Ako sa nestať "Buffalo Soldier"

Polícia v štáte Massachusetts oznámila, že sťahuje obvinenie z výtržníctva voči poprednému afroamerickému intelektuálovi, profesorovi Harvardskej univerzity Henrymu Louisovi Gatesovi mladšiemu. Profesora Gatesa zatkli šestnásteho júla tohto roku po tom, ako s pomocou svoj­ho šoféra násilím otvoril zaseknuté dvere svojho domu. Náhodný okoloidúci, ktorý si myslel, že Gates je výtržník pokúšajúci sa o vlámanie, privolal políciu. Keď ho policajti vyzvali preukázať sa dokladom totožnosti, údajne sa opýtal: „A prečo? Pretože som černoch v Amerike?“ Zatknutie prominentnej osobnosti, hlavy harvardského W.E.B. inštitútu Du Bois afrických a afroamerických štúdií (W.E.B. Du Bois Institute for African and African American Studies) vyvolalo opätovnú vlnu debát o rasizme v takzvanej „postrasistickej“ ére prezidentského úradu Baracka Obamu.

Cornell West
Je profesor religionistiky a afro-amerických štúdií na Univerzite Princeton, autor mnohých kníh s rasovou tematikou. Jeho najnovšia pripravovaná kniha sa volá Brat West: žiť a milovať nahlas (Brother West: Living and Loving Out Loud).

Carl Dix
Je zakladajúci člen Revolučnej komunistickej strany USA a v roku 1970 bol jedným z vojakov, ktorí odmietli rozkaz odísť do Vietnamu, za čo ho potrestali dvoma rokmi odňatia slobody. V roku 1996 založil Koalíciu 22. októbra za zastavenie policajnej brutality (October 22nd Coalition to Stop police Brutality).

Zhovárala sa Amy Goodmanová

Henry Louis Gates poskytol polícii preukaz profesora Harvardskej univerzity ako aj massachusettský vodičský preukaz s uvedenou adresou trvalého bydliska. Následne mu nasadili putá, odviedli na policajnú stanicu a obvinili ho z vlámania. Polícia neskôr prípad označila za „poľutovaniahodný a nešťastný“, ale profesor Gates sa dožaduje ospravedlnenia. Tvrdí, že chce na základe udalosti upútať pozornosť na rasový problém v Spojených štátoch amerických. Počas osláv storočnice založenia Národného zväzu na podporu farebných obyvateľov (National Association fot the Advancement of Colored People, NAACP) som sa o aktuálnej situácii čiernej Ameriky zhovárala s profesorom Cornellom Westom z Univerzity Princeton a s Carlom Dixom z Revolučnej komunistickej strany (RCP). Len deň predtým prednášali obaja muži na verejnom fóre v sále Aarona Davisa v Harleme (hlavné umelecké centrum Harlemu, pozn. prekl.). Prednášku podporilo revolučné kníhkupectvo Revolution Books.

Aký je váš názor na význam zvolenia Baracka Obamu za prvého afroamerického prezidenta Spojených štátov amerických?

Carl Dix: – Som šesťdesiatštyriročný človek čiernej pleti a mám teda za sebou desaťročia skúseností s nadradenosťou belochov. Pamätám sa, ako najvyšší súd zrušil na základe obvinení tzv. Brown v. Board of Education rasovú segregáciu na verejných školách v Baltimore v štáte Maryland. Pamätám sa aj na to, ako sa objavili nápisy oznamujúce nové nariadenie a aj na to, ako vzápätí pozatvárali všetky verejné plavárne. Bieli ľudia by museli začleniť černochov, a to jednoducho nemohli – nemohli predsa vystaviť biele deti poníženiu z plávania vo vode, ktorej sa dotkli telá čiernych detí. To veľa vypovedá o povahe vtedajšieho rasizmu, ktorý sa oslaboval len pomaly. Je to však len moja spomienka z detstva. Preto rozumiem nadšeniu, ktoré vyvoláva zvolenie Baracka Obamu, ale vidím aj to, kam to môže viesť. Veľa ľudí hovorí: „Je to skvelé, pre veľa mladých čiernych ľudí je Barack Obama v Bielom dome silnou inšpiráciou a nádejou.“ Ja sa ich na to však zvyčajne pýtam, čo sa stane s tou inšpiráciou a nádejou, keď sa zrazí s pretrvávajúcou realitou bielej nadradenosti, mužskej nadradenosti, imperializmom, zahraničnými vojenskými ťaženiami, čo všetko neprestajne definuje súčasnú americkú realitu. Ďalším sprievodným javom je, že čiernu mládež čoraz väčšmi obviňujú zo situácie, v ktorej sa nachádza.

