Keď v Tatrách pršia chemikálie...
Ešte pred necelými dvomi mesiacmi štátni lesníci striekali pesticídmi lesy v slovenských národných parkoch. Chemikáliu, ktorú na to použili, (nielen) ekológovia upodozrievajú z negatívneho vplyvu na životné prostredie a zdravie ľudí. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) aplikáciu pesticídov koncom mája zastavilo. Nie je však jasné, či je to koniec, alebo len prestávka. Žiadosť Lesov SR o povolenie výnimky na striekanie v národných parkoch bola totiž iba vrátená na opätovné prerokovanie.
Vo vojne proti podkôrnemu hmyzu nasadili Lesy SR chemické zbrane. Šesťnohého nepriateľa prenasledovali aj na územie, ktoré bolo dosiaľ považované za „azyl“ – do národného parku. Ministerstvo životného prostredia vydalo v júli 2008 súhlas na postrekovanie v Národnom parku Nízke Tatry. Tento rok dostali slovenské lesy prvý postrek 1. apríla. Pesticídy sa aplikovali v národných parkoch Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Slovenský raj, Muránska planina a na území Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava. Lesníci začali striekať na základe právnej fikcie, pretože ministerstvo životného prostredia o ich žiadosti z februára nerozhodlo do termínu určeného na začatie prác. Pre neurčitosť žiadosti minister životného prostredia Viliam Turský 26. mája zrušil výnimku, ktorá dovoľovala chemické postreky v národných parkoch, a vec vrátil na opätovné prerokovanie.
Národné parky postriekané pesticídmi
V Národnom parku Nízke Tatry aplikovali pozemným postrekom chemikáliu Fury 10 EW. Táto látka patrí do kategórie biocídov, teda látok vyvinutých na zabíjanie alebo poškodzovanie živých organizmov. Delia sa na tri kategórie – pesticídy, ktoré usmrcujú hmyz, fungicídy, ktoré zabíjajú huby, a herbicídy, ktoré likvidujú rastliny. Používajú sa na to, aby zahubili konkrétneho škodcu. V skutočnosti však pri kontakte s pesticídom hynie všetok hmyz bez rozdielu. Teda na aplikáciu pesticídov zameranú na boj proti podkôrnemu hmyzu doplatia životom aj zákonom chránené chrobáky. Ako však vo svojom blogu poznamenáva náčelník Lesoochranárskeho združenia VLK Juraj Lukáč, pesticíd určený na zabíjanie jednej kategórie organizmov nenecháva bez ujmy ani tie ostatné. „Praktický pokus na túto tému urobili nacisti počas druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore Osvienčim s pesticídom Cyklón B, ktorý bol pôvodne určený na zabíjanie vší. Ako pokus dopadol, vieme asi všetci. O niekoľko desiatok rokov neskôr americká armáda rozprašovala na vietnamské pralesy herbicíd Agent Orange, ktorý im dodávalo mierumilovné Československo. Lístie opadalo, ako malo. A tisíce zasiahnutých ľudí pomaly zomiera dodnes.“ (Juraj Lukáč: Prázdninová Božská komédia v národnom parku, pridané na blog 1. júla 2008.) Na karte bezpečnostných údajov pesticídu Fury 10 EW sa môžeme dočítať, že ide o látku, ktorá je slabo horľavá, jej tepelný rozklad a horenie môžu viesť k vytváraniu jedovatých vedľajších splodín, je vysoko toxická pre ryby a vodné organizmy, nesmie sa vypúšťať do odpadov a vodných zdrojov, môže spôsobiť dlhodobé nepriaznivé účinky vo vodnej zložke životného prostredia, je škodlivá pri vdýchnutí a po požití, dráždi oči a dýchacie cesty. Pri aplikácii Fury 10 EW je nutné si obliecť ochranný odev, používať respirátor s chemickou vložkou, ochranné okuliare alebo ochranný štít na tvár. Do priestoru kontaminovaného touto látkou nesmú vstupovať osoby bez ochranného oblečenia a žiadne zvieratá. Karta prísne varuje aj pred kontamináciou povrchových vôd a únikom prípravku do kanalizácie a voľnej pôdy.
