Ďalšia prehra bugárovcov

„Komárňanskej kauze“ by malo vedenie strany Most-Híd venovať vo svojom vnútri mimoriadnu pozornosť. Je totiž ďalším úderom unikátnej snahe vytvoriť maďarsko-slovenskú stranu. Už len angažovanie sa slovenských politikov v tejto strane naznačuje, že ide iba o marketingový zámer a teraz sa ukázalo, že ho nepochopili ani len najvýznamnejší reprezentanti strany, akým poslanec NR SR a zároveň primátor veľkého okresného mesta nepochybne je. Z tohto pohľadu sa Tibor Bastrnák ukázal ako „ťažký“ amatér po toľkých rokoch v politike, ak naozaj nedokázal odhadnúť možný dosah maďarsko – maďarského verejného stretnutia na slovenskom území a ešte v taký deň. Veď z doterajších skúseností mu muselo byť jasné, že sa zahráva so sudom pušného prachu, aj keby tú akciu pripravoval na január.

A možno mu to aj jasné bolo, možno aj marketingový zámer slovensko – maďarskej strany pochopil, ale jednoducho s ním nesúhlasí a takto to dal najavo. Alebo sa s ním aspoň nestotožnil a neurobil to naschvál, ale „iba“ vnútorne nepovažuje Most-Híd za skutočný pokus o slovensko-maďarskú stranu, takže si ani neuvedomil, že zámer s odhaľovaním sochy sv. Štefana za výlučnej prítomnosti maďarského prezidenta 21. augusta na našom území, je v priamom rozpore s tým, čo si za ofi­ciálne ciele jeho nová strana kladie. Asi to ani nebude taký veľký problém, lebo ani Béla Bugár sa prehnane neusiloval tento Baštrnákov „prešľap“ napraviť. Označil ho síce za chybu, ale inak sa vo všetkom postavil na „maďarskú stranu“, ani nedokázal pripustiť, že by tá celá paráda so sv. Štefanom mohla uraziť Slovákov, alebo sa ich aspoň nepríjemne dotknúť. Čiže, ak by bol v Komárne s Lászlóm Sólyomom aj Ivan Gašparovič, podľa Bélu Bugára by bolo všetko v poriadku. Fakt, že by sa podľa Bugára mali slovenský a maďarský prezident spoločne pokloniť soche zakladateľa maďarského kresťanského štátu, hovorí dosť o tom, akým mostom to vlastne chce jeho strana spájať oba naše národy.

Vo vzťahu k strane tento prípad navyše ukazuje, že Béla Bugár nemá ani najvýznamnejších ľudí v štruktúrach „pod kontrolou“. Most-Híd vo svetle tejto kauzy nepôsobí ako konsolidovaný politický subjekt s premyslenou stratégiou a taktikou. Keby to bolo inak, celá akcia mohla byť „výstavným kusom“ politiky Bugárovej strany, Most-Híd ju mohol využiť ako vzorový príklad toho, ako si predstavuje slovensko-maďarské pokojné spolunažívanie. Namiesto toho je z nej blamáž, v ktorej sa možno ani nedal zaujať efektívny „obojstranný“ postoj v zmysle deklarovaného poslania novej strany.

„Komárňanská kauza“ by mala byť pre vedenie strany Most-Híd vážnym varovaním. Lebo aj taký skúsený politik, akým sa aspoň doteraz zdal byť Béla Bugár, si určite uvedomuje, že necelý rok do volieb nie je veľa času pre novú stranu, ktorá chce navyše loviť v nepreskúmaných vodách. Rastúce maďarsko-slovenské napätie, vybičovaná atmosféra pred voľbami navyše vôbec nemusí priať nejakým zmierujúcim projektom. Potom sa z Mostu-Hídu stane iba druhá SMK a vzhľadom na doterajšie skúsenosti je otázne, či „samostatný“ Béla Bugár so Zsoltom Simonom dokáže hrať s maďarskými kartami vyrovnanú partiu s Pálom Csákym a Miklósom Durayom.

Autor študuje politológiu