Strašiak, ktorý máta nielen Európu

Extrémizmus sa stal hlavnou témou leta a netýka sa to len Slovenska. Napriek tomu, že je to jedno z najčastejšie sa vyskytujúcich slov v médiách, zdá sa, že vôbec nie je jasné, kto a čo sa za extrémistu a extrémistické pokladá. Toto slovo má výrazne pejoratívny význam, takže len ťažko nájdeme niekoho, kto by si túto nálepku sám nárokoval – často, evidentne až príliš často, ju však ochotne nalepí na každého, o kom vie, že sa s ním nezhodne.

Hojnosť s akou sa tento výraz používa, zväčšuje zmätok a nejasnosti, takže vágne právne pojmy sa stávajú ešte problematickejšími. Veľmi nepreženiem, ak budem tvrdiť, že extrémistom sa môže stať každý, alebo aj nikto. Extrémizmus však rozhodne nie je módny trend, ktorý sa vytratí s novou sezónnou kolekciou – je „in“, a tak skoro sa na tom nič nezmení.

O čom hovoríme?
Z etymologického hľadiska pochádza toto slovo z latinského výrazu extremus, čo je superlatív (tretí stupeň) od slova exterus – vonkajší. V tomto význame narábajú s týmto pojmom politológia aj trestné právo. Vychádzajú tak z predpokladu, že v rámci spoločnosti existuje istý stred reprezentovaný normou a od neho odchýlky smerom do strán. Čím viac sa postoje alebo konanie vzďaľujú od stredu, tým sú extrémnejšie. Politicky sa preto rozlišuje ľavicový a pravicový extrémizmus.

Problematickosť, či presnejšie nepoužiteľnosť tejto schémy sa ukáže vtedy, ak objektom skúmania prestanú byť etablované politické strany a do pozornosti sa dostanú názory a konanie. Výborným príkladom tohto tvrdenia je interná vyhláška ministerstva vnútra, podľa ktorej postupujú orgány činné v trestnom konaní.

Z nej jednoznačne vyplýva, že extrémista je trebárs človek, ktorého „názory výrazne vybočujú zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem“ a jeho aktivity vykazujú netoleranciu napríklad voči zbrojeniu a „útočia proti verejnému poriadku“. Treba však upozorniť, že toto nie je problém slovenskej justície a polície. Rovnako nejasné „štandardy“ nachádzame aj v iných krajinách. Na druhej strane však platí, že v súťaži o najzneužívanejšiu právnu kategóriu ako nástroj proti nepohodlným vedie termín terorista, aj keď zároveň platí, že čo terorista, to extrémista.

Extrémista s kočíkom
Extrémizmus je súčasťou akejkoľvek spoločnosti. Ak sa vrátime k definícii, ktorá vychádza z toho, že ide o výrazné odchýlky od (fiktívneho) stredu, je zrejmé, že v slobodnej – čiže nevyhnutne pluralitnej spoločnosti, nedáva v politickej rovine žiaden význam. Názorným príkladom toho je klasifikácia extrémizmu, ktorá sa v médiách a politických analýzach často spomína, na ľavicový, pravicový a islamský. Takéto členenie nerešpektuje základný predpoklad zmysluplnosti tejto operácie. Analogicky by sme mohli aplikovať trebárs aj klasifikáciu kriminality na rómsku, katolícku a z dôvodu žiarlivosti alebo psov na veľkých, malých a veľmi neposlušných. Uvedená definícia má zmysel len v neslobodnej spoločnosti, kde je jednofarebnosť a názorová zhoda taká veľká, že odklon od prevažujúceho, a teda väčšinového názoru nemá kvalitatívnu ale len kvantitatívnu povahu. Naopak, v pluralitnej spoločnosti sa názorová rozdielnosť nevzťahuje len na kvantitatívny aspekt. Príkladom nech je marxistickou terminológiou povedané „vlastníctvo výrobných prostriedkov“. Rozdiel medzi súkromným, štátnym, komunitným, kooperatívnym alebo družstevným či rodinným vlastníctvom, nie je definovateľný kvantifikáciou, pretože okrem efektivity tu vystupujú aj iné faktory ako napríklad spravodlivosť.