Podľa lesníkov je však striekanie lesov nevyhnutné, pretože podkôrniková kalamita už zasiahla viac ako dve tretiny slovenských smrekových porastov. „Aj keď v minulom roku š.p. Lesy SR spracoval takmer 2 milióny 600-tisíc metrov kubických ihličnatého kalamitného dreva (pozostatky veternej smršte z roku 2004, pozn. red.), súčasný stav už má podobu ekologickej katastrofy. Reálne sa predpokladá, že v priebehu najbližších 15 až 20 rokov prídeme zhruba o 10 až 20 percent smrekových porastov“, povedala hovorkyňa Lesov SR Anita Fáková. Okrem pesticídov používajú lesníci na ničenie podkôrneho hmyzu aj iné metódy, ako kladenie feromónový ch lapačov, ťažbu kalamitného dreva, porastovú hygienu, kladenie otrávených lapákov alebo lapákov ošetrených biologickým prípravkom a postrek biologickým prípravkom na porastové steny lesa. Účinnosť feromónových lapačov je však pri súčasnom premnožení lykožrúta mizivá, dosahuje sotva 10 až 15 percent. Lapače sa teda momentálne používajú skôr na monitorovanie stavu podkôrneho hmyzu. Chemické postreky lesníci používajú ako poslednú možnosť. „Je to jeden z posledných krokov k záchrane lesných porastov, ktoré nastupujú vtedy, keď zlyhávajú základné činnosti v ochrane lesa a pri spracovaní kalamity. Napríklad účinnosť feromónových lapačov, porastová hygiena, odstraňovanie kalamitného dreva a pod. Chemické postreky sa realizovali až po analýze a odporučení odborníkov z renomovanej vedeckej inštitúcie – Národného lesníckeho centra vo Zvolene a na základe Uznesenia vlády č.990/ 2007.“ Cielené chemické asanácie sa podľa hovorkyne vykonávali len v okrajových častiach národných parkov a v chránených krajinných oblastiach v 3.ochrannom stupni, po dôkladnej analýze a odporučení odborníkov z NLC vo Zvolene a po schválení výnimiek zo strany štátnych orgánov životného prostredia (KÚŽP, MŽP SR), v zmysle Zákona č. 543/2002 o ochrane prírody a krajiny.
Zamlčané riziká
Keď si predstavíme, ako pesticíd „prší“ na živé stromy v lese pri pozemnej aplikácii (alebo dokonca z lietadiel, ako v minulom roku), zrejme mnohým príde na um otázka, ako sa pritom dá zabrániť kontaktu chemikálie s vodou a pôdou. Ekofórum tvrdí – nijako. Vo svojej aktuálnej petícii proti postrekom uvádza, že pracovníci, ktorí aplikovali spomínané chemické látky, neboli poučení o ich nebezpečných účinkoch a nedostali ochranné osobné pracovné prostriedky. Pri aplikácii sa pesticíd zakázaným spôsobom uvoľňoval do životného prostredia. Lesy SR síce podľa slovo hovorkyne Anity Fákovej „neevidujú takúto skutočnosť, ani žiadne podnety a problémy,“ pretože aplikácia pesticídov bola „úlohou dodávateľa a jeho zamestnancov, ktorým zo zmluvy vyplývala povinnosť dodržiavať bezpečnostné predpisy“, situácia zdesila aj ekológov v susednom Česku. Vlani dokonca varovali svojich spoluobčanov pred návštevou Národného parku Nízke Tatry. „V Českej republike sa proti lykožrútovi používajú rovnaké chemické prípravky ako na Slovensku. Nedochádza tu však k plošnému zamoreniu lesov, vody a pôdy. Postreky sa (u nás) aplikujú len na jednotlivé spadnuté kmene v lese alebo na skládky dreva“, upozorňoval minulý rok Jaromír Bláha z hnutia DUHA, ktoré je najväčšou organizáciou ochrancov prírody v ČR. Rovnako dôležité ako upovedomiť o rizikách spojených s pesticídom pracovníkov, ktorí s nimi manipulujú, je aj varovanie a informovanie verejnosti. Nestriekalo sa totiž v žiadnej pustatine, ale na územiach, v ktorých blízkosti bývajú ľudia a ktoré križujú frekventované turistické trasy. Informácie o postreku, dátume jeho realizácie a dobe vstrebania dostali starostovia obcí v blízkosti postrekových zón. K občanom sa mala správa dostať pomocou obecných rozhlasov, informačných tabúľ a verejných zasadnutí. Pri frekventovaných vstupoch do lesa, na cestách, chodníkoch a pri zasiahnutých porastoch stáli informačné tabule o zákroku a dobe jeho realizácie. Chemikália bola zafarbená červeným potravinovým farbivom, takže ľudia mohli rozoznať postriekaný porast. Lesy SR navyše tvrdia, že sa striekalo mimo turistických zón, ekológ Róbert Oružinský však v zóne ohrozenej tohtoročnými postrekmi iba v Nízkych Tatrách narátal viac ako dvadsať chodníkov. Všetky boli pre verejnosť uzavreté a na miestach vstupov označené tabuľami s úradnými rozhodnutiami, ktoré využívanie lesov verejnosťou zakázali alebo obmedzili. Či turisti na potenciálne zamorené miesto vstúpia alebo nie, teda záviselo od ich disciplinovanosti. To isté platí aj pre zbieranie a konzumáciu lesných plodov.