Ak sa sústredíme na dva posledné Obamove prejavy pri príležitosti Dňa otcov, jasne dáva najavo, že mladí sa majú sami „zmestiť do kože“. Chýbajúci, zväčša neprítomní otcovia sa majú viac začleniť do ich životov. Rodičia majú vypnúť televízory a radšej sa starať, či si ich deti robia domáce úlohy. Inými slovami, zodpovednosť za to, že mladí ľudia sa nerozvíjajú, sa zvaľuje len na samotnú mládež a jej rodičov. Celkom sa však obchádza skutočnosť nepretržitých prekážok, ktoré tento systém kladie všetkým čiernym, hispánskym a chudobným mladým ľuďom, ktorí sa chcú rozvíjať. Takže vina sa zvaľuje na ľudí, a kto iný ako Barack Obama, prvý čierny americký prezident, by mohol lepšie obviňovať čiernych mladých ľudí z neutešenej situácie, v ktorej sa nachádzajú? Keby to robil George Bush, ľudia by povedali, že je to rasizmus. Ale keď to povie prvý čierny prezident, ľudia sú do toho zatiahnutí.

Súhlasíte s touto kritikou, profesor West?

Cornell West: – Áno, myslím, že brat Carl Dix skutočne trafil klinec po hlavičke. Zároveň sa však domnievam, že aspoň v symbolickej rovine existujú spôsoby, ako preraziť spoločenskú bariéru, hermetický obal na vrchole amerického impéria, teda Biely dom. Významne, symbolicky. Brat Carl a ja hovoríme, že tu žije priveľa bratov a sestier v rezerváciách, bielych bratov a sestier z prostredia chudobnej robotníckej triedy, hnedých bratov a sestier v chudobných latinskoamerických štvrtiach (barrios), čiernych bratov a sestier v „čokoládových“ mestách – z ktorých všetci uviazli hlboko na dne. Ten, kto viazne veľmi hlboko však môže preraziť hermetický obal na vrchole. Dnes sú všetci priam posadnutí sledovaním každého kroku Baracka Obamu v Bielom dome, v bielom dome postavenom prevažne rukami čiernych otrokov. Čo však s tými, ktorí aj dnes tvoria spodinu, a tvoria ju preto, že fungujúci politický systém, neoimperializmus v zahraničnej politike, neoliberalizmus v ekonómii rasovou politikou donekonečna podporujú a prehlbujú tieto podmienky? Z tohto pohľadu a na tomto mieste nesmieme dovoliť otázke rasy a jemu ako prvému čiernemu prezidentovi prekryť a utajiť tie najodpornejšie skutočnosti chudobných ľudí a robotníkov. To je hlavný dôvod, prečo sa usilujeme dostať veci do pohybu, urýchliť ich a vytvoriť silné hnutie.

Ste aj vy podobne ako Carl Dix kritický voči prejavom prezidenta Obamu na Deň otcov?

– Áno, úplne a doslovne. Myslím si, že je veľmi mnohovravné, keď sa čiernym obyvateľom prihovára prejavmi o osobnej zodpovednosti, kým voči Wall Street sa nijaká zodpovednosť za systém nespomína. Priam sa zdá, že celá zodpovednosť leží na pleciach chudobných – ale kde je zodpovednosť, keď títo ľudia musia vyťahovať elity z Wall Street zo sedemstomiliardového dlhu? To je takzvaný socializmus pre bohatých. To je oficiálna politika. Potom skutočne nechoďte za ľuďmi, ktorí sú uväznení v chátrajúcich príbytkoch, úbohom školskom systéme a mnohí na priamej a neodvratnej ceste podporiť väzenský priemysel, a nerozprávajte im o tom, ako im chýba otcovská starostlivosť. Veľmi dobre vieme, že muži – otcovia a ich úloha je skutočne spoločenský problém. Existuje však celý rad štrukturálnych inštitucionálnych výziev, ktoré prezident obchádza, a obchádza ich celkom s prehľadom.