Zostáva teda ešte trestno-právna rovina extrémizmu. Aj tento kontext však problematizujú dva dôležité fakty. Prvým je pôsobenie štátov v rámci medzinárodného práva. Podľa skúmanej definície je totiž extrémistom aj ten, kto požadoval, respektíve schvaľoval bombardovanie Srbska, pretože išlo o nelegitímne (nezhodujúce sa s právnym poriadkom) použitie násilia, proti obyvateľstvu na základe jeho príslušnosti k štátnemu útvaru. Druhý dôležitý aspekt sa vzťahuje na činnosť jednotlivcov alebo skupín. Extrémista je totiž aj človek, ktorý sa rozhodne blokovať cestnú premávku preto, že autá parkujúce na chodníku pred jeho domom mu neumožňujú vyjsť z domu s dieťaťom v kočíku.

Z uvedeného by malo vyplynúť, že ak má byť používanie slova extrémizmus zmysluplné, zostávajú zrejme len dve možnosti. Prvá je všeobecná a vágna a toto slovo by znamenalo postoje a konanie smerujúce k radikálnej zmene spoločenského poriadku, pričom toto snaženie sprevádza aj násilie. Druhá možnosť je zasa priúzka. Tu by už nešlo o definovanie extrémizmu ale len skupín a jednotlivcov, ktorí hlásajú nebezpečnú ideológiu. V tom prípade môžeme určite hovoriť len o neonacistických a neofašistických skupinách a hnutiach.

Rasizmus aspoň v latentnej forme
Podľa prvého prístupu k extrémizmu, je tento fenomén, ako som už uviedol, stabilnou súčasťou akejkoľvek spoločnosti. Dôvod je jednoduchý. Vždy sa objaví skupina ľudí, ktorá je so stavom spoločnosti nespokojná do tej miery, že požaduje jeho radikálnu zmenu aj za cenu použitia násilia. Ide však, čo do počtu aj mocenského vplyvu, o okrajovú skupinu. Otázkou, ktorú by sme si dnes v súvislosti s udalosťami na Slovensku a v celom euroatlantickom priestore mali položiť, je, kedy sa takéto skupiny dostávajú do centra záujmu. Odpoveď, ktorá zohľadňuje verejnú mienku, respektíve náladu, konštatuje, že je to možné len vtedy, ak sa okrajové názory a postoje stretávajú s istou dávkou porozumenia väčšiny. Ak sa na Slovensku stále častejšie a silnejšie objavujú rasistické názory, je pravdepodobné a (žiaľ) aj evidentné, že u väčšiny populácie sa musí vyskytovať rasizmus aspoň v latentnej forme.

Táto odpoveď ozrejmuje dosť veľa, avšak ťažko ju možno prijať ako úplnú a uspokojivú. Pre hlbšie porozumenie je preto potrebné skúmať súvislosti cez prizmu viacerých spoločenských vied v súčasnom kontexte.

Z pohľadu ekonómie stoja za úvahu dva faktory. Prvým sú fundamentálne zmeny, ktoré sa v posledných rokoch odohrali nielen na trhu práce, ale aj v zdravotníckom a so­ciálnom systéme. Radikálne prenesenie zodpovednosti za takmer všetky aspekty života zo spoločnosti na plecia jednotlivca výrazne zvyšuje pocit neistoty a hľadanie náhradných riešení. Druhý faktor predstavuje kríza, ktorá uvedené procesy a s nimi spojené pocity neistoty nielen akceleruje, ale aj silne prehlbuje. Náchylnosť k radikálnym riešeniam sa neobjavuje len u ľudí, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti. Tu je síce riziko náklonnosti k násilným a radikálnym riešeniam veľké, ale schopnosť aktivizovať sa naopak mimoriadne nízka. Nakoniec, kapitalizmus vždy produkuje aj ľudský odpad. Otázkou historických reálií je len jeho množstvo. Sklon k radikálnym receptom sa skôr objavuje u ľudí, ktorí sú zapojení v systéme, ale žijú v ustavičnej obave, že z neho môžu vypadnúť.

Z oblasti sociológie stojí za úvahu reflektovať faktor spoločenskej kohézie. Bez istej miery súdržnosti je možné fungovanie spoločnosti len pomocou aplikácie tvrdej a čo najrozsiahlejšej represie. Čo na to sociologické výskumy z posledných desaťročí? Čoraz viac sa etablujú uzavreté skupiny, ktoré navzájom vôbec nekomunikujú a vnímajú sa v tom lepšom prípade ako príťaž a v tom horšom ako priame ohrozenie. Tieto skupiny sa však nesegregujú len na základe rasy či etnickej príslušnosti, ale aj na základe iných faktorov, z ktorých najdôležitejšie je pravdepodobne bohatstvo. Tieto dva faktory sa často zlučujú, ako to jasne dokumentujú Rómovia na Slovensku, ale pôsobia aj samostatne. Ďalší zdroj napätia zasahuje skôr jednotlivca a úzko súvisí s ekonomickou neistotou. Jednotlivec je ustavične konfrontovaný s mediálnym obrazom úspechu, ktorý sa mu predkladá ako vzor, avšak spoločenské podmienky mu znemožňujú dosiahnuť ho – aspoň nie legálnou cestou. Stotožnenie malej úspešnej menšiny s neúspešnou väčšinou a naopak, je preto v podstate nemožné. Deštrukcia spoločenskej kohézie sa uskutočňuje paralelne so zmenami v zákonodarstve, ktoré na jednej strane stále viac obmedzuje občianske práva (americký Patriot act a jeho analógie v iných krajinách), na druhej strane stupňuje represiu v trestnom práve (u nás napríklad Lipšicove trikrát a dosť).

Ďalšie zaujímavé fenomény poskytuje politický priestor v užšom zmysle. Politologické výskumy pravidelne konštatujú dva zaujímavé fakty a spájajú sa s nedôverou. Takmer všetky posledné voľby v jednotlivých štátoch Európskej únie, ako aj samotné voľby do europarlamentu jasne ukázali to, čo už dlhšie vyplývalo z prieskumov verejnej mienky, totiž že veľké etablované politické strany strácajú dôveru. Nedôvera voči týmto stranám sa prejavila najmä úspechom malých, veľmi často rasistických a nacionalistických strán. Lenže táto nedôvera sa nevzťahuje len na politické subjekty. Zasiahla aj samotné mechanizmy a politické inštitúcie. V mnohých krajinách je väčšina populácie presvedčená, že vlády a parlamenty sa nezaoberajú problémami, na ktoré občania narážajú. Všeobecná pochybnosť sa tak týka celého politického systému, a otáznik sa preto vzťahuje k legitimite samotnej reprezentatívnej demokracie v tej podobe, ako ju dnes zažívame. Načrtnutý obraz celkom dobre ukazuje, prečo sa senzitivita populácie smerom k radikálnym riešeniam výrazne zvýšila. Nezodpovedá však otázku, prečo na popularite výrazne získavajú práve neonacistické a neofašistické hnutia, respektíve to, čo sa označuje slovným spojením pravicový extrémizmus.

Čaro nechceného
Skôr, než sa dostaneme priamo k príťažlivým znakom, ktorými tieto hnutia nepochybne oplývajú, pozrime sa na to, čo ich čaro ešte zvyšuje. V predchádzajúcich odsekoch som sa v skratke pokúsil načrtnúť, že ekonomická realita generuje pocit nepotrebnosti a neistoty, že sociálna skutočnosť sa vyznačuje spretrhaním len ťažko viditeľných nitiek, ktoré držia spoločnosť pokope a že oblasť politiky podlieha výraznej nedôvere. Ak sa v skúmaní spoločnosti ponoríme ešte hlbšie, môžeme sa pokúsiť nájsť medzi uvedenými fenoménmi spoločný základ.

Z najabstraktnejšieho uhla pohľadu tvorí kostru súčasnej euroatlantickej spoločnosti filozofia liberalizmu, či skôr presnejšie, istá verzia tohto filozofického smeru. Jeho vulgarizovaná podoba však nie je len ideológiou, ktorá zapĺňa médiá, ale aj svetonázorom, ktorý sa indivíduu predkladá formou dennodennej skúsenosti v rôznych segmentoch spoločenského života. Táto verzia liberalizmu kreslí obraz človeka, ktorý je individualistom vstupujúcim (za ideálnych podmienok) do vzťahov len dobrovoľne na základe pragmatickej kalkulácie. Takýto model správania najlepšie kopíruje interakcia racionálneho účastníka trhu a postupne sa táto prizma dostala aj do oblastí, ktoré pôvodne peňažnej zmene nepodliehali. Preto trhová terminológia prenikla aj do tém ako je zdravie, vzdelanie, či láska. Potvrdením individuality – možno dokonca jeho jediným spôsobom, je úspech na trhu. Výsledným efektom je vyprázdňovanie jednotlivých oblastí života a ich premieňanie na jednodimenziálny model úspechu, ktorý sa pri istom zjednodušení scvrkáva na výšku konta. Treba zdôrazniť, že sa vyprázdňuje nielen priestor morálnych hodnôt, ale aj zážitková dimenzia, ktorá síce v prípade úspechu indivídua môže byť pestrejšia, ale veľa krát zároveň aj povrchnejšia.

Rovnaký efekt možno pozorovať aj v politickej oblasti. Morálne vyprázdňovanie sa neprejavuje len správaním politických subjektov a následnou nedôverou občanov, ale aj samotným chápaním politickej arény, ktorá sa z priestoru na hľadanie konsenzu zmenila na bojisko záujmov sprevádzaných marketingovou podporou. Navyše sa tieto záujmy často vôbec nestotožňujú so záujmami obyvateľstva, pre ktoré zostáva len úzky priestor na „rozvíjanie“ občianskych cností prostredníctvom volenia, platenia daní a čo najvyššou možnou mierou nezáujmu o veci verejné. Výsledkom je všeobecné presvedčenie, že veci sa meniť nedajú, ktoré ústi do pocitu prázdna a osamotenia.

Neželané dieťa
V politickom priestore zrejme neexistuje lákavejšia náplasť na rany spôsobené súčasným vývojom, než neonacistické a neofašistické hnutia. V psychológii sa síce realizovalo množstvo výskumov a predložilo niekoľko teoretických konceptov so snahou zachytiť štruktúru osobnosti člena totalitného združenia, tieto poznatky nám však môžu ozrejmiť len to, prečo sa niektorí jednotlivci stanú ich členmi. Otázka prečo sa tieto hnutia vzmáhajú, sa preto skôr nachádza ukrytá v spoločenských podmienkach a v samotnej povahe týchto hnutí.

Asi najdôležitejšou charakteristikou neonacistických a neofašistických hnutí je ich schopnosť poskytnúť skupinovú identifikáciu. Rovnako ako pôvodné režimy aj ich súčasní nasledovníci oslavujú ľud, národ a spoločenstvo v zmysle pospolitosti, čiže skupiny, kde sú si ľudia navzájom blízki a ich život sa silne prepája. Tieto hnutia v zárodku a v podmienkach, keď sú objektom represie, vytvárajú veľmi homogénne skupiny, ktoré sa často (aj pod tlakom) spoločnosti izolujú a zviditeľňujú sa len príležitostnými aktivitami.

Ďalšiu významnú charakteristiku predstavuje jednoduchý návod na riešenie tých najvypuklejších problémov, ktoré dokáže personifikovať a stotožniť s nejakou skupinou, ktorá predstavuje zlo. Zväčša ide o etnické minority alebo prisťahovalecké skupiny a stabilnou súčasťou nepriateľstva sú Židia. Návod na riešenie problému tak spočíva v odstránení nepriateľa – nemusí ísť o priamu fyzickú likvidáciu, ale trebárs o násilné vysťahovanie, segregáciu alebo asimiláciu. Odstraňovanie nepriateľa sa vždy odohráva s morálnym pátosom, ktorý hovorí o záchrane kultúry a všeľudských hodnôt – ako v divadelnej hre. Málokto vyzdvihol a vyzdvihuje rytierskosť a hodnoty s ňou späté tak, ako to robili a dodnes robia všetky nacistické a fašistické hnutia v akejkoľvek krajine a čase. A to všetko doplnené o istotu a jasný poriadok, ktorá stelesňuje vodca a súbor jeho myšlienok.

Ľudská blízkosť, hodnoty a zmysel, istota a návod na riešenie problémov. Pri vymenúvaní a opisovaní základných čŕt by sa dalo ešte chvíľu zotrvať, ale k precíznejšiemu obrazu by sme sa aj tak nedostali. Niekomu možno už pri charakterizovaní neonacistických a neofašistických hnutí udrela do očí jedna zaujímavosť – ak si odmyslíme ich špecifickú nenávistnú ideológiu, podobajú sa na nerozoznanie na dosť iných spoločenských subjektov. Za všetky len jeden príklad: cirkvi a náboženské hnutia. A toto je ďalšia z pochybností, ktoré zahaľujú verejnú diskusiu o extrémizme.

To, čo sa týmto slovom označuje, sú, zdá sa dva odlišné fenomény, ktorých význam sa v celospoločenskej diskusii vôbec nepodarilo ani len zachytiť, a už vôbec nie pochopiť. Prvý opisuje to, čo by sme mohli nazvať občianskou neposlušnosťou s výrazne progresívnym charakterom. Samozrejme je tu otázka násilia, ale len ťažko si možno predstaviť, ako sa pred pár storočiami nejaký feudál dobrovoľne vzdáva vlastných privilégií potom, čo si vypočul brilantnú argumentáciu ambiciózneho kapitalistu. A len ťažko možno spochybniť, že v tom čase kapitalizmus na rozdiel od dneška, naozaj predstavoval progresívnu silu.

Podstata druhého fenoménu sa názvom extrémizmus taktiež viac zastiera, než odhaľuje. Názov tohto textu som si vypožičal z Komunistického manifestu od K. Marxa. Iný, rozšírenejší a populárnejší preklad hovorí o prízraku, ktorý obchádza Európu. Rovnako ako bol Marx presvedčený o tom, že komunizmus je dieťaťom, ktoré sa tejto spoločnosti musí narodiť, som aj ja presvedčený, že nacizmus a fašizmus sú deťmi tejto spoločnosti – na rozdiel od neho o týchto deťoch viem, že sú škaredé a nechcené, ale nevyhnutné. Tento prízrak je v naš ej spoločnosti permanentne prítomný ako povestný kostlivec v skrini. Na rozdiel od neho však pravidelne vylieza, aby obsadil celý byt. Platí však, že sám si skriňu neotvorí.

Preto má represia zameraná voči týmto hnutiam význam len vtedy, ak trestá skutočné zločiny. Plošné represívne potláčanie je jednoducho snahou dobehnúť svoj vlastný tieň – pokiaľ viem, zatiaľ sa to nikdy nikomu nepodarilo.

Psychologické interpretácie

Osobnostné dispozície
Jedným z prvých autorov, ktorí sa venovali osobnosti jednotlivca náchylného k členstvu vo fašistickom hnutí, bol Erich Fromm, ktorý túto otázku začal skúmať už v tridsiatych rokoch minulého storočia. Fromm kombinoval psychoanalýzu s marxizmom a vytvoril koncepciu ustálených osobnostných typov. Postupne sa začal venovať problematike charakteru, čoho výsledkom bol koncept autoritárneho charakteru, ktorý odvodzoval z takých premenných ako napríklad výchovný štýl a rodinná konštelácia. Pojem autoritárneho charakteru používal ako synonymum k sadomasochistickému charakteru, ktorý nepopisoval ani tak sexuálne praktiky ako skôr vzťah k moci. Zrejme najpríznačnejšou črtou tohto typu osobnosti je náchylnosť zaradiť sa nekriticky do mocenskej hierarchie a bezpodmienečne sa identifikovať s vodcovskou autoritou.