Toxikologické štúdie sú obchodné tajomstvo
Účinnou zložkou prípravkov rady Fury je zeta-cypermetrín ((S)- ?-cyano-3 fenoxybenzyl-(1R) cis-3-(2,2-dichlorvinyl)-2,2- dimetylcyklopropán karboxylát a (S)-?-kyano-3-fenoxybenzyl (1S)-cis-3-(2,2-dichlorvinyl)-2,2-dimetylcyklopropánkarboxylát). Aj ten, koho nezaujíma osud „nejakých chrobákov“, by mal spozornieť pri informácii, že táto chemikália sa považuje za endokrinný disruptor. Znamená to, že môže poškodiť hormonálny systém človeka. Existujú vedecké štúdie, ktoré poukazujú na spojenie medzi cypermetrínom a výskytom Parkinsonovej choroby, mužskej neplodnosti, spontánneho potratu, predčasných pôrodov a vrodených abnormalít plodu. Aj keď je cypermetrín určený na zabíjanie hmyzu a pre cicavce by mal byť málo toxický, niekoľko štúdií potvrdilo jeho schopnosť poškodzovať DNA cicavcov v mozgu, slezine, obličkách, kostnej dreni, pečeni a bielych krvinkách. Dôsledkom poškodenia DNA môžu byť rôzne druhy rakoviny. Podnik Lesy SR sa bráni tvrdením, že prípravky Fury sú bezpečné a legálne: „Striekame 0,5 percentným roztokom chemickej látky FURY 10 EW, ktorá je plne akceptovaná na území EÚ a bežne sa využíva v poľnohospodárstve. Striekajú ňou plodiny, ktoré denne konzumujeme, napríklad zemiaky, obilniny a jablká a podobne. Poľnohospodári pritom používajú vyššiu koncentráciu pesticídu a striekajú aj viackrát do roka. FURY 10EW je povolený chemický prostriedok, schválený v Zozname povolených chemických prostriedkov pre rok 2009, schválený Ministerstvom pôdohospodárstva SR a tiež Európskou úniou. Tento zoznam, charakteristika látky a jej využitie je voľne dostupný aj na internete a internetovej stránke ministerstva.“ Chybičkou krásy tvrdenia o bezpečnosti tejto látky je však fakt, že si ho nemožno overiť. Ministerstvo zdravotníctva totiž odmietlo zverejniť toxikologické štúdie. Žiadosť Lesoochranárskeho združenia VLK o sprístupnenie týchto informácii bola zamietnutá – boli označené za obchodné tajomstvo. (MZ SR sa k tomuto faktu nevyjadrilo do termínu uzávierky časopisu.) Rovnako otázne je, či by argument v prospech bezpečnosti pesticídu, že sa používa aj v poľnohospodárstve, nemal viesť skôr k zamysleniu sa nad tým, ako to vlastne pestujeme svoje zdravé potraviny.
