Susedské vzťahy na bode mrazu
Na slovensko-maďarských vzťahoch je niečo patologické. V plnej nahote to odhalila diplomatická prestrelka vyvolaná plánovanou návštevou Lászlóa Sólyoma na Slovensku. Dnes je jasné, že chyba nie je iba na slovenskej strane, ako sa nás o tom mnohí snažia presvedčiť.
Čo si pomyslíte o človeku, ktorý jednoducho oznámi, že k vám príde na návštevu, bez ohľadu na to, či vám to vyhovuje alebo nie, a pritom vás po príchode do vášho domu nemieni ani len pozdraviť? Asi si poviete, že dotyčný je nevychovanec. A čo s prezidentom, ktorý sa ohlási na návštevu susedného štátu a zároveň úplne ignoruje jeho najvyšších ústavných činiteľov? Pritom je úplne bezpredmetné, ktorý deň sa mala plánovaná návšteva uskutočniť. Je jasné, že Maďarsko nenesie zodpovednosť za inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a rozhodne nejde o udalosť, ku ktorej by sa maďarskí predstavitelia hrdo hlásili. László Sólyom sa však pri organizovaní svojich „návštev“ južného Slovenska nespráva ako hlava štátu, ale ako prezident všetkých Maďarov v Karpatskej kotline. Maďarský prezident dal opäť na vedomie, že Slovenskú republiku nepovažuje za suverénny štát, ale za svoju dŕžavu. Z podobných dôvodov vyvolala jeho návšteva napätie aj v Rumunsku a Srbsku.
Nebezpečnejšie je však správanie predstaviteľov komárňanskej samosprávy, ktorí dali jasne najavo, koho pokladajú za svojho prezidenta. Primátor Tibor Bastrnák ako skúsený politik musel vedieť, aké reakcie pozvanie maďarského prezidenta vyvolá. Od popredného predstaviteľa strany Most, ktorá sama seba označuje ako stranu spolupráce, by človek skôr očakával kroky, ktoré môžu prispieť k zlepšovaniu dobrých vzťahov s Maďarskom, a nie k eskalácii napätia. Je preto otázne, koho má vlastne strana Most spájať.
Maďarskí politici na oboch stranách Dunaja zjavne nie sú schopní rozmýšľať v dimenziách občianskej spoločnosti. Kŕčovito sa držia nacionalistických koncepcií, ktoré sa zrodili v 18. a 19. storočí v procese národného obrodenia. Predstavitelia maďarských politických síl na Slovensku majú zjavný problém rozlišovať medzi národnosťou a štátnou príslušnosťou. Národnostné otázky majú v programe týchto subjektov prednosť pred riešením sociálnych a ekonomických problémov. V Maďarsku je zasa národnostná politika jednou z hlavných tém vnútropolitického zápasu.
Slovenská diplomacia akoby ťahala v boji s maďarskou loby za kratší koniec. Maďarskí politici sa pričasto miešajú do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky a nesprávajú sa pritom ako partneri, ktorí chcú hľadať konštruktívne riešenia, ale ako urazené malé deti, ktorým niekto zobral hračku. Premiér Gyurcsány nenabral počas celého svojho pôsobenia odvahu na oficiálnu návštevu Slovenska a zámienky, prečo neprísť, vyhľadával priam lupou. Prezident Sólyom k nám síce pre zmenu chodí ako domov, jeho návštevy však slovensko-maďarským vzťahom určite neprospievajú.
Maďarskí politici ustavične vznášajú svoje ponosy na rôznych medzinárodných fórach a vykresľujú Slovenskú republiku ako raj radikálov a extrémistov, kde sa potláčajú práva národnostných menšín. Stúpajúca podpora radikálnych názorov je najmä v čase hospodárskej krízy obzvlášť nebezpečná. Pritom treba povedať, že práve Maďarsko nám v tomto smere nemá čo vyčítať. Vážnym problémom stále zostávajú polovojenské gardy podporované stranou Jobbik. Za posledný rok v Maďarsku niekto šesť Rómov zavraždil a ďalších päťdesiat zranil. V takejto situácii by pomohla skôr snaha Maďarska o spoločný postup v boji proti extrémizmu.
Slovensko-maďarské vzťahy sú dnes na bode mrazu a je jasné, že takýmto spôsobom pokračovať nemožno. Jedinou cestou z krízy je konštruktívny dialóg. S hlavou otočenou do minulosti sa ťažko pohneme vpred. To si musia uvedomiť obidve strany.