Vývinová psychológia
Koncepty vývinu jednotlivca dokážu veľmi dobre vysvetliť, prečo sa práve mladí ľudia stávajú členmi takýchto hnutí a tiež patria medzi najčastejších voličov politických strán s neofašistickými a neonacistickými tendenciami. Vývinové obdobie puberty a adolescencie sa vyznačuje zvýšenou mierou agresivity, potrebou búriť sa a hľadať radikálne riešenia, čo bezprostredne súvisí s procesom dotvárania a stabilizácie identity. U mladých ľudí je preto dobre pozorovateľný paradoxný efekt – na jednej strane tendencia k hyperkritickosti a odmietaní autorít, na strane druhej relatívne rýchla identifikácia s niekým, kto vyžaruje silu, prezentuje vzburu a odlišnosť od väčšiny spoločnosti.

Zaujímavý psychologický pohľad
na danú problematiku poskytol Raúl Páramo Ortega, ktorý analyzoval spôsob myslenia totalitárnych skupín z psychoanalytického hľadiska. Definoval kategóriu „fundamentalistická mentalita“, pričom tento typ myslenia sa podľa neho vyznačuje silnou stereotypizáciou a predsudkami, ktoré sa často spájajú s rasou a náboženstvom, ale základným dôvodom je vždy inakosť. Táto mentalita je dôsledkom dvoch vrodených tendencií človeka – strachu z neznámeho a potreby istoty, ktoré však hypertrofovali.


Nariadenie ministerstva vnútra 45/2004

Extrémizmom sa rozumejú verbálne, grafické, fyzické alebo iné aktivity spojené spravidla s vyhraneným ideologickým alebo iným kontextom, zväčša s absenciou hmotnej pohnútky, ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem so zreteľnými prvkami netolerancie, najmä rasovej, národnostnej, náboženskej alebo inej obdobnej neznášanlivosti, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, životu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku.

Za osobitnú formu extrémizmu sa považujú aj aktivity rôznych hnutí, ktoré svojím konaním bránia v prevádzke energetických zariadení, vo výkone činnosti orgánov štátnej správy, alebo ohrozujú bezpečnosť a obmedzujú plynulosť cestnej, železničnej, lodnej alebo leteckej premávky.

Extrémistami sa rozumejú osoby alebo skupiny osôb, ktoré sa vyznačujú najmä
a) odmietaním platných všeobecne záväzných právnych predpisov a vysokou mierou názorovej, rasovej alebo etnickej neznášanlivosti,
b) absenciou hmotných pohnútok a motiváciou protiprávneho konania s prvkami agresivity a brutality,
c) agresívnym správaním prejavujúcim sa fyzickými aktivitami (diváckym násilím) v súvislosti s konaním spoločenských podujatí, ktoré smerujú k spôsobeniu fyzickej ujmy osobám, škode na majetku, alebo ktoré sú spôsobilé narušiť verejný poriadok.

Diváckym násilím sa rozumejú hromadné fyzické agresívne aktivity v súvislosti so spoločenským podujatím, ktoré spôsobujú fyzickú ujmu na zdraví osôb, škodu na majetku alebo narušujú verejný poriadok.

Za osobitnú formu násilia páchaného s extrémistickým motívom sa považuje aj hromadné násilie páchané odporcami globalizácie, zbrojenia a podobne, ak je spojené s útokmi na osoby, objekty alebo je sprevádzané poškodzovaním verejnoprospešných zariadení a cudzieho majetku.