Smreková monokultúra nie je prirodzený les
Lesníci vinia za podkôrnikovú kalamitu bezzásahové zóny, ponechané na samovývoj po veternej smršti v roku 2004. „Výkladom Zákona č. 543/ 2002 o ochrane prírody a krajiny, spojeným s agresívnymi útokmi viacerých mimovládnych ochranárskych združení, sa v rámci vetrom poškodených lesných oblastí zadefinovalo veľa bezzásahových zón“, vyjadrila sa hovorkyňa Lesov SP Anita Fáková. „Víchrice a podkôrnikové kalamity tu boli aj desaťročia predtým, nikdy sa však neponechalo toľko padnutého dreva v bezzásahových zónach, ako vtedy. Ich počet vďaka takémuto výkladu spomínaného zákona výrazne stúpol, hoci podľa nášho názoru, v mnohých prípadoch nespĺňajú už vyhlásené územia definíciu prírodnej rezervácie tak, ako to určuje zákon o ochrane prírody a krajiny.“ To bol podľa lesníkov ideálny stav na rozmach podkôrnikovej kalamity, keďže padnuté a poškodené drevo sa nesmelo odstraňovať nielen v najvyššom 5. a 4. ochrannom stupni, ale vo veľkej miere ani v treťom. Na odstraňovanie padnutého dreva bolo treba vybudovať približovacie protipožiarne cesty, na ktorých schválenie a realizáciu museli štátne orgány životného prostredia vydávať výnimky, čo bolo mimoriadne zdĺhavé a len z malej časti úspešné (dve tretiny žiadostí boli po zdĺhavom legislatívnom procese zamietnuté).
Aj to „málo“, čo sa lesníkom podarilo v boji s lykožrútom dosiahnuť, sa však stretlo s nesúhlasom ochranárov doma aj vo svete. Svetová únia ochrany prírody (IUCN) v roku 2008 zaslala Ministerstvu životného prostredia SR list, v ktorom pripustila preradenie Tatranského národného parku do kategórie chránenej krajinnej oblasti. Dôvodom je ignorovanie odporúčaní, ktoré Slovensku dala po veternej smršti v roku 2004. Namiesto obnovy lesa sa totiž začali stavať turistické centrá, zvážať kalamitné drevo – a striekať pesticídy. Kameňom úrazu je zrejme diametrálne odlišné nazeranie na úlohu národného parku. Podľa ochranárov prírody a mnohých ekológov by mal národný park slúžiť najmä na zachovanie divočiny v čo najpôvodnejšej forme. To znamená nechať prírodu, aby si na určených územiach poradila so svojimi problémami sama – a sama si aj vybrala zloženie lesa. Keby mala túto možnosť aj príroda na Slovensku, zďaleka by si zrejme nevybrala toľko smrečín, koľko ich u nás v súčasnosti rastie. Fungovanie prirodzeného lesa a smrekovej monokultúry zrozumiteľne vysvetľuje a porovnáva približne hodinový prírodopisný film Vladimíra Ruppeldta ml. a Jany Sadloňovej Znovuzrodenie lesa, ktorý mal premiéru v marci tohto roku. V ňom sa dozvieme, že smrekové lesy s rovnako starými stromami rovnakej výšky neumožňujú rast spodných poschodí lesa, ich biodiverzita je preto v porovnaní s prirodzeným lesom nižšia. Chýbajú v nich, okrem iných, aj prirodzené predátory lykožrúta. Preto sú tieto lesy chúlostivé a ľahko podľahnú škodcovi, ktorý sa v nich premnožuje. Ak môžeme prírode priznať určitý „záujem“, je ním teda návrat prirodzeného lesa na miesto, kam patrí. Vykonávateľmi tohto „záujmu“ sú podľa tvorcov filmu aj veterné kalamity, aj lykožrút. Obe „pohromy“ tatranských lesov – ktorým by prirodzený les odolal – vedú k jedinému – k záhube neprirodzeného smrekového lesa, ktorý treba chrániť a umelo udržiavať pri živote, a jeho následnému nahradeniu lesom prirodzeným. (Ku ktorému dochádza na územiach ponechaných po kalamite na samovývoj.)
