Ako (sme aj my) zahviezdili
Deväť dní prvej polovice júla (3. – 11. 7.) patrilo už tradične Medzinárodnému filmovému festivalu Karlove Vary, ktorý ponúkol popri súťaži hraných filmov ďalších 25 súťažných i nesúťažných sekcií, pôct, tematických prehliadok a retrospektív. Na 464 predstaveniach bolo uvedených 194 hraných filmov (z toho 13 krátkych) a 38 dokumentov (11 krátkych). Na festivale sa zúčastnilo viac než 12 000 akreditovaných návštevníkov a celkový počet divákov dosiahol číslo 131 293. Najväčšou hviezdou bol Antonio Banderas.
Ostro sledovaná súťaž V súťaži hraných filmov, ktorá mala priemernú úroveň, sa stretlo štrnásť snímok. Odborná porota udelila Veľkú cenu Krištáľový glóbus belgicko-kanadskému filmu Anjel pri mori režiséra Frédérica Dumonta, dramatickému príbehu o zložitom vzťahu medzi otcom, ktorý trpí maniodepresívnou psychózou, a jeho dvanásťročným synom. Keď otec synovi jedného dňa vecne oznámi, že večer spácha samovraždu, a zároveň mu zakáže komukoľvek o tom povedať, rozohráva sa psychologická dráma s otvoreným koncom. Film získal aj Cenu Dona Quijota od Medzinárodnej federácie filmových klubov (FICC) a Cenu za mužský herecký výkon pre Oliviera Gourmeta.
Osobitná cena poroty i Cena ekumenickej poroty sa ušla iránskemu filmu režiséra Abdolrezu Kahaniho Dvadsať; tvorca v ňom zobrazuje mikrosvet malej jedálne, ktorý je zrkadlom spoločenských pomerov v súčasnom Iráne. Cenu za réžiu si odniesol Nemec Andreas Dresen za film Whisky s vodkou, zábavný, ale nie plytký príbeh využívajúci princíp filmu vo filme.
Porota FIPRESCI udelila svoju cenu chorvátsko-srbskej tragikomédii Vinka Brešana Bez konca, kde sa konfrontuje vojnová minulosť Balkánu so súčasným svetom pornografie. V súťaži bol uvedený aj slovenský film Vlada Balka Pokoj v duši, a hoci žiadnu cenu nezískal, už len jeho zaradenie do súťaže možno považovať za úspech.
Ceny pre hercov
Popri O. Gourmetovi udelila porota Cenu za herecký výkon aj Paulovi Giamattimu za úlohu v americkom filme režisérky Sophie Barthesovej Duša Paula Giamattiho. Giamatti tu hrá známeho newyorského herca rovnakého mena, ktorý sa ocitne v existenciálnej kríze pri príprave na rolu v Čechovovom Ujovi Váňovi a situáciu „rieši“ tým, že využije modernú technológiu extrahovania a zmrazovania duší. Snímka výrečne vypovedá o súčasnom svete, keď sa predmetom obchodu môže stať prakticky čokoľvek; získala aj Osobitné uznanie poroty FICC spolu s ruským filmom Vĺčik o vzťahu matky a jej neželanej dcéry, ktorý nakrútil Vasilij Sigarev podľa vlastnej divadelnej hry.
Za ženský herecký výkon ocenila porota Papriku Steenovú za stvárnenie herečky-alkoholičky v dráme dánskeho režiséra Martina Pietra Zandvlieta Potlesk, ktorá získala aj cenu Europa Cinema Label, určenú na podporu európskych filmov.
Osobitným uznaním ocenila porota výnimočný výkon pätnásťročného Filipa Garbacza v poľskom filme režiséra Roberta Glińského Svinky. V drsnom príbehu o chlapčenskej prostitúcii hrá mladíka, ktorý sa z dobrého študenta stáva najprv prostitútom a potom bossom tohto výnosného biznisu.
Deti, neherci, experimenty
Za osobitnú zmienku stoja skvelé výkony predstaviteľov detských úloh v spomínaných filmoch Svinky a Anjel pri mori, ale aj v ďalších, nesúťažných snímkach. To platí o predstaviteľovi trinásťročného titulného hrdinu vo francúzskom filme režiséra Karima Dridiho Chamsa, ktorý ujde od adoptívnej rodiny a vráti sa do rómskej osady v Marseille. Niekoľko detských (ne)hercov zažiarilo aj v kontroverznom maďarskom filme Siedmy kruh režiséra Árpáda Sopsitsa, ktorý síce vychádza z reálnych tragických udalostí, ale prerastá do filozofického podobenstva zaoberajúceho sa otázkami domnelej nevinnosti detí a významu viery v súčasnom svete.
Všetko tu už bolo
„Väčšina filmov ma nudí. Idem do kina, pozerám sa na plátno a čudujem sa: ako to, že pri tom nezaspali, keď to nakrúcali? Ten film som predsa už niekde videl, a nie raz,“ povedal v rozhovore pre Festivalový denník americký scenárista a režisér Paul Schrader, i keď vzápätí pripustil, že „naozaj nové príbehy neexistujú“. Jeho slová vyjadrujú aj všeobecný dojem z festivalovej súťaže: pričasto sme mali pocit, že to všetko tu už bolo. A tak nečudo, že tvorcovia ustavične hľadajú nové cesty, ako film ozvláštniť.
Maďarský režisér György Pálfi vo filme Nie som tvoj priateľ rozohráva zložité pradivo partnerských vzťahov na základe improvizácie deviatich nehercov. Taliansky režisér Davide Ferraro zasa vo filme Za všetko môže Judáš z prostredia mužskej väznice využil autentických trestancov. Podobne v anglickom filme Wasted, ktorý je v podstate ľúbostným príbehom dvoch mladých stroskotancov živiacich sa prostitúciou, necháva režisérska dvojica Caroline Patersonová a Stuart Davids účinkovať skutočných bezdomovcov a narkomanov.
Pri práci s nehercami zašli ešte ďalej dokumentaristi Tizza Coviová a Rainer Frimmel. V ich debutovom hranom filme Maličká nielenže neherci účinkujú, ale príbeh priamo vychádza z ich života. Vo filme stvárňujú v podstate seba samých, ponechávajúc si ešte aj svoje vlastné mená. Ide o skupinu vyslúžilých cirkusantov, ktorí bývajú v maringotkách na okraji Ríma (i na okraji spoločnosti) a vystupujú už len príležitostne bez väčšieho záujmu publika.
Pozoruhodné
Okrem poroty si, pravdaže, filmy v duchu oceňoval zrejme aj každý divák. Mňa najviac oslovili tri. Do línie unikátnych experimentov zapadá hraný debut holandského režiséra Nouda Heerkensa, ktorý je známy skôr ako tvorca videoartu a videoinštalácií. Jeho Posledný rozhovor je hereckým koncertom u nás neveľmi známej Johanny ter Steege, ktorá je na plátne prakticky celých 75 minút (zábery jej tváre sa striedajú len s pohľadmi na ubiehajúcu cestu a okolitú krajinu). Stvárňuje ženu, ktorú práve odvrhol jej ženatý milenec. Anna niekam uniká v aute a vedie s ním dlhý telefonický rozhovor. Herečku, ktorá naozaj telefonovala a viedla pritom auto, nepretržite snímalo 25 miniatúrnych kamier bez priamej prítomnosti režiséra – ten šiel v aute asi kilometer pred ňou spolu s hercom, ktorý bol partnerom protagonistky v telefonickom rozhovore (jeho repliky však nie je rozumieť). Pozoruhodný výsledok tohto spôsobu nakrúcania zaradili kritici amerického časopisu Variety medzi desať najzaujímavejších európskych filmov uplynulého roka.
Premietanie v parlamente
Príbeh mladého Kurda Bilala, ktorý po úteku z Afganistanu žije vo francúzskom prístave Calais, odkiaľ sa plánuje dostať do Anglicka, stvárnil vo filme Welcome francúzsky režisér Philippe Lioret. S odvážnym plánom preplávať Lamanšský prieliv mu má pomôcť plavecký inštruktor Simon. Medzi oboma mužmi vzniká zaujímavé priateľské puto: Balil je pre Simona tak trochu synom, ktorého nikdy nemal, Simon pre Balila predstavuje iskričku nádeje do budúcnosti. Film vo Francúzsku vyvolal nevôľu vládnych kruhov, pretože ostro polemizuje so zákonom o prisťahovalcoch, a podnietil verejnú diskusiu o potrebe jeho zmeny – premietal sa v parlamente a články o tomto filme sa presunuli z kultúrnych rubrík na stránky venované vnútropolitickým záležitostiam.
A predsa existuje
Nie so zákonom, ale s nepísanými zákonmi zvykového práva polemizuje izraelský režisér Haim Tabakman vo filme Naširoko otvorené oči. Majstrovsky v ňom rozohráva príbeh odohrávajúci sa v komunite ortodoxných Židov: majiteľ mäsiarstva, muž v strednom veku, žijúci v spokojnom manželstve, v ktorom vychováva štyri deti, sa zaľúbi do mladého študenta, ktorý sa zamestná ako pomocník v jeho obchode. Dráma protagonistu vyplýva nielen z neriešiteľnej situácie, v ktorej sa ocitol, ale aj z postoja uzavretej komunity, ktorá sa riadi prísnymi pravidlami a lásku k rovnakému pohlaviu nieže odsudzuje, ale vôbec neberie do úvahy, či ignoruje – ako niečo, čo jednoducho neexistuje. Režisér vpečatil tomuto tragickému príbehu mimoriadne čistú formu, podčiarkujúcu silu jeho výpovede.
