Maximalizácie zisku verzus mzdy
V nedávnom vydaní Financial Times sa objavil članok pod názvom Koniec éry thatcherizmu. Jeho autor Gideon Rachman nadhodil, že „tridsaťročný experiment jednoducho zlyhal“. Ďalej tvrdí, že princípy thatcherizmu utrpeli zásadný úder „aj tým, ako bankári priviedli svoje inštitúcie do bankrotu, pričom si naďalej vyplácajú multimilionové odmeny a obscénne penzie.“
Éra thatcherizmu sa vyznačovala privatizáciou, dereguláciou, znižovaním daní, oslavou zisku a zatracovaním redistribúcie. Podstatný bol útok proti zamestnaneckým odborom. Okliešťovanie ich pôsobnosti a vplyvu na chod hospodárstva krajiny ako aj mnohých nástrojov na obranu práv pracujúcich boli podmienkou úspešného zavedenia nového ekonomického vzoru. Činnosť odborov bolo nevyhnutné do čo najväčšej možnej miery oslabiť a programovo dlhodobo podkopávať, pričom rozhodujúce právomoci sa im drasticky okresali alebo postavili celkom mimo zákona.
V niekoľkých uplynulých mesiacoch zaznamenala Európa vzostup odborového organizovania, nevídaného za posledné dve desaťročia. Hospodárska kríza po mesiacoch senzačných správ, bombastických titulkov a prirovnávaní k udalostiam spred viac ako sedemdesiatich rokov sa postupne, ale isto zmaterializovala z fiktívnej abstraktnej hrozby do konkrétnych štatistík. Ekonomická skutočnosť dopadá na základovú nosnú vrstvu spoločnosti, ktorá ponesie plnú váhu ekonomických neoliberálnych experimentov niekoľkých desaročí. Výhliadky do bezprostrednej budúcnosti nútia zamestnancov v ohrozených podnikoch alebo v likvidovaných prevádzkach prejaviť svoju nespokojnosť a protest, aj keď spočiatku iba inštinktívne a spontánne.
Ich prítomnosť pred zatvorenými fabrikami alebo na námestiach sa vo svojej osamelosti može zdať ako nezmyselný, alebo dokonca zufalý a nič neriešiaci postup. Zadržiavanie manažérov fabrík ich vlastnými zamestnancami, čo sa pred niekoľkými týždňami stalo vo Francúzsku, alebo okupovanie troch veľkých tovární na výrobu automobilových súčiastok pre firmu Ford vo Veľkej Británii, sú prejavom zúfalej a bezvýchodiskovej situácie, v ktorej sa prepúšťaní robotníci ocitajú bez vlastného pričinenia. Vtedy je často ten najsilnejší argument, ktorý dokáže presvedčiť centrály odborových organizácií o neodkladnosti ich plného zaangažovania a nutnosti sprostredkovania dohody zo zamestnávateľmi, len sila vlastného odhodlania a vedomie, že nemajú čo stratiť.
Náhodnosť a neorganizovanosť je zárukou efektívnosti a úspechu v akejkoľvek oblasti ľudskej aktivity len výnimočne. Platí to rovnako v ľadovom hokeji, vede ako aj v prípade odborovej činnosti.