Okrem toho, slušne povedané, myslím si, že Obamova administratíva je priam posadnutá nesprávnou stránkou Abrahama Lincolna. Donekonečna vynášajú Lincolna, o ktorom si myslia, že sa priklonil doprava a pokúsil sa vytvoriť politický konsenzus s konzervatívcami, hoci veľmi dobre vieme, že neexistuje Lincoln bez Fredericka Douglassa (najznámejší černošský abolicionista, po občianskej vojne generálny konzul na Haiti, pozn. prekl.). Neexistuje taký Lincoln bez Harriet Beecher-Stoweovej (autorka slávneho abolicionistického románu Chalúpka strýčka Toma z roku 1851, pozn. prekl.). Neexistuje Lincoln bez Wendella Phillipsa alebo Charlesa Sumnera (Phillips bol belošský abolicionista, advokát pôvodných Američanov, Sumner bol vodcom hnutia za zrušenie otroctva v štáte Massachusetts a vodca radikálnych republikánov počas občianskej vojny, pozn. prekl.). Tí všetci tvorili sociálne hnutie. Lincoln spočiatku všetkými desiatimi podporoval obchod s otrokmi a aj Zákon o otrockých utečencoch (Fugitive Slave Act). Vo svojom inauguračnom prejave sa vyjadril v prospech prvého a pôvodného Trinásteho dodatku (Thirteenth Amendment), podľa ktorého malo byť otroctvo v USA definitívne. To bol skutočný Lincoln. Keby nebolo existovalo abolicionistické hnutie a jeho odvážni a odhodlaní čierni a bieli bojovníci za mier počnúc Johnom Brown až po Fredericka Douglassa, ktorí všetci vytvárali na Lincolna tlak, dnes by sme hovorili o Lincolnovi výlučne ako o bielom šovinistovi. Lincoln sa stal skvelým symbolom, pretože sociálne hnutie ho dotlačilo do pozície proti otroctvu. A Obama upriamuje pozornosť na jeho pôvodnú podobu. Ak nepochopí, že Lincolnova veľkosť spočívala v reagovaní na sociálne hnutia chudobných a utláčaných ľudí, bude jeho prezidentská funkcia len plná symbolických gest a ľudia, ktorých hudobník Sly Stone nazval „ľudia každodennosti“ neprestanú trpieť.

V čom s Carlom Dixym nesúhlasíte?

– Pravdepodobne v tom, že ja som čierny muž, ktorý miluje Ježiša Krista, a on je môj drahý svetský, ateistický a revolučný komunistický druh. Nesúhlasíme v otázkach Boha. Zrejme sa nezhodneme ani v tom, čo presne znamená zapojenie do revolučnej transformácie kapitalistickej spoločnosti. Ja som demokratický socialista a on je revolučný komunista. Ja som „len“ ružový a on je červený. Sú medzi nami rozdiely. Dôležité však je, že sme sa spojili a chceme upriamiť pozornosť na chudobných ľudí v otázkach nazerania na svetové dianie, a to nielen v rámci USA, ale v celom zmysle vplyvu severoamerického impéria na všetkých tých, ktorých Frantz Fanon volal „zúfalcami sveta“ (Frantz Fanon bol psychiater, filozof a revolucionár z Martiniku zaoberajúci sa najmä otázkami dekolonizácie sveta, autor knihy The Wretched of the World, pozn. prekl.).

Carl Dix, mohli by ste nám vysvetliť, čo presne znamená byť revolučným komunistom?

Carl Dix: – Predovšetkým a nadovšetko to znamená porozumieť a konať podľa princípu, že tento kapitalistický imperialistický systém nikdy nepochopí a ani nemôže pochopiť a rešpektovať potreby drvivej väčšiny ľudstva, že prekvitá a funguje jedine vďaka honbe za ziskom pre hŕstku superbohatých kapitalistických a imperialistických vykorisťovateľov. To pre ľudstvo ako také znamená vykorisťovanie, choroby, biedu, hlad, násilie. Podľa Obamu by si mali africké krajiny jednoducho len zvoliť dobré vlády, skoncovať s korupciou, väčšmi sa ­tvoriť demokracii a zo všetkého sa ľahko dostanú. Lenže nič také sa nestane, pretože ak budú tieto krajiny vtiahnuté do systému globálnych imperialistických ekonomických a sociálnych vzťahov, bude sa ich bieda zväčšovať a rozširovať paralelne s nárastom bohatstva európskych a severoamerických metropol.

