Kto zachráni dôchodky?
Druhý pilier dôchodkového zabezpečenia sa po polroku opäť zatvoril. Problémy, ktoré so sebou penzijná reforma priniesla, sa tým však nevyriešili ani náhodou. A zrejme sa tak skoro ani nevyriešia.
Pri spúšťaní reformy sa podarilo vytvoriť ilúziu, že dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS) sú niečo ako rozmnožovne na peniaze, kde úspory občanov rastú priam geometrickým radom. Ako sa však zdá, tieto zázračne rozmnožené peniaze majú čosi spoločné so snežným mužom Yetim. Všetci o nich hovoria, ale doteraz ich nikto nevidel. Rozdiel je len v tom, že mýtu o magickom zhodnotení úspor a vysokých dôchodkoch stále verí prekvapivo veľa ľudí.
Zlodej kričí, chyťte zlodeja
Opoziční politici, ktorí sa tvária, ako keby práve prileteli z Marsu, bijú na poplach a cez médiá odkazujú vláde, aby riešila prvý pilier a dala pokoj peniazom občanov v II. pilieri. Lepšie povedané, peniazom DSS-iek. Situácia je naozaj vážna a nikto presne nevie, ako ju riešiť. No ak na to upozorňujú tí, čo tento stav spôsobili, je to podobné, ako keď niekto vyvŕta dieru do suda, a potom kričí, že z neho vytiekla voda. Navyše – prvý a druhý pilier predstavujú spojené nádoby. Ak časť peňazí presunieme z prvého piliera do druhého, v tom prvom musia, pochopiteľne, chýbať. Dôchodková reforma teda narastanie dlhu Sociálnej poisťovne nielenže nevyriešila, ale naopak, výrazne ho prehĺbila. Bez zásahov do druhého piliera sa preto nepohneme.
Reči o slobode, zodpovednosti a zásluhovosti druhého piliera boli od začiatku len dobre maskovaným výsmechom zdravému rozumu. Hospodárska kríza naplno odhalila, že heslá o švajčiarskych dôchodkoch treba brať rovnako vážne ako povestný „švajčiarsky trávnik“ na plagátoch HZDS alebo sľuby o dvojnásobných platoch. Parafrázujúc Vladimíra Mečiara, zmysel opozičných strán pre slobodu sa končí pred bránami dôchodkových správcovských spoločností. Sloboda v podaní Mikuláša Dzurindu alebo Ivety Radičovej spočíva v tom, že ľudia sú povinní „slobodne“ investovať „svoje“ peniaze do jedného typu produktu, ktorý je navyše stratový.
Zníženie odvodov – zníženie dôchodkov? Podobne impozantná je aj predstava opozičných politikov o zodpovednosti. Hovoriť v súčasnej situácii o znižovaní odvodov môže iba človek, ktorý nemá potuchy o fungovaní sociálneho systému. Alebo poriadny populista. Ak totiž opozícia nechce znižovať odvody v druhom pilieri, musí to urobiť niekde inde. A tieto peniaze by Sociálnej poisťovni chýbali. Je všeobecne známe, že nedostatok peňazí v prvom priebežnom pilieri je dlhodobo saturovaný z iných fondov poisťovne, lebo tak bolo hospodárenie tejto inštitúcie nastavené. Zníženie akýchkoľvek odvodov v rámci systému sociálneho poistenia by preto spôsobilo, že na dôchodky nebude. Už malé zvýšenie nezamestnanosti totiž narúša rozpočet Sociálnej poisťovne.
Mnohých Slovákov nalákali na investovanie reči o zásluhovosti systému. Veď aj predavačka z malého obchodíka alebo robotník z maličkého podniku sú určite presvedčení, že po štyridsiatich rokoch ťažkej práce by si zaslúžili dôstojnú starobu. To, koľko si v druhom pilieri našetria, ak celý život pracujú za podpriemernú mzdu, nie je ťažké odhadnúť. Stačí sa pozrieť na výpisy z ich účtov. Podobne na tom budú aj drobní živnostníci, ktorí si platia odvody z minimálnej mzdy. Tisíce ľudí, ktorí doposiaľ nemajú na svojich dôchodkových účtoch ani cent, radšej netreba ani spomínať. Keď však príde na lámanie chleba, mnohým ostanú iba oči pre plač. Napokon, o dvadsať rokov si aj tak málokto z nich spomenie, kto si sprivatizoval ich právo na slušný život.
Slepá ulička
Vláda je v snahe o stabilizáciu dôchodkového zabezpečenia skutočne bezradná. Ale kto by na jej mieste nebol? Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom mali naozaj diabolský plán: pár rokov vykrývať deficit priebežného systému z privatizácie. A potom? Po nás potopa...
Bývalá garnitúra nasmerovala slovenský penzijný systém do slepej ulice. Súčasná vláda síce môže demonštratívne zablikať ľavou smerovkou, ale odbočiť už nemá kam. Na peniaze v druhom pilieri siahať nemôže. Tie sú dávno súkromným vlastníctvom sporiteľov (DSS). Dnes teda existujú iba dve možnosti: buď sa zmierime s tým, že o pár rokov veľká skupina ľudí dôchodky jednoducho mať nebude, lebo ich peniaze sa rozplynú kdesi medzi virtuálnymi piliermi, alebo zvolíme radikálne riešenie a zaradíme spiatočku. Na to by však bolo treba poriadnu dávku politickej guráže. Ako to nakoniec dopadne, nevie dnes predpovedať asi nikto. Jedna vec je však istá. Po piatich rokoch fungovania druhého piliera môžeme smelo konštatovať, že problémy s dôchodkami, ktoré by vraj bez reformy nastali o tridsať alebo štyridsať rokov, tu máme vďaka reforme už dnes. A to je iba začiatok.
