Hranice slobody
Teoreticky môžeme v Izraeli hovoriť, čo sa nám zapáči. Realita však môže byť dosť iná.
Tvrdia nám, že Izrael je demokracia. Máme slobodu slova. Okrem „nepodstatných“ detailov súvisiacich s permanentným výnimočným stavom, ktorý umožňuje vláde a bezpečnostným silám cenzurovať médiá, môžeme hovoriť svoj názor. Do istej miery.
Právne obmedzenia osobnej slobody slova sú drakonické, ale nepoužívajú sa často. Viac zväzujú nepísané pravidlá. Aj teraz mi v hlave pracuje neviditeľný stroj. Koľko môžem prezradiť? Čo môže spôsobiť toto slovo, táto veta? Ako väčšina mladých izraelských Židov šiel som aj ja v osemnástich do armády. Vtedy som to vôbec nespochybňoval. Nástup do armády je tu len ďalším z „prirodzených“ krokov; čosi ako nástup do školy. Dostal som sa k veciam s rôznym stupňom utajenia. Ich zverejňovanie je samozrejme ilegálne. No ani v tom prípade som, rovnako ako mnohí iní, necítil obmedzenia. To, čo je podľa bezpečnostných pravidiel tajné, nie je (okrem veľmi špecifických oblastí či situácií) zaujímavou témou na konverzáciu. Tie situácie však okrem armády takmer nikdy nenastávajú.
Obmedzujú ma však spoločenské následky toho, keď človek hovorí o niektorých tabu. Na jednom kaonci spektra je obava, že bude prehodnotená moja bezpečnostná previerka. Omnoho väčšie obavy však vyvolávajú menej formálne tresty za vyslovenie nevinných názorov, ako rovnaká hodnota života Žida a Palestínčana či použitie slova apartheid v súvislosti s okupovanými palestínskymi územiami, prípadne náznak, že izraelská armáda mohla v Gaze či Libanone vykonať vojnové zločiny.
Neexistuje zákon, ktorý by to zakazoval povedať, napriek tomu za to zaplatíte. Môže vás to stáť odporúčanie od nie veľmi nakloneného nadriadeného. Či podkopať narušené priateľstvo. Alebo dokonca romantický vzťah v ranom štádiu. Bezpochyby existujú podobné obmedzenia aj inde. Rozdiel je však možno v tom, že tu je politika všade. O politike hovoríme pri káve či dávkovači vody. Počúvame o nej v rádiu, vidíme ju v televízii.
Politika je v Izraeli vecou osobnej identity. Politika je niekedy silnejšia ako rodina, niekedy je s ňou v krehkom spolužití. So svojím otcom môžem hovoriť o všetkom okrem politiky. Za pár minút sa taká diskusia zmení na slovnú prestrelku. A takisto je to s väčšinou priateľov a kolegov. Pre nás, na stenčujúcom sa ľavom konci izraelského politického spektra, sa politika stáva niečím, o čom sa môžeme rozprávať len navzájom, ak nechceme niekoho veľmi uraziť. Najviac sa to prejavuje v najvážnejších časoch. Keď pred troma rokmi zúrila vojna v Libanone, bolo veľmi zložité povedať niečo proti bojovaniu. V očiach ľudí, s ktorými som hovoril, sa často objavovalo slovo „zradca“. A pričasto aj na perách. V čase vojny je takmer nemysliteľné povedať, že zo smrti Libanonca ste rovnako smutný ako zo smrti izraelského vojaka.
Počas poslednej vojny v Gaze bola situácia dokonca ešte horšia. Počas libanonskej nechali médiá aspoň občas zaznieť kritiku (hoci skôr v otázke taktiky, nie principiálnu kritiku vojny). Počas bojov v Gaze som mal pocit, že každé rádio obsadili propagandisti, všetky noviny hovorcovia vlády. Nijaký zákon im neprikazoval, čo majú hovoriť či písať. Zákon nebol potrebný – novinári a analytici asi cítili to, čo ja. Že verejnosť nemá trpezlivosť s inými názormi.
Je to vážna vec. Necítim, že by som sa v citlivých otázkach mohol spoľahnúť na objektívnosť miestnych médií. Menia sa dokonca aj fakty. Ľavicovo zmýšľajúci si musia utvárať názory svojpomocne. Je ťažké udržať si svoje postoje, keď každý okolo myslí inak.
S posunom politického establišmentu napravo sa zvyšujú obavy, že neformálne obmedzenia ľavicových názorov sa premenia na zákony. Prvý pokus je už za nami – krajne pravicová strana Yisrael Beiteinu, člen vládnej koalície, navrhla ako zákony napríklad zákaz pripomínať si deň palestínskej nakby (termín, ktorým Palestínci označujú vznik izraelského štátu, v preklade približne „pohroma“). Zákon neprešiel, lenže demokracia je viac než len zákony.
Ak aj slobodu slova neobmedzuje nijaký zákon, v prípade, že prejavenie názoru sa neformálne predsa len obmedzuje, je tá sloboda bezobsažná. Potom je už len vecou času, kedy sa sloboda vytratí zo zákonníkov, z televíznych talk-show, z kaviarní a bytov.
Článok bol uverejnený v denníku Guardian, redakčne upravené