Konať v tejto veci znamená zastaviť zabehaný chladný kapitalisticko-imperialistický systém, revolúciou odstrániť jeho inštitúcie a dať viac moci do rúk ľudí, vybudovať nové inštitúcie založené na iniciatíve a účasti ľudí tak, aby sa mohli priamo podieľať na transformácii. Jadro revolučných komunistov sa usiluje rozvíjať nielen podmienky na osobnú účasť ľudí za účelom práce, ale aj s cieľom presnej definície toho, čo sa musí vykonať a ako sa to má robiť, zohľadňujúc všetky aktuálne spoločenské otázky. Musíme vytvoriť také podmienky, v ktorých sa dokonca aj ľudia, ktorí nesúhlasia s revolučnými predstaviteľmi, budú môcť cítiť dostatočne slobodní na vyjadrenie svojich obáv a nesúhlasu, pretože to je jediná cesta, ktorá nám umožní dokonalo poznať realitu a na základe toho ju meniť požadovaným smerom. Cornell West tvrdí, že moci treba nastaviť zrkadlo pravdy, a za to si ho veľmi vážim a mám rád. Lenže pravda je taká, že moc sa neveľmi stará o pravdu, ktorá sa na ňu z toho zrkadla pozerá. Mocní majú stále záujem sledovať výlučne svoje potreby. Revolučné sily nielenže musia dbať o mienku ľudí, ale ju aj počúvať a učiť sa z toho, a to aj v prípade, keď to posolstvo prichádza od niekoho, kto sa vyjadruje spôsobom „všetko sa aj tak posralo“.

Pán profesor West, na prednáške v sále Aarona Davisa v Harleme ste stavali Fredericka Douglassa do kontrastu s Abrahamom Lincolnom, ktorého význam zdôrazňuje prezident Barack Obama. Pán Dix, vysvetlili ste nám problematiku súčasných hnutí za zmenu, no čo by sa podľa vás teraz malo udiať, aby sa tlak vyvíjal čo najefektívnejšie?

Carl Dix: – V prvom rade by mali ľudia otvoriť oči, pretože priveľa z tých, ktorí skutočne väzia v hlbokých problémoch súčasného stavu situácie, nevidia žiadnu alternatívu a nádej, a tak sa nazdávajú, že jediné, čo môžu robiť, je pracovať ako doteraz až do zodratia kože. To je veľmi nebezpečná pasca. Je dôležité uvedomiť si, že to všetko sa dá zmeniť. Preto si musíme ustavične klásť otázky, aké spôsoby zmeny sú najlepšie.

Po zvolení prezidenta Obamu ste napísali text s názvom Nebuď Buffalo Soldier (Don´t be a Buffalo Soldier). Vysvetlite nám, čo ste tým mysleli.

Cornell West: – To bol veľmi silný text. Naozaj veľmi silný text.

Carl Dix: – Vojaci označovaní termínom Buffalo Soldiers boli černosi, zväčša bývalí otroci, ktorí vstúpili do kavalérií armády Únie počas americkej občianskej vojny a zohrali kľúčovú úlohu pri porážke vojsk Konfederácie. Vojenským víťazstvom prispeli k zrušeniu otroctva. Neskôr istý čas pôsobili na Juhu ako vojenské jednotky dohliadajúce na rušenie otroctva a začiatok občianskych práv čiernych obyvateľov. Lenže potom sa vláda USA rozhodla poslať ich na západ, kde mali príkaz bojovať v takzvaných indiánskych vojnách, čo v praxi znamenalo genocídu a oficiálne krádeže pôdy pôvodným obyvateľom. Černosi sa často opätovne dostávali do podmienok nie vzdialených otroctvu ako poľnohospodárski nájomcovia. Je to vynikajúca ukážka javu, ako sa ľudia utláčaní systémom dostávajú do armády a potom ich ten istý systém pošle utláčať iné skupiny ľudí, len aby sa udržal. Pojem Buffalo Soldier znamená presne toto.

Usiloval som sa ľuďom vysvetliť, že mládeži by sa mohlo páčiť pomyslenie na vojnu aj preto, lebo máme v prezidentskom kresle Obamu. To bolo moje hlavné posolstvo. Nestaňte sa modernými Buffalo Soldiers. Nedovoľte systému, ktorý vás spolu s inými skupinami obyvateľstva neprestáva utláčať a vykorisťovať, aby vás zmenil na otupený stroj a vyslal vás pomáhať upevňovať tento systém utláčaním niekoho ďalšieho, kto je podobný vám. Niektorí ľudia sa mojou myšlienkou nadchli, iným sa zdala pritvrdá. Môj postoj je však taký, že i keď pravda veľmi raní, stále ostáva pravdou.

Profesor West, pôsobíte v mnohých odlišných svetoch, od univerzít Ivy League, na ktorých pracujete, až po hip hopové komunity. V jeden deň prednášate v Harleme spoločne s predsedom Revolučnej komunistickej strany Carlom Dixom, na druhý deň ste už v NAACP ako hlavný rečník pri príležitosti storočnice založenia tohto zväzu na podporu farebných obyvateľov. Práve o tomto zväze a jeho význame by som sa s vami teraz rada zhovárala. V čom sa líšia posolstvá adresované rôznym komunitám?