Les je viac ako plantáž na drevo
Ak sa stotožníme s myšlienkou, že les je tu na to, aby produkoval drevo, tak, ako je pšeničné pole na to, aby bola múka, niet štátnym lesníkom ani rezortu životného prostredia čo vyčítať. Podľa skúseností v Nemecku a v českej Šumave možno predpokladať, že les, ktorý narastie v bezzásahových zónach, sa s lykožrútom sám vyrovná a „škodca“ v ňom bude plniť iba svoju prirodzenú úlohu. Tieto územia sa však budú zároveň naveky predstavovať „semenište nákazy“ pre hospodársky využiteľné smrekové monokultúry, ktoré si s lykožrútom poradiť nevedia. Z tohto pohľadu nie sú prirodzené lesy nič viac než hrozba pre „plantáže na drevo“. Z pohľadu druhej strany je však v práve príroda – v ktorej ani lykožrút nie je škodca odsúdený na nemilosrdnú likvidáciu, ale má svoju úlohu v ekosystéme a v potravovom reťazci. Sen o tom, že by lesníci, vláda aj veľká časť verejnosti naraz od základu zmenili svoju predstavu o tom, čo je vlastne les a aký je jeho prvoradý „zmysel života“, je však zatiaľ nereálny. Zmena povedomia verejnosti prostredníctvom osvety je pre environmentalistov beh na dlhé trate, aj keď film Znovuzrodenie lesa je dobrým krokom. Zatiaľ ani silné kauzy ako ťažba dreva a postreky v chránených územiach nepredstavujú v tomto procese efektívnu skratku. Bez ohľadu na vymedzovanie štatútov chránených oblastí, charakter lesov či ťažbu tam či onam – čo sú témy, ktoré slovenskú verejnosť zatiaľ nevedia masovo zainteresovať – by však nikomu nemalo byť jedno, či mu štátny podnik „leje na hlavu“ pesticídy. A či mu ich bude liať aj naďalej – chemické postreky sa totiž môžu kedykoľvek vrátiť. Žiadosť o povolenie výnimky na striekanie v národných parkoch sa vrátila na opätovné prerokovanie, čo znamená, že ministerstvo životného prostredia ju môže znova schváliť. MŽP je v konaniach orgánov ochrany prírody pri povoľovaní výnimiek na aplikáciu chemických látok v chránených územiach SR odvolacím orgánom a vo svojej argumentácii zvažuje procesné nedostatky aj ekologické argumenty. Najdôležitejším z nich je, nakoľko je chránené územie ekologicky vyspelé (alebo do akej miery sa blíži k pralesu). Podľa MŽP má Slovensko, na rozdiel od väčšiny európskych štátov, desiatky lesných rezervácií nachádzajúcich sa v takýchto štádiách. Vytvorenie spoločenstva takejto kvality trvá údajne viac ako päťtisíc rokov, na čo je potrebný aj primeraný genofond. Dnes tento genofond v okolí spomínaných rezervácií už nemáme. Slová sprostredkované Danou Gregorovou z tlačového oddelenia MŽP SR by si preto mali zapísať za uši všetci, ktorý si brúsia zuby na zásahy do chránených území: „Ak dopustíme zničenie rezervácií (výrubom, požiarom, podkôrnikom...), na ich opätovné obnovenie už nebude päťtisíc rokov zďaleka stačiť. Pôvodné bohatstvo druhov rastlín a živočíchov nám nezachránia ani golfové ihriská, ani anglické trávniky. Ani mŕtve smrekové lesy po podkôrnikovej kalamite.“ Nejeden ekológ by však zrejme dodal, že ani živé – v tej podobe, ako na mnohých miestach rastú dnes.
