Cesta kam?
Koncom júna inauguroval staronový albánsky premiér Sali Beriša dôležitý úsek diaľnice, ktorá má raz spojiť hlavné mesto Kosova Prištinu a albánsky prístav na Jadrane, Durres. Albánci na oboch stranách hranice ju nazvali „diaľnicou vlastenectva“ – čo naznačuje politickú motiváciu projektu.
Oficiálnym dôvodom je ekonomika. Kosovu sa zlepší kontakt s vonkajším svetom. Cesta z kosovskej hranice do Durres, ktorá kedysi trvala osem hodín, by mala po dokončenej 170-kilometrovej diaľnici trvať dve. Po úplnom dokončení by mala cez Prištinu smerovať do Srbska a napájať sa na jeden z európskych dopravných koridorov, zo Salzburgu do Solúna. Albánske prístavy by sa tak mohli stať zaujímavé pre export viacerých vnútrozemských krajín Západného Balkánu.
Ďalším dôvodom sú turisti – minulý rok ich do Albánska prišiel asi jeden milión, väčšinou z Kosova, Srbska a Macedónska. Albánsko bolo pre nich relatívne lacnou, a do zrušenia víz pre EÚ aj omnoho menej komplikovanou dovolenkovou oblasťou. Albánska vláda verí, že len do konca roka prejde po magistrále osem miliónov ľudí.
Oslávená nedokončená
Medzinárodní investori projekt odmietli, albánska vláda sa ho teda rozhodla platiť sama. Účet sa zatiaľ vyšplhal na 1,2 miliardy eur a nie je konečný. Tlač a politická diskusia sú plné obvinení o predražených zákazkách a korupcii, no premiér Beriša urobil z projektu politickú agendu. Otváracia ceremónia na konci júna pripomínala mečiarovské otvárania nedokončených diaľnic v roku 1998: ovácie, vlajky, prejavy, akurát zapadajúce hviezdy šoubiznisu nahradil turecký premiér. A zatiaľ je, podľa blogerov, na mnohých miestach z diaľnice iba dvojprúdová cesta, niekde chýba dopravné značenie, a jeden z tunelov je zatiaľ nahradený obchádzkou po prašnej poľnej ceste...
Neistý je aj osud magistrály na kosovskej strane hranice. Bývalá srbská provincia nemá prostriedky na jej financovanie. Snaží sa získať súkromných investorov, asi však nebude úspešnejšia, než Tirana. Vláda Hašima Thaciho sa sústreďuje na kratší, asi sedemnásťkilometrový úsek od hranice k Prištine, potiahnutie diaľnice smerom k Srbsku je v nedohľadne.
Blízke, ale suverénne
Projekt je samozrejme politicky veľmi citlivý. Naznačuje to aj postoj Európskej únie. Tá všeobecne podporuje akékoľvek snahy na zlepšenie dopravnej infraštruktúry, ktorá je v tomto regióne vo veľmi zlom stave, ale tentoraz sa rozhodla ostať bokom. Albánski i kosovskí predstavitelia zdôrazňujú, že projekt sa realizuje v kontexte užšej regionálnej spolupráce, a oba štáty ostávajú nezávislými, suverénnymi jednotkami. Jedným dychom však dodávajú, že vzťahy sú veľmi blízke, pretože ich prepája spoločný jazyk, história, kultúra... Pod povrchom tak stále ostávajú obavy, že je to ďalší krok na ceste k budovaniu Veľkého Albánska, čo môže destabilizovať ďalšie susedné krajiny. Hranice na Balkáne sa v posledných rokoch dynamicky menili. Bolo by naivné myslieť si, že existuje nejaké pravidlo, podľa ktorého bolo vyhlásenie nezávislosti Kosova ich poslednou zmenou.
Albánsko-kosovská diaľnica môže byť identifikátorom toho, kam sa bude región uberať v najbližších rokoch. Ak prepojí iba tieto dve krajiny, región ako taký rozdelí. Prištine pomôže ešte viac sa vzdialiť z orbitu Srbska. Pre Tiranu rozšíri jej sféru hospodárskeho a politického vplyvu. A extrémne nacionalistické sily možno raz budú chcieť sféry vplyvu pretvárať na Veľké Albánsko. Srbsko bude vnímať projekt ako ďalší pokus o oslabenie svojej pozície.
Ak by však bola súčasťou širšieho prepájania krajín regiónu, môže pomôcť zahojiť nedávne rany a zabudnúť na krivdy. Aj nemecko-francúzske zmierenie po druhej svetovej vojne začalo stretnutiami na hraniciach. Zatiaľ krajiny regiónu spájali svoju politickú stabilitu a prosperitu s členstvom v EÚ. Politika rozširovania oficiálne stále trvá, ochota (a schopnosť) EÚ prijať ďalších členov je však minimálna. Región by sa mal viac spoliehať na seba.