Posvätné marže
Myslieť si, že sa všetky podniky, ktoré v súčasnosti zatvárajú svoje brány, dostali do neriešiteľných ekonomických problémov, keď vedenie podniku už okrem drastického limitovania produkčných kapacít alebo odchodu do likvidácie nemá na výber, by bolo mylné. Ako sme mnohokrát počuli z úst rehole neoliberálnych mystikov, ekonomická kríza predsa ponúka nekonečné možnosti. Všeobecne akceptovaný fakt hospodárskej recesie ponúka ideálnu kulisu na zásadnú reorganizáciu výroby, rušenie alebo presúvanie prevádzok do iných regiónov alebo krajín s lacnejšou pracovnou silou. Prepúšťanie tak môže prebiehať voľne s minimalizovaným rizikom odporu zo strany zamestnancov, a najmä odborových organizácií. Ako zdôvodnenie postačí argument manažmentu: „Každý predsa vie, aká je situácia!“ Schovávajúc sa za takýto argument sa uskutočňuje frontálny útok na všetky dosiahnuté pracovné štandardy. Pomer zisku je však konštanta, ktorá neznesie absolútne žiadnu redukciu. Paradigma maximalizácie zisku sa považuje za úplne legitímnu snahu. Nie, nikto tu od žiadneho investora neočakáva, že namiesto orientovania na zisk sa predmetom jeho podnikania obratom stane charitatívna činnosť alebo nezisková organizácia. Povedzme, že sa ako obyčajný zamestnanec zmierim s cyklickosťou ekonomického systému, čo je argument slúžiaci ako tromfová karta ekonomických analytikov. Prečo by som však mal akceptovať skutočnosť, že s ňou spojené dopady budú v ďaleko väčšej miere postihovať jednu stranu vzťahu, kým tá druhá napriek tomu, že je v neporovnateľne výhodnejšej pozícii a má viac možností a manévrovacieho priestoru, odmieta túto cyklickosť premietnuť do svojich marží? Radšej ako prijať ich pokles, hoci len krátkodobo a dočasne, vlastníci spravidla preferujú odchod z trhu, aby svoje peniaze investovali buď niekde inde, alebo do niečoho iného. Byvalý zamestnanec a teraz nezamestnaný, ako sa povie, utrel hubu...
Tento pokrútený a iracionálny vzťah, ktorý by sme okamžite odsúdili a netolerovali v iných aspektoch nášho každodenného života, je akceptovaným pravidlom v základoch súčasného ekonomického systému. Táto ekonomická dogma však možno paradoxne pácha najväčšiu škodu nie počas krízy, ale hlavne v časoch prosperity. To čo ekonomickú krízu spôsobuje, je dynamická odstredivosť nevyváženého vzťahu.
Čím viac ekonomického bohatstva a kapitálových zdrojov sa koncentruje do rúk stále menšej skupiny ľudí, tým je zákonite menej prostriedkov v rukách pracujúcej (mzdou, nie ziskom odmeňovanej) neporovnateľne väčšej časti populácie.
Odstredivosť a koncentrácia
Inak povedané, ekonomika je ako spojené nádoby, ktoré spolu obsahujú úhrnný objem bohatstva. V jednej je kapitál – zisky vlastníkov výrobných prostriedkov, a v druhej mzdy. Systém môže spoľahlivo a bez veľkých porúch fungovať len vtedy, keď sú hladiny v istej tolerancii pomerne rovnovážne. Keď sa však začne tlačiť na mzdy (politikou extrémneho ekonomického liberalizmu), akumuluje sa síce zisk/kapitál v druhej nádobe, a hoci spätne vytvára nové kapacity, tie nie sú kryté dopytom v nádobe prvej – mzdovej. Podľa ministerstva obchodu Spojených štátov amerických vyplácané mzdy v roku 2006 reprezentovali 45 percent HDP v porovnaní s rekordnými 53,6 percentami HDP v roku 1970 (túto štatistiku však ešte ďalej deformuje malé percento vysoko zárobkovej manažérskej vrstvy). Každé jedno percento rozdielu pritom predstavuje približne 132 miliárd dolárov.
Svetová produkcia v roku 2007, na konci obdobia ekonomického boomu, dosiahla hodnotu 64 biliónov dolárov, však ale suma celosvetových úhrnných finančných asetov predstavovala až 196 biliónov dolárov. Na preklenutie problému limitov reálnej ekonomiky prišli nadnárodné finančné inštitúcie, a svetový kapitál vôbec, s nápadom masovej „distribúcie“ lacných úverov a nepreberného množstva hybridných kreditných produktov. Okolo toho vznikol za posledných desať rokov celý nový svetový finančný priemysel gigantických rozmerov. Ekonomický cyklus akceleroval, už-už sa zdalo, že sme vynašli ekonomické perpetuum mobile a v momente, keď boli takmer všetci presvedčení, že vstupujeme do neohrozenej zlatej éry prosperity, sa kolotoč odtrhol. Prečo?
Keď sa vrátim k príkladu spojených nádob, piest, ktorý zo svojej podstaty kedysi pôsobil regulujúcim účinkom spätného tlaku na rastúcu hladinu ziskov, ohrozujúcich nielen výkonnosť ekonomiky a s tým spojenej miery spotreby a dopytu, v konečnom dôsledku zabraňoval kolapsu celého finančného a hospodárskeho systému. Tento piest ako protipól iracionálnej ekonomickej ideológie bol znefunkčnený, rozobratý, štátnou mocou paralizovaný a mnohé jeho najúčinnejšie nástroje postavené mimo zákona!
Tým chýbajúcim ekonomicko-spoločenským regulátorom na spojitých nádobách ekonomického mechanizmu boli a sú funkčné zamestnanecké odbory.
Jared Bernstein, jeden z hlavných ekonómov liberálneho Economic Policy Institute povedal: „Ak to mám zhrnúť, všetko to stojí na vyjednávacej sile a bezmocnosti pracujúcich vynútiť si ich férový podiel.“ Skutočný význam a dedičstvo thatcherizmu je dnešná ekonomická katastrofa.
Pevný bod
Ak existuje ten povestný Galileov pevný bod, z ktorého je možné pohnúť svetom, tak je to ekonomika a jej spoločenské definovanie. Ak pripustíme, že ľudská práca je v procese výroby prinajmenšom rovnako nenahraditeľná ako kapitál (pritom je dobre nestratiť zo zreteľa, že finančný kapitál nie je nič iné ako naakumulovanná práca vo forme likvidity, čiže univerzálnej komodity – peňazí), tak je legitímne trvať na spravodlivejšom vyvážení medzi nimi. O flexibilite sa dá hovoriť, ale sú to práve chybné predstavy o primeranosti zisku, ktoré potrebujú poriadne rozhýbať a precvičiť a neplatí to len o krízových časoch ako sú tie dnešné, ale predovšetkým tých „boomových“.
Na druhej strane je dôležité dodať, že ekonomická stratovosť vo výrobných sektoroch je vo všeobecnosti rovnako neprípustná v akomkoľvek systéme. Rovnala by sa plytvaniu zdrojov. Ale v istých spoločenských oblastiach, ako v zdravotníctve, školstve, sociálnej starostlivosti či kultúre nie je možné používať kritériá a hodnotenie ako vo výrobnej a obchodnej sfére. Je potrebné nastoliť rovnovážnejší vzťah medzi verejným sektorom služieb obyvateľstvu, ktorého zmysel je v spoločenskej užitočnosti, a vybojovať späť pôdu, ktorá sa stratila pod tlakom útokov kapitálu výrobno-obchodného sektora, keď ten začal hromadne aplikovať vlastnú filozofiu zisku v prostrediach, kde pôsobia zhubne.
Nerovnováha spoločensko-ekonomických vzťahov zašla priďaleko za hranice udržateľnosti ako z ekonomického hľadiska, tak aj z hľadiska elementárnej spravodlivosti a morálnej zdôvodniteľnosti. Zrozumiteľná a nevyvrátiteľná logika, ktorá v tej či onej forme stojí za oprávnenými pocitmi pobúrenia z nespravodlivého a nezaslúženého trestu, sa zmocňuje každého pracujúceho človeka, ktorý sa vo svojom živote ocitol v situácii prepusteného bez nároku na odstupné, zaplatenie nevyčerpanej dovolenky alebo dokonca odpracovanej mzdy. Nehovoriac o „nádenných“ agentúrnych robotníkoch so živnostenskými listami prepúšťaných na hodinu.
Jedinou silou, ktorá dokáže ako-tak regulovať a vyvažovať chronickú nerovnovážnosť ekonomického systému kapitalizmu sú jednotné, dobre organizované a silné odbory. Slovami kandidáta na prezidenta najsilnejšej a najväčšej britskej priemyselnej odborovej organizácie Unite – Amicus Jerryho Hicksa: „je potrebné otočiť súčasný všeobecný trend pretekov smerom k čo najnižším mzdám, k čo najvyššiemu životnému štandardu“. Svoj nedávny prejav k stovkám štrajkujúcich pracovníkov ukončil slovami: „Som presvedčený, že musíme demonštrovať a štrajkovať, a ak toto je proti zákonu, nech teda je, niekedy skrátka musíš urobiť, čo musíš urobiť! “
