Tým, čo zostali

Je to strašné. Chlap v najlepších rokoch. V piatok sa rozlúčil so svojím dospievajúcim synom a odišiel poriadne si oddýchnuť do Prahy. Viete si predstaviť, čo znamená voľný víkend pre človeka, ktorý drie pod zemou. Nečudo, že sa naspäť vrátil až v nedeľu neskoro večer. Ráno zasa skoro odchádzal do práce, takže sa so synom nestihol ani pozdraviť. V tej chvíli nevedel, že to už nikdy neurobí... Je to strašné. Už mal byť na dôchodku. V jeho prípade nikto nepochyboval, že na zaslúženom odpočinku. Ani on síce nie, ale napriek veku sa ešte na penziu necítil. A tak sa rozhodol, že ešte rok, dva, tri bude fárať pod zem. A oddychovanie si odložil na neskôr...

Je to strašné. Pred dvoma rokmi prišiel o prácu. Teda, takmer, lebo „jeho“ baňa na juhu Slovenska síce skončila, ale on vzápätí využil ponuku odísť pracovať na Horné Ponitrie. Ešte nemal päťdesiat – bol už dosť „starý“ na to, aby mal mnoho neoceniteľných skúseností zo svojho „fachu“, ale bol primladý na to, aby v ňom prestal pracovať. Navyše sa musel starať o vtedy len štvorročného syna. Nemohol z baní odísť...

Je to strašné. Dvadsať mužov s rôznymi životnými osudmi v rôznom veku nevyspytateľný osud spojil v tom najstrašnejšom okamihu. Jasné, už roky ich spájala práca. Ťažká, náročná, únavná, no hrdá. A najmä riskantná. Človek, ktorý denne riskuje svoj život, si to po čase prestane uvedomovať, neberie svoju prácu ako hrdinstvo, berie ju ako povinnosť. Voči svojim blízkym, voči ľuďom naokolo, známym i neznámym, voči sebe. Ak by to tak nebolo, využil by prvú príležitosť, aby zdúchol kamsi inam. Do dôchodku, či bárs aj medzi nezamestnaných.

V tejto chvíli je to strašné, ale pre týchto chlapov bola nebezpečná práca rutinou. Pre chlapov, lebo ani ten najmladší z nich už nebol chlapcom, ktorý by si neuvedomoval, čo robí a prečo vlastne. Tam dolu horelo a oni vedeli, že ak by to nechali tak, mohlo by to mať tragické následky. Nenechali to tak, hoci to napokon malo tragické dôsledky na nich samých.

Pompézne oslavovanie baníckeho stavu za minulého režimu, vyzdvihovanie tohto zamestnania nad ostatné a zdôrazňovanie jeho hrdinského charakteru liezlo nejednému človeku „na nervy“, lebo vyznievalo ako neúprimné. A zo strany pohlavárov aj neúprimné bolo. Aká strašná udalosť sa však musí odohrať, aby sme si uvedomili strašnú pravdu, že povolanie baníka je v mnohom naozaj výnimočné? A hrdinské.

Handlovská tragédia nesmie zostať bez odozvy. Vyšetrovanie jej príčin musí byť seriózne, profesionálne a objektívne. Príbuzní, ale aj najbližší priatelia mŕtvych baníkov majú právo vedieť, či sa stali obeťami nevyspytateľnej prírody, nesprávneho odhadu situácie, alebo nebodaj až niečej nezodpovednosti. Bez riadneho prešetrenia navyše nezistíme, ako možno ešte lepšie chrániť bezpečnosť chlapov pod zemou. Pravda o mŕtvych v službách živých.

Je to strašné. Lebo ani to najdôkladnejšie vyšetrovanie, ani tie najpresnejšie odpovede na najbolestivejšie otázky nemôžu vrátiť obetiam to najvzácnejšie. A ich príbuzným tých najvzácnejších. Najväčšia banská tragédia. Písať tie tri slová je ťažšie, ako napísať celý román. Ale nenapísať v takej chvíli nič sa jednoducho nedá. Úprimnú sústrasť.