Cornell West: – Usilujem sa hovoriť jednu a tú istú vec. Pokúšam sa hovoriť pravdu tak, ako ju chápem. Podmienkou pravdy je umožniť prehovoriť utrpeniu, presvedčiť ľudí, že krízová situácia utláčaných ľudí stojí v strede pozornosti nášho vnímania sveta a že je teda sa ma o sebe výzvou. Bez organizácie a mobilizácie sú to stále len reči, ale tie sú zároveň výzvou. Dnes večer budem v NAACP robiť presne to isté.

Tento týždeň nám dal skutočne poriadne zabrať. Brat Tavis Smiley a ja sme včera večer navštívili Boba Dylana, Johna Mellencampa a Princa. Pomáhajú nám teda aj mnohí umelci. Umelci sú veľmi dôležití predovšetkým pre pochopenie zdanlivo nesúvisiacich tém a kontextov, ktoré spolu v skutočnosti mimoriadne súvisia, pretože hovoria pravdu, usilujú sa byť symbolom tej pravdy svojou odvahou pustiť sa proti prúdu. Niektorí ľudia by totiž mohli povedať: „Panebože na nebi, vy spolupracujete s Revolučnou komunistickou stranou, ktorá podporuje chudobných ľudí a robotníkov, ktorá kritizuje oligarchiu, plutokratov a imperiálne elity?“ Presne tak. „A ako teda môžete pracovať aj s NAACP, ktorý je buržoázny, mainstreamový a striktne dodržiavajúci zákony ich koncepcie rovnosti?“ Že prečo? Pretože práva sú veľmi drahocenná vec. Práva každého jedného človeka sú mimoriadne cenné. Tie slobody treba brániť. Keď to robia, som na ich strane. Keď svojou činnosťou NAACP podporuje imperializmus a triednu nadradenosť, považujem za potrebné ich kritizovať ako každú inú elitnú skupinu.

Tento môj postoj bol jednou z príčin, prečo som podporoval Baracka Obamu. Potrebovali sme priviesť ku koncu éru Ronalda Reagana. Potrebovali sme ukončiť éru konzervativizmu. Cítili sme nutnosť začať nové obdobie. Práve sme začali obdobie Baracka Obamu, ktoré by sa malo stať vekom posilňovania „bežného človeka“, ak použijem slová Sly Stonea. Problém však tkvie v tom, že brat Barack Obama, prezident Obama sa zdráha vstúpiť do svojej vlastnej éry. Na to, aby sa väčšmi priblížil slabým a posilnil ich, potrebuje sociálne hnutie.

Akým spôsobom sa chcete stať, obrazne povedané, Frederickom Douglassom?

– Spoluprácou s rôznorodými skupinami, od revolučných komunistov k socialistom a progresívnym liberálom, s kresťanskými, židovskými či hinduistickými sociálne orientovanými náboženskými skupinami, a to práve pre potrebu vytvoriť spoločenský pohyb, zdvihnúť a oslobodiť hlasy, o čom sa spieva aj v černošskej hymne, a potom vytvárať cesty organizovania a mobilizovania, aby Obamova administratíva neostala navždy pohltená elitami z Wall Street a aby ju naďalej nezvádzala neoliberálna politika.

Rozprávali ste sa s prezidentom Obamom?

– Nie.

Stretli ste sa s ním?

– Stretol som sa s ním v rámci mojej účasti v kampani. Bolo to niekoľko hodín.

A teraz, v období jeho prezidentskej funkcie?

– Nie. Myslím, že ma má radšej zďaleka ako zblízka. A má na to nejeden dôvod. Veľmi dobre vie, že v istom zmysle by som sa radšej ocitol v narkomanskej diere ako v Bielom dome, ktorý presadzuje vo svete aj doma neoimperiálnu a neoliberálnu politiku.

Prečo v narkomanskej diere?

– Pretože prinajmenšom pociťujem solidaritu s trpiacimi ľuďmi. Ide len o to, že na svoje utrpenie nachádzajú nesprávnu odpoveď. Namiesto vyhľadávania drog by sa mali organizovať, a nie obchodovať so svojou bolesťou. K problému sa jednoducho stavajú nesprávne. Biely dom však od utrpenia celkom bočí, a preto si od neho udržiavam odstup. Osobne nemám nič proti tým, ktorí pracujú v Bielom dome, ale ja tu nie som kvôli tomu. To nie je moje poslanie.

Rozhovor bol uverejnený 29. júla 2009 na stránke www.Democracy Now!.org
Preložila a upravila Silvia Ruppeldtová