Ak nevieme ako, nepíšme
PhDr. Sibyla Mislovičová, vyštudovala kombináciu slovenský jazyk – poľský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v oddelení jazykovej kultúry a terminológie. Je vedeckou tajomníčkou ústavu, výkonnou redaktorkou časopisu Kultúra slova. Venuje sa výskumu súčasného slovenského jazyka, prednáša o jazyku pre rozličné inštitúcie, pravidelne odpovedá na otázky používateľov jazyka napríklad v relácii Slovenčina na slovíčko v Slovenskom rozhlase. Okrem toho preložila a prebásnila desiatky kníh pre deti.
Sibyla Mislovičová, vedecká tajomníčka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied
S hosťkou Slova sa zhovárala Marta Moravčíková
O niektorých ženách sa hovorí, že sú krásne, len kým mlčia, a podaktorí muži takisto pôsobia inteligentne, len kým neprehovoria. A dalo by sa povedať, že ak sa to nesnažia zmeniť, teda ak nekultivujú svoje vyjadrovanie, dehonestujú seba samých. Pritom boli obdobia, keď sa v niektorých krajinách prostredníctvom úrovne vyjadrovania a znalosti jazyka určovala príslušnosť k istej spoločenskej vrstve. Ovládať jazyk, ktorým sa hovorilo v prostredí, kde človek žil, nebola hanba, naopak, dehonestujúce bolo nevedieť ho. Mnohí z nižších vrstiev sa práve úsilím zlepšiť si vyjadrovanie snažili o isté sebapozdvihnutie. Stačí spomenúť spisovateľa Jacka Londona, ktorý si spisovnú angličtinu vtĺkal do hlavy pri každej príležitosti, aj pri umývaní riadu či pri holení. Ako by ste na pozadí týchto faktov charakterizovali stav, keď sa neznalosť slovenského jazyka, jeho pravopisu a gramatiky stala bežná aj tam, kde znamená nekvalifikovanosť?
– Keď prednášam o jazykovej kultúre a štylistike pre ľudí rôznych profesií v rozličných inštitúciách, veľmi sa o túto problematiku zaujímajú, veľa sa pýtajú a veľa aj vedia, takže nemám pocit, že by nemali záujem zlepšovať sa v ovládaní jazyka. Naopak. Možno to tak vnímam preto, lebo prichádzam do kontaktu najmä s tými, ktorých jazyk zaujíma. Podobne zvýšený záujem o otázky jazyka zaznamenávame každodenne aj v našej jazykovej poradni. A mnohé otázky sú mimoriadne inšpirujúce. Nájdu sa však aj takí profesionálni používatelia jazyka, ktorí si myslia, že už o používaní jazyka všetko vedia a nemusia sa ďalej vzdelávať. Už sa mi stalo, že som učila moderátorov, ktorí nechápali, čo sa ešte potrebujú naučiť, ale po niekoľkých hodinách školenia či besedy si uvedomili, aké potrebné je sa ďalej vzdelávať. Takže niekedy aj malé usmernenie prinesie veľký efekt.
To však nie je bežné pravidlo. Podľa toho, čo čítame a počúvame, sa skôr zdá, že slovenský jazyk sa už aj v školách stáva takou popoluškou, až to pôsobí dojmom, že sa po čase prestane vyučovať úplne. V duchu myšlienky, že v detstve sme sa naučili rozprávať, v prvej triede čítať, čo viac ešte potrebujeme? Moja skepsa vychádza z doslova katastrofálnej úrovne slovenčiny v novinách, časopisoch, knihách a najmä na internete (žiaľ, aj v internetových vydaniach novín a časopisov). Práve internet, v súčasnosti zrejme najsilnejší ovplyvňovateľ úrovne jazyka, je v tomto zmysle veľké negatívum.
