi som sa naučil pohybovať v teréne, nebáť sa vycestovať ani do najvzdialenejšieho kúta republiky a hľadať pamätníkov, spovedať ich, a potom v archíve overovať ich výpovede. Zároveň som sa naučil zistené informácie spracovať a zoradiť do väčšieho celku. Tak sa zrodila aj moja metóda orálnej histórie, ktorú som na Slovensku medzi prvými začal praktizovať v literatúre faktu. Spočiatku som ani presne nevedel, ako sa táto metóda nazýva a pristupoval som k nej celkom intuitívne. Nechcem sa chváliť, ale „moja“ metóda je podstatne ďalej ako tradičná metóda orálnej histórie, ktorá zbiera fakty a výpovede, len do archívov. Metóda, ktorú využívam, ide väčšmi do podstaty, so získanými faktami totiž pracujem ďalej a pri písaní kníh posúvam tok informácií, dej skladám do celku a na základe zisteného ich umelecky, a pritom pravdivo dotváram. Historickým udalostiam týmto spôsobom dávam dušu. Moje diela nie sú historickými románmi, v ktorých je často mnohé vyfabulované, ale poctivo vydolovaná a zachytená história. Nedominujú v nich len fakty zistené v archívoch a z dostupnej literatúry, ale aj človek – pamätník, ktorého neraz ťažko a prácne vyhľadám. Pomenovali ste moje diela vedecká reportáž či pri kratších materiáloch vedecká črta. Nie je to síce celkom to isté, ale veľmi sa to približuje orálnej histórii, ktorú robím. Zjednodušene povedané, v každej fáze práce mi ide o to, aby som materiál spracoval zrozumiteľným jazykom, ktorému bude rozumieť aj moja 92-ročná mama. Nemám totiž rád prehnane vedecký jazyk, nepáči sa mi, keď sa vedci štylizujú pomaly až tak, že mnohému ani sami nerozumejú.

A čím je novinárstvo na pozadí fenoménu neslužobníčkujúcej (ani sebe) novinárskej tvorby Ladislava Mňačka a mňačkovských reportérov minulého storočia nielen zaznamenania hodné, ale stále aktuálne? A čo znamená pre vás osobne?
– Odpoviem jednou vetou: novinárstvo musí byť nepodplatiteľné. Na to som chcel poukázať bez mentorovania a poúčania – príkladom – faktami zo života Ladislava Mňačka.

Ste nielen autorom literatúry faktu, ale aj básnikom. Dalimír Hajko v zamyslení nad vašou knihou Pominuteľnosť konštatoval, že poézia je pre vás tichou spovednicou. Ale ona pôsobí aj tak, akoby v nej bolo viac nevypovedaného, hovoriaceho mlčaním. Idete v nej síce s kožou na trh, ale pritom si najvnútornejšiu intimitu starostlivo strážite. Z čoho vyplýva tento postoj (pravda, ak sa v tomto postrehu nemýlim) a čo k nemu prispelo?
– Nerád hovorím o sebe a svojom súkromí. Nepotrebujem hovoriť nahlas a každému, čo ma trápi, bolí, s čím zápasím alebo z čoho mám radosť. Básne, to je čosi iné, iba v nich nemám problém o sebe všetko „vykričať“. Dalimír Hajko správne podčiarkol, že poézia je pre mňa tichou spovednicou. Spovednicou, kde sa nielen spovedám, ale aj modlím, rozprávam s Bohom, so sebou samým, s okolitým svetom. Básne sú pre mňa zvláštnou očistou. Je v nich moja duša, moja filozofia, pohľad na svet v jeho najväčšej spletitosti.

A čím je pre vás príťažlivá poetika literatúry faktu (pretože je nepochybné, že má veľmi silnú poetiku), že ste jej de facto vo veľmi pestrých podobách zasvätili celý svoj doterajší profesionálny život?
– Verím, že to nebude znieť nadnesene, ale písanie sa stalo mojím celoživotným údelom. Už na strednej škole som robil dopisovateľa pre rozhlas a rôzne periodiká. Viedol som stredoškolský časopis Mladosť, ktorý sa stal v čase môjho stredoškolského štúdia najlepším na Slovensku. Písal som aj po ukončení strednej školy, keď ma nezobrali na vysokú a rok som pracoval v Československom rozhlase. Takisto celé roky na žurnalistike, a potom aj v prvých zamestnaniach v ústredných denníkoch. Písanie má svoje čaro, ale i svoje úskalia. Podľa mňa sa dá naučiť písať, aj keď nemáte talent. Musíte len chcieť a byť snaživý. Poznal som viacero vynikajúcich novinárov, ktorí talent na písanie mali od Pána Boha a nevydržalo im to dlho. Naopak tí, ktorí sa s písaním „trápili“, sa časom vypracovali na dobrých novinárov a niektorí neskôr aj na dobrých spisovateľov. Písanie nie je vždy o talente, ale viac o vytrvalosti a pracovitosti. Môj dobrý priateľ, známy autor literatúry faktu Vojtech Zamarovský vždy hovoril, že nemá talent na písanie, a stal sa najznámejším slovenským spisovateľom literatúry faktu. Tvrdil, že je len vytrvalý a pracovitý. Ako je to so mnou, sám neviem. Možno mám zo všetkého trochu, ale chuti hľadať, poznávať, písať, tej mám, chvalabohu, dostatok.

V januári tohto roku vám prezident republiky odovzdal dekrét vysokoškolského profesora, stali ste sa prvým profesorom kulturológie na Slovensku. Čo pre vás tento titul znamená? V čom sa súčasné školstvo líši od toho, ktoré ako študenta vysokej školy formovalo vás?
– Nikdy som si nemyslel, že zakotvím v školstve a stanem sa univerzitným profesorom, hoci pokusy získať ma pre túto profesiu boli hneď, ako som skončil vysokú školu. Viacerí pedagógovia ma nahovárali, aby som ostal pracovať na katedre žurnalistiky, čo som zásadne odmietal, lebo som bol presvedčený, že učiť by mal človek, ktorý má čosi za sebou. Výstrahou mi boli mladí asistenti, ktorí hneď po skončení školy viedli semináre, veľa toho nevedeli, ale o to viac mudrovali. Aj preto som nastúpil do redakcie denníka Smena, kde som získaval novinárske ostrohy. (V Smene na nedeľu bolo vtedy viacero vynikajúcich novinárov, ktorí ma v mnohom ovplyvnili. Doteraz ich považujem za svojich novinárskych učiteľov a rád sa k nim hlásim.) Ponuka učiť sa zopakovala po niekoľkých rokoch, vtedy som už mal na svojom konte niekoľko úspešných kníh, niekoľkoročnú prax v novinách, v Slovenskej akadémii vied, a tak som začal externe učiť na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pred odchodom z kancelárie prezidenta som prijal ponuku ísť na konkurz na vedúceho Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína v Nitre. Bola to pre mňa nová výzva, ale aj šanca niečo dokázať v tejto oblasti, resp. zužitkovať doterajšie vedomosti a skúsenosti. Napriek tomu sa v pravom slova zmysle necítim byť pedagógom. Mám však rád mladých ľudí, usilujem sa byť k nim nielen prísny, ale aj priateľský. Mnohí študenti sú šikovní, veľa ich je však priemerných a niektorí sú dokonca podpriemerní. Je to dôsledok toho, že na Slovensku je veľa vysokých škôl, ktoré zápasia o každého študenta. Sú katedry, dokonca celé vysoké školy, ktoré berú do prvých ročníkov bakalárskeho, ba i magisterského štúdia bez prijímacích pohovorov. Ľahko si domyslíte, aká je potom úroveň štúdia. Kto sa len trochu usiluje, školu dokončí a kto je trochu viac šikovný, zvládne študovať naraz dve i tri vysoké školy. Zmeny a kdejaké reformy školstvu nielen podľa mňa nepomohli, skôr naopak. V čase, keď som ja chodil na vysokú školu, malo školstvo – odhliadnuc od ideológie – vyššiu úroveň a vo väčšej úcte boli aj pedagógovia. Čo sa s tým dá robiť? Z toho mám aj ja hlavu v smútku. Žiaľ, zvaľovať všetko na krízu, v ktorej sa ocitla spoločnosť, nejde. Východiská sa musia nájsť, ak nechceme zahynúť na nekultúrnosť, neduchovnosť, netoleranciu či neúctu. Či sa nám to páči, alebo nie, konzumná spoločnosť nám vysoko prerástla cez hlavu.