Dana Gregorová Tlačové oddelenie Ministerstva životného prostredia SR:
Striekať či nestriekať, to je otázka
Pri dileme ponechať chránené územie napospas kalamite podkôrnika alebo riskovať plošné použitie insekticídu MŽP z hľadiska celkovej biodiverzity postihnutého územia zvažuje nasledovné dôsledky: Kalamita podkôrnika po sebe zanecháva mŕtvy les stojacich suchárov. Z celkového počtu približne dvetisíc druhov tam zostane zhruba päťsto, a to tie druhy, ktoré znášajú mikroklimatické podmienky rumoviska alebo rúbane. Takýchto lokalít i druhov máme na Slovensku prebytok. Druhy, ktoré vymrú, sú obyčajne ekologickí špecialisti na pravé lesné prostredie, teda sú prispôsobené na klímu, chémiu a druhy rastlín a živočíchov zapojeného lesa. Z nich sú desiatky takých, čo sa naspäť na lokalitu kvôli svojim špecifickým ekologickým nárokom a aj kvôli vlastným biologickým vlastnostiam vrátia až o mnohé desiatky či stovky rokov. Uvedomujeme si, že pri použití insekticídu chemikália zasiahne okrem cieľového druhu aj ostatné druhy hmyzu, následne aj zvyšných členov potravového reťazca (najmä znížením potravovej ponuky). Nejde len o hmyzožravé vtáky, ale aj dravé druhy hmyzu, ryby, obojživelníky, plazy, hmyzožravce, netopiere, hlodavce a šelmy. Postrek však nezasiahne všetkých dospelcov hmyzu a nezasiahne vajíčka. Hmyz má obrovskú schopnosť rozmnožovania a jeho zvyšková populácia straty spôsobené postrekom pomerne rýchlo vyrovná. Celkovo možno odhadovať, že jedným postrekom insekticídu na lokalite vymrie päť druhov organizmov, zostane ich ďalších 1995 druhov. Celkový sumár uvedených čísel nakoniec vyzerá tak, že pri ponechaní lokality postihnutej kalamitou podkôrnika smrekového bez zásahu z hľadiska počtu druhov prídeme o 1500 druhov, v prípade chemického zásahu o päť druhov.
+ + +
PESTICÍDY NIE SÚ LEN ŠKODLIVÉ, ALE AJ NEEFEKTÍVNE
Na otázky týkajúce sa aplikácie pesticídov v slovenských národných parkoch odpovedajú bývalý odborný pracovník Správy TANAP-u lesník Karol Kaliský a Juraj Lukáč, náčelník Lesoochranárskeho združenia VLK.
Zhovárala sa Eva Blažeková
Reagovali kompetentné ministerstvá – ministerstvo životného prostredia a ministerstvo pôdohospodárstva – na aktivity a výzvy Ekofóra a odborníkov, signatárov petície proti chemickým postrekom v roku 2008 a 2009?
Karol Kaliský: – Reagovala iba rezortná organizácia MP SR konkrétne podnik Lesy SR, š.p., ktorý vydal tlačovú správu, reagujúcu na túto výzvu. Uvádzalo sa tam čosi takéto: „Čo je to 150 vedcov a odborníkov popri generálnom riaditeľovi Lesov SR Jozefovi Minďášovi, ktorý je držiteľom Nobelovej ceny?“ V správe sa uvádzali informácie o neškodnosti používaných prípravkov, ktorú zdôvodňovali tak, že ide o tú istú účinnú látku, aká sa používa v EÚ v poľnohospodárstve.
Juraj Lukáč: – Nie, nereagovali. Oficiálne. Neoficiálne vyšlo niekoľko článkov v rôznych tlačovinách ministerstva, kde vysvetľovali, že ide o neškodné chemikálie.
Aké majú možnosti zamestnanci štátnych lesov, ktorí nesúhlasia s postupmi svojho podniku pri hubení lykožrúta?
Karol Kaliský: – Možností je veľa, každopádne, zamestnanci Lesov SR ich nevyužívajú. Odporúčam prečítať si ich anonymné diskusné príspevky pod článkami venujúcimi sa rozkrádaniu Lesov SR. Boja sa o svoje miesta, platy a privilégiá, ktoré im zamestnanie prináša, preto sú ticho. Tiež z pozície lesnej prevádzky vnímajú viac účinnosť postrekov (sami si uvedomujú, že je to nezmysel), ako ich dopad na životné prostredie. Nad takýmito otázkami sa títo ľudia nezamýšľajú. V štátnych lesoch musí každý zamestnanec podpísať vyhlásenie, že nebude komunikovať s médiami. Jedine so súhlasom riaditeľa.
Aké výsledky dosiahlo lesoochranárske združenie VLK svojím vlaňajším trestným oznámením na Lesy SR pre porušovanie zákona o ochrane prírody?
Juraj Lukáč: – Máme podaných niekoľko trestných oznámení a viac ako sto žalôb na súde, žiadne vyšetrovanie ešte nie je ukončené a súdne spory ešte nie sú uzavreté.
Združenie adresovalo v roku 2005 Európskej komisii sťažnosť na Slovenskú republiku. Pôvodne sa týkala zvážania kalamitného dreva po veternej smršti v roku 2004, v minulom roku ste ju doplnili aj o stať zaoberajúcu sa chemickými postrekmi. Aké výsledky priniesla táto činnosť?
Juraj Lukáč: – Európska komisia má námietky voči Slovenskej republike pre nesúlad slovenských zákonov s európskou legislatívou. Slovensko teda musí niektoré svoje zákony zmeniť. Ako a v čom presne, nie sme informovaní.
Svetová únia ochrany prírody v minulom roku zaslala ministerstvu životného prostredia list, v ktorom ho varuje, že pre súčasné dianie v TANAP-e môže národný park prísť o svoj štatút a byť preradený do nižšej kategórie. Zaslúžia si podľa vás slovenské národné parky byť národnými parkami?
Juraj Lukáč: – Štatút národného parku je pre nás nezaujímavá vec, pretože legislatívne v podstate neznamená pre ochranu prírody nič. Jediné, čo výrazne ovplyvňuje toto pomenovanie, je nezmyselný zákaz pohybu ľudí na takto označenom území. Lesné traktory, motorové píly, zbrane a chemikálie sa u nás v národných parkoch môžu používať bez obmedzenia. Národné parky na Slovensku nespĺňajú medzinárodné kritériá pre národné parky, zrušenie tohto pomenovania nie je žiadna hrozba pre ochranu prírody na Slovensku.
Pokúste sa odhadnúť, aký by mohol byť potenciálny vplyv doteraz vykonaných postrekov na životné prostredie a zdravie ľudí v oblastiach zasiahnutých postrekmi a v ich blízkosti. Ktoré chránené živočíšne druhy pesticíd zabíja spolu s lykožrútom?
Karol Kaliský: – Pri uplatňovaní týchto metód (postreky vrtuľníkmi, traktorovými postrekovačmi s dýzami, zahmľovanie porastových stien – aj ručné postrekovače v lesnom prostredí ) dochádza ku znižovaniu biologickej rozmanitosti, nie je možné zabrániť ani kontaminácii vodných zdrojov. Postrekom sú zasiahnuté všetky chránené druhy hmyzu, ktoré sa v oblasti vyskytujú. Zabíja ich priamo. Ostatné chránené hmyzožravé druhy – plazy, vtáky, netopiere, obojživelníky poškodzuje nepriamo v dôsledku zničenia ich potravnej základne. Ako príklad možno z hmyzu uviesť Bystrušku zlatú (Carabus auronitens), Bystrušku potočnú (Carabus varilosus), Bystrušku (Carabus irregularis), Fúzača karpatského (Pseudogaurotina excellens), Kováčika (Danosoma fasciata), Fúzača (Pachyta lamed), z vtákov najmä kurčatá Tetrova hlucháňa (Tetrao urogallus), Jariabka hôrneho (Tetrastes bonassia) a Ďatľa trojprstého (Picoides tridactylus).
Juraj Lukáč: – Cypermetrín, látka, ktorá je základom chemických postrekov používaných v národnom parku, je endokrinný disruptor. To znamená, že narušuje hormonálny systém organizmov. Prejavuje sa to predovšetkým vznikom rakoviny prsníka, rakoviny semenníkov, neplodnosťou u človeka i iných organizmov. Pre hmyz táto látka predstavuje jed a zabíja ho prakticky okamžite. Nerozlišuje pri tom, samozrejme, chránené a nechránené druhy, napríklad včely. Pre ostatné organizmy cypermetrín nie je jed, je to endokrínný disruptor s účinkami uvedenými vyššie.
Ako boli obyvatelia sídiel v blízkosti postrekovaných oblastí informovaní o postrekoch a rizikách, ktoré sú s nimi spojené?
Karol Kaliský: – O postrekoch informovali iba miestne tabule pri vstupoch do postrekovaných dolín. Išlo o tabuľky so zákazom vstupu z dôvodu prebiehajúcich chemických postrekov. Osobne som videl viacero turistov, napr. Čechov, ktorí tieto tabuľky prehliadli alebo odignorovali.
Juraj Lukáč: – Podľa karty bezpečnostných údajov je ochranná doba (zákaz vstupu) po použití prípravku Fury dvadsaťosem dní. Na území národného parku, v letnej turistickej sezóne na takom veľkom postriekanom území nie je možné zaistiť, aby počas prázdninových mesiacov nikto nevstúpil do postriekaného územia. Pohybujú sa tam nielen turisti, ale aj pracovníci lesov, výskumníci monitorujúci národný park, pracovníci štátnej ochrany prírody, zberači lesných plodov, a je veľmi ťažké predpokladať, že všetci na toto územie vstupujú iba niekoľkými označenými cestami.
Aktuálna petícia Ekofóra, namierená proti opätovnému povoleniu chemických postrekov, uvádza, že pracovníci, ktorí narábali s pesticídom Fury 10 EW, neboli poučení o rizikách s ním spojeným a porušovali predpisy z karty bezpečnostných údajov.
Karol Kaliský: – Mám sprostredkované informácie priamo od lesníkov, ktoré neviem dokázať. Vlani aj STV vysielala zábery, ako robotníci striekajú bez ochranných prostriedkov. Osobne som našiel sud s Fury 100 EW, ktorý nebol strážený a nachádzal sa v blízkosti obce Vyšná Boca.
Juraj Lukáč: – Dali sme podnet na Inšpektorát práce, ktorý naše tvrdenie potvrdil.
Sú pozemné a letecké postreky pesticídmi efektívne v boji s premnoženým podkôrnym hmyzom? Môžu problém s lykožrútom vyriešiť?
Karol Kaliský: – Ak by postreky vyriešili problém s lykožrútom, znamenalo by to tzv. definitívne riešenie, s katastrofálnym dopadom na všetko živé. Takéto riešenie, našťastie, nie je technicky možné. Nanešťastie sa oň lesníci stále pokúšajú. Skutočne účinné opatrenia proti podkôrnemu hmyzu, teda na prvom mieste ťažbu tzv. aktívnych chrobačiarov mimo chránených území, nikto nevykonáva, a ak áno, tak len vo veľmi obmedzenej miere. V skutočnosti sa podľa mojich zistení ťažia buď už neatraktívne stromy, teda také, ktoré už podkôrny hmyz opustil, alebo zdravé stromy. Samozrejme, eviduje sa to všetko ako náhodná ťažba, teda kalamita.
Juraj Lukáč: – Pozemné a ani letecké postreky nemôžu byť efektívne v boji proti lykožrútovi z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým, veľmi neefektívne rozprašovaná chemická látka sa dostáva do kontaktu s lykožrútom len z malej časti. Veľká časť postreku je zachytená v korunách stromov a na kôre. Pritom pre efektívny boj s lykožrútom je nutné zabiť aspoň 90 percent populácie. V praxi toto číslo nedosahuje ani desať percent. V národných parkoch a prírodných rezerváciách nepredstavuje lykožrút žiaden problém, pretože lesy nie sú určené na hospodárske využitie, ich úloha je úplne iná a lykožrút si v týchto lesoch vykonáva len svoju úlohu, ktorú mu určila príroda. Premieňa slabé, neprirodzené smrekové porasty na stabilné zmiešané lesy. Bez lykožrúta sa táto úloha nemôže zdariť, človek to nedokázal, napriek deklarovaniu, vykonať ani za desiatky rokov aktívnej činnosti v týchto lesoch. Hospodárska hodnota smrekových porastov je v národných parkoch a prírodných rezerváciách NULA. Iná situácia je, samozrejme, v hospodárskych lesoch, ale ani tam, kde lesníci nemali žiadne obmedzenia, sa im za desiatky rokov nepodarilo tento problém ani trochu vyriešiť – stačí sa pozrieť na Kysuce, Spišskú Maguru, Levočské vrchy. Sto rokov tam lesníci sadia smrekové porasty, a pri každej veternej kalamite prichádza lykožrútová, bez akejkoľvek možnosti zo strany lesníkov tento fakt nejako ovplyvniť. Jediná cesta je premena umelých smrekových plantáží na zmiešané, prirodzené lesy.