– Nemyslím si, že by vo verejnej komunikácii bola úroveň slovenčiny až taká katastrofálna. Novinárov či moderátorov s málo profesionálnym prístupom k jazyku je malé percento, ale „kazia celkový dojem“. O slovenčine toho každý dosť vie, preto je verejnosť taká citlivá na nedostatky a kriticky reaguje, keď profesionál neovláda svoj pracovný nástroj. Internetová komunikácia, najmä četovanie – to je špeciálny typ komunikácie. Je to akýsi živý písaný rozhovor, preto niet času na pravopis. Ale kto má „správnosť“ zažitú, chyby nerobí. Nemyslím si však, že na základných školách by sa materinský jazyk niekedy v budúcnosti prestal učiť. To je až nepredstaviteľné. Skôr sa obávam, že sa preberú zahraničné modely vyučovania, pri ktorých si žiak vyberá, čo sa chce učiť. V istom veku sa však podľa mňa dieťa musí niečo naučiť aj drilom. V prípade pravopisu hoci aj každodennými diktátmi. Najprv sa mu to možno nebude páčiť, ale postupne si zvykne a po čase bude písať správne automaticky, bez ohľadu na to, či píše domácu úlohu, alebo esemesku kamarátovi. Dať deťom istý priestor na sebarealizáciu je namieste, ale na to, aby sa realizovať vedeli, musia mať isté vedomosti. Mne je napríklad ľúto, že sa v školách prestalo známkovať. Učila som krátky čas prváčikov, známky boli pre nich motiváciou učiť sa. Na základnej, ale aj na strednej škole by som sa prihovárala sa za viac hodín jazykovej kultúry, štylistiky a možno aj rétoriky. Materinský jazyk by sa mal učiť tak, aby nevznikol podobný efekt, ako kedysi pri vyučovaní ruštiny. Na to, koľko rokov sme sa ju učili, ju väčšina z nás ovládala pomerne zle, a pritom je to príbuzný slovanský jazyk. Učili sme sa po rusky tak dlho, že sme mali byť, bez ohľadu na averziu voči tomuto jazyku, dvojjazyční. Ale nie sme. To znamená, že sme sa neučili efektívne, a nechcela by som, aby to tak bolo aj s vyučovaním slovenčiny.
Slovenčina sa na Slovensku naozaj stáva jazykom, ktorý sa dostáva na okraj záujmu Slovákov natoľko, že možno čoskoro prestaneme uvažovať nielen nad tým, či v súvislosti s ňou potrebný (a dobrý) zákon o štátnom jazyku, ale aj nad tým, či sa Slováci budú vedieť po slovensky dorozumieť.
– To by hádam bolo priveľmi absurdné. Aj keď to niekedy vyzerá tak, že sa radšej učíme cudzie jazyky, ako svoju materčinu, neverím, že by sa slovenčina dostala na okraj záujmu Slovákov. Jazykový cit, dobrý postoj k materinskému jazyku sa formuje v rodine a v škole. Je potrebné vštepiť deťom záujem o štúdium jazyka, literatúry. Ja som pri štúdiu slovenčiny na vysokej škole musela prečítať veľa kníh, čo mi nerobilo problém, ale niektoré sa mi čítať nechcelo. Lenže keď profesor Števček o nich porozprával – a on vždy našiel nejakú drobnosť, pre ktorú stáli za prečítanie –, prečítala som si aj tie. K materinskému jazyku si človek musí vybudovať kladný vzťah, aby nemal pocit, že sformulovať pár súvislých viet v slovenskom jazyku je nekonečná otrava. Potom by sa nestávalo to, že maturant urobí na tridsiatich riadkoch textu dvadsať hrubých chýb. Ani to, že študenta na vysokej škole treba učiť pravopis. A niekedy je, žiaľ, potrebné aj to.
Nie je nevyhnutnosť učiť pravopis vysokoškolákov až trápna?
– Možno je, ale pre niektorých by to bolo užitočné. Keď sa ich spýtam, ako je možné, že majú také medzery, povedia, že mali zlých učiteľov slovenčiny alebo že už zabudli, čo sa v škole naučili. Keby však pravopis boli naozaj vedeli, nestalo by sa to, pretože to je ako s lyžovaním či bicyklovaním – nedá sa zabudnúť. Inými slovami – asi ho nikdy poriadne nevedeli. Našťastie je stále väčšina mladých ľudí, ktorí s pravopisom nemajú problémy, ktorí štylizujú aj sa vyjadrujú veľmi kultivovane.
Možno je niektorým ovládanie pravopisu ľahostajné. Tým skôr, že to od nich nikto nevyžaduje. Dokonca ani tam nie, kde to malo byť jednou z kľúčových podmienok na prijatie do zamestnania, napríklad v médiách. Tie sa v súčasnosti skôr pýšia jazykovou nekultúrou. V posledných rokoch klesla jazyková úroveň a prejav mnohých pracovníkov médií rovnako raketovo rýchlo ako ich profesionalita.
– Nepovedala by som, že úroveň jazykovej kultúry v médiách výrazne klesá, skôr ide o to, že úroveň jazykového prejavu niektorých jednotlivcov, ktorí tam pracujú, je nízka. Je smutné, keď možnosť pracovať s jazykom dostane niekto, kto na to nemá talent, kto nemá jazykový cit. Ak chce niekto písať napríklad do novín, nemôže sa spoliehať na to, že v redakcii mu budú donekonečna opravovať chyby. Možno zo začiatku áno, ale ak sa ako autor nezlepší, prestanú mu články uverejňovať.
Myslíte, že naozaj prestanú? Že tým, ktorí rozhodujú nielen o prijatí textov, ale aj o kvalifikovanosti redaktorov, na tom záleží? A že by pred prijatím na redaktorské alebo moderátorské miesto adeptov a adeptky skúšali aj z tejto zručnosti, nielen z ovládania nejakého cudzieho jazyka?
– Je prirodzené odmietnuť článok „zlému“ autorovi, aspoň by to tak malo byť. A adeptov na prácu s jazykom by mali preskúšať najmä zo slovenčiny. V súčasnosti je na našom mediálnom trhu pestrá paleta printových aj neprintových médií a ich kvalita, myslím z jazykového hľadiska, je rozličná. Prijímatelia verejných prejavov, teda čitatelia, poslucháči a diváci, však očakávajú, že jazyk, ktorým sa mu prihovárajú pracovníci médií, bude vzorový. Ak to tak nie je, vyjadrujú svoju nespokojnosť. Často kritizujú napríklad to, že do slovenských prejavov sa dostáva priveľa cudzích prvkov. V súčasnosti máme oveľa užší kontakt s angličtinou ako v minulosti a je prirodzené, že sa to prejavuje aj v slovnej zásobe. Slová, ktoré potrebujeme prevziať, sú určite obohatením našich vyjadrovacích prostriedkov. Nebudeme predsa odmietať slovo víkend, keď nám uľahčí komunikáciu. A že niekto namiesto slova „podujatie“ používa radšej anglický výraz „event“ a podobne? To je dnes moderné, ide o akúsi prestížnu záležitosť, úsilie začleniť sa do istej vekovej či sociálnej vrstvy, odlíšiť sa od ostatných. V rámci slangu je to prijateľné, nemalo by sa to však dostávať do oficiálnej komunikácie. Je zaujímavé, že v súčasnom slangu sa v menšej miere vytvárajú nové slová skracovaním či komolením už existujúcich výrazov, jednoducho sa používajú anglické slová. Sú však situácie, keď sa najmä v oblasti odbornej terminológie uprednostňuje anglický termín aj napriek tomu, že jestvuje prijateľný slovenský ekvivalent. A odporúčanie, aby sa preberanie cudzích slov do istej miery „regulovalo“, nepokladám za prejav purizmu, ale za prejav „zdravého rozumu“. Ani v odbornom texte nemôže byť každé druhé slovo anglické. Veď cieľom každého textu je, aby mu ten, komu je určený, porozumel.
Je aj v tomto zmysle existencia kodifikovanej, teda uzákonenej podoby jazyka, ktorým sa dorozumievame, namieste?