Hviezdy prvej veľkosti
Každému filmovému festivalu dodáva lesk najmä prítomnosť filmových hviezd. Organizátori toho karlovarského mali tentoraz mimoriadne šťastnú ruku. Úvod svojou prítomnosťou skrášlila populárna francúzska herečka Isabelle Huppertová (u nás sme ju naposledy videli v titulnej úlohe Hanekeho drámy Pianistka), ktorá si prevzala Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii a uviedla súťažný film Villa Amalia režiséra Benoita Jacquota. (Treba však priznať, že jej postavy mierne vyšinutých žien, ktorých zahrala v posledných rokoch viacero, už začínajú byť trochu únavné.)
Rovnakú cenu si odniesol aj americký herec John Malkovich (nedávno sme ho videli v úlohe vyslúžilého agenta CIA vo filme bratov Coenovcov Po prečítaní spáľte), ktorý tu uviedol zasa svoj režijný debut Tanečník zhora a dokument Rebeccy Cammisovej Cesta domov, na ktorom sa podieľal ako producent. Málovravný Malkovich, ktorý sa po rodičoch označil za polovičného Chorváta, štvrtinového Francúza a štvrtinového Škóta, prejavil svojský zmysel pre humor: „Medzi menej vydarené filmy, v ktorých som hral, patrí Volajte ma Kubrick; nehrám tam však slávneho režiséra, ale muža, ktorý sa zaňho úspešne vydáva. Tá úloha mi sedela: aj ja chodím po svete a predstieram, že som John Malkovich.“
Do tretice sa nositeľom tejto ceny stal Miloš Forman; svetovú premiéru tu mala jeho Dobře placená procházka, filmový záznam predstavenia rovnomennej džezovej opery Šlitra a Suchého z pražského Národného divadla. Pravdupovediac, zmysel tohto počinu akosi uniká, ale keď nič iné, zostáva aspoň záznam inscenácie, ktorý má zrejme najväčší význam pre domácich, teda českých divákov.
Hviezda najhviezdovejšia
Hviezdou bezpochyby najžiarivejšou bol Antonio Banderas, ktorý prekvapil nielen svojou bezprostrednosťou, ale aj nadhľadom nad hollywoodskymi produktmi, v ktorých hráva. Umelecky sa to pokúsil kompenzovať svojím ambicióznym režijným filmom Letný dážď. Predlohou preň sa stal román Antonia Solera, Banderasovho priateľa z detstva, takže sa spoločne vrátili k svojim mladým rokom stráveným v španielskej Malage.
„Je to film o dospievaní, ale nie typický. Snažím sa v ňom experimentovať s formou aj obsahom. Sú to vlastne moje zážitky z obdobia, keď sme mali veľa snov, ale realitu sme poznali len málo.“ Súčasný hollywoodsky sexidol si zaspomínal aj na svoju rolu vo filme Pedra Almodóvara Zákon túžby z roku 1982, kde hral milenca hlavnej postavy: „Neprekážalo mi hrať homosexuála. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, čo si o tom bude myslieť moja mama. Tá ma zabije! A fakt ma skoro zabila! Pritom postava, ktorú som hral, zabije niekoľko ľudí – to bolo v poriadku, ale milovať niekoho, to v poriadku nebolo.“ Banderasa v Karlových Varoch ovenčili Cenou prezidenta festivalu.
Slovensko s palmou víťazstva
Veľmi dôstojné zastúpenie malo na festivale Slovensko s ôsmimi titulmi (vrátane Tobruku a Anglických jahôd s menšinovým koprodukčným zastúpením. Na porovnanie: iba o jeden film viac tu malo Poľsko, o jeden menej Maďarsko, kým napríklad Chorvátsko reprezentovali tri a Slovinsko iba jeden film.) Popri Pokoji v duši sme mali v súťaži hraných filmov svoje želiezko v ohni v súťaži dokumentov nad tridsať minút. Tam spomedzi desiatich filmov zvíťazil dokument slovenského režiséra Marka Škopa Osadné o bizarnej ceste starostu dediny ležiacej na najvýchodnejšej hranici Európskej únie, pravoslávneho kňaza a rusínskeho aktivistu do Bruselu, kam idú lobovať za posilnenie cestovného ruchu v ich vieske. Do sekcie Iný pohľad zaradili dramaturgovia festivalu slovensko-český film Nedodržaný sľub režiséra Jiřího Chlumského, kým ďalší koprodukčný projekt, rozpačito prijímané Ženy môjho muža (r. Ivan Vojnár), našiel svoje miesto v sekcii České filmy 2008 – 2009. Mimo súťaže bol uvedený dokument Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny. Snímka Petra Krištúfka Momentky, venovaná Dežovi Ursinymu, bola zaradená do sekcie 2009: Hudobná odysea. V rámci Pocty Petrovi Solanovi bol uvedený jeho slávny film Boxer a smrť z roku 1962, oficiálne označovaný ako československý.
Autor je filmový publicista
Fotografie: FILM SERVIS FESTIVAL KARLOVY VARY
Titulok a medzititulky Slovo