– Áno a používať jazyk v kodifikovanej podobe by mali najmä tí, ktorí s ním pracujú profesionálne. Teda moderátori, rozhlasoví a televízni redaktori, novinári, jednoducho všetci, ktorí komunikujú smerom k verejnosti. Používanie spisovného jazyka by nemali pokladať za zväzujúce či obmedzujúce, práve naopak. Ak majú dobrý základ a nemusia sa trápiť s tým, akú predložku použiť, ako skloňovať nejaké slovo či ako sformulovať vetu, môžu jazyk používať tvorivo a s istou virtuozitou. Nikto však nie je dokonalý, stále sa treba učiť, preto sa v týchto profesiách treba zmieriť s myšlienkou, že proces samovzdelávania sa nikdy nekončí... Nikto nemôže zaspať na vavrínoch – už všetko viem, už sa nemusím zdokonaľovať. Ale to je na práci s jazykom to najkrajšie, stále je čo skúmať, overovať, ustavične možno nájsť spôsob, ako vyjadriť myšlienku inak, zaujímavejšie, tvorivejšie. Ten, kto prenikol do tajov spisovného jazyka, vie s ľahkosťou a funkčne používať aj nespisovné jazykové prostriedky.
Aj medzi bežnými používateľmi jazyka sú puristi, ktorí niekedy trvajú na jeho zakonzervovanej podobe tak urputne, že to môže byť naozaj zväzujúce. A nie je to namieste, pretože jazyk sa vyvíja. Z čoho purizmus pramení?
– Purizmus sa väčšinou prejavuje v období, keď je dôvod obávať sa o existenciu jazyka, je to úsilie očistiť jazyk od cudzích vplyvov. V časoch, keď sa uplatňovala tendencia vytvoriť akýsi československý jazyk, bolo pochopiteľné, že jazykovedci odmietali české slová v slovnej zásobe slovenčiny a snažili sa ju od cudzieho vplyvu očistiť. Aj dnes sa z hľadiska jazykovej kultúry odmietajú niektoré české slová, najmä vtedy, keď nezodpovedajú slovenským pravidlám tvorenia slov, alebo jednoducho preto, že sa používajú namiesto domácich slov. Ale postoj jazykovedcov k mnohým tradične odmietaným slovám sa zmiernil, mnohé z nich „dostali milosť“ a zaradili sa do spisovného jazyka. Napríklad prídavné meno čiperný sa donedávna hodnotilo ako čechizmus a namiesto neho sa odporúčali slová svižný, bystrý, živý. Ale pri spojeniach svižná babka alebo čiperná babka cítiť istý významový rozdiel či odtienok, takže slovo čiperný je už, s označením hovorové, teda spisovné slovo, v najnovšom Slovníku súčasného slovenského jazyka. Jazyk a predovšetkým jeho slovná zásoba, je veľmi dynamický útvar, ktorý sa mení a vyvíja. Tí, čo napríklad zažili rok 1989 ako dospelí, zrejme zaregistrovali, ako zmena politickej a spoločenskej situácie ovplyvnila slovnú zásobu slovenčiny. V ostatných jazykových rovinách, v gramatike, vo výslovnosti, v pravopise je, samozrejme, zmien oveľa menej. Purizmus v súčasnosti nie je populárny, dnes používateľ jazyka nechce, aby jazykovedec nad ním stál so zdvihnutým prstom, chce, aby ho usmerňoval, diskutoval s ním o problémoch pri používaní jazyka, aby bral do úvahy jeho názor. Jazykovedci si musia všímať používateľov jazyka, bez nich by ich práca nemala zmysel. Preto rada chodím medzi ľudí, rozprávam sa s nimi o tom, čo ich pri používaní jazyka trápi a čo ich teší. S purizmom sa, naopak niekedy stretávame na strane používateľov jazyka, sú medzi nimi takí, ktorí sa nechcú zmieriť so zmenami, najradšej by boli, keby všetko ostalo tak, ako sa to kedysi naučili v škole. Ale aj oni by sa mali zmieriť s faktom, že jazyk sa mení s jeho používateľmi.
Menej zmien v pravopise treba vnímať ako isté piliere, a nemá to veľa spoločného s prijímaním nových výrazov alebo ich transkripciou do slovenčiny. Je z tohto pohľadu namieste, aby sa trvalo na jazykovej disciplíne?
– Samozrejme je. Lebo ak tieto pravidlá používateľ jazyka – predovšetkým profesionálny – neovláda, prípadne ignoruje, je to ako keby chcel šoférovať bez toho, aby vedel, čo je spojka, brzda, plyn. Alebo ako keby chcel hrať na husliach, ale nevedel by rozoznať jednotlivé tóny. Ak by sa dodržiavali pravidlá, nestávalo by sa, že na televíznej obrazovke pomerne dlho „svieti“ informácia, že „sa stala vážna dopravná nehoda v tunely Sitina“, alebo že sa „blískalo“...
Politici z jazyka často robia politikum – v posledných týždňoch veľmi intenzívne, až nebezpečne. Niekedy aj jazykovo nekultúrne a kostrbato. Čo znamená pre politika dôkladná znalosť jazyka, v ktorom komunikuje so svojimi voličmi?
– Politik v našich podmienkach je zvyčajne obyčajný človek, ktorý sa zrazu stal profesionálnym používateľom jazyka. Záleží len na ňom, do akej miery si to uvedomí a či sa svoj prejav pokúsi nejako kultivovať. Poznáte to, niekedy aj skvelé myšlienky zaniknú v nedokonalej forme – neradi počúvame niekoho, kto sa opakuje, hmká, tvorí nezrozumiteľné súvetia, používa nespisovné slová a podobne. A naopak, ak niekto má dar výrečnosti, páči sa nám jeho prejav, radi ho počúvame, aj keď jeho nápady nie sú nijako výnimočné. Zrejme sa presadí skôr ako ten, kto sa vyjadrovať nevie. Myslím, že mnohí politici sa učia ovládať nielen mimiku a reč tela, ale aj jazyk. Niektorí si dávajú svoje prejavy kontrolovať alebo aj písať zručnejším autorom.
A nehrozí, že ak nie sú autormi svojich prejavov, bude priveľmi cítiť, že to, čo hovoria, ide z duše niekoho iného? Nie je v takýchto prípadoch istejšie radšej sa aj v narábaní so slovami zdokonaľovať tak, aby za seba vždy vedeli hovoriť aj sami?
– To je individuálne, ale vlastné slová určite vyznievajú vernejšie. Stáva sa, že prehnané „vyšperkovanie“ prejavu nemá ten správny účinok. Napríklad ak v snahe blysnúť sa siahnu politici či autori ich prejavov za exkluzívnymi jazykovými prostriedkami, ktoré nie sú bežne známe. Môže sa totiž stať, že namiesto toho, aby sa blysli, skôr stratia „body“, lebo im mnohí neporozumejú.
Neduh nevedieť sa vyjadriť však nešpatí a neoslabuje len prejavy politikov, ale aj vyjadrovanie novinových, rozhlasových a televíznych redaktorov. A už dosť dlho aj redaktorov Slovenského rozhlasu, ktorý bol kedysi priam vysokou školou kultivovanej slovenčiny a celkového prejavu. Teraz už zavše ledva dočiahne po päty základnej školy. Kde pramení toto zníženie nárokov? Nemali by sa špeciálne do audiovizuálnych médií vrátiť okrem kvalitných jazykových redaktorov aj hlasoví pedagógovia?
– Slovenský rozhlas mal podľa mňa vždy úspech aj preto, že bol tradičný. Teraz cítiť aj v tomto verejnoprávnom médiu akúsi snahu prispôsobiť sa komerčným rádiám. To by nebola chyba, ale redaktori by nemali preberať tie „horšie“ vzory. Veď dynamika, ktorá sa dnes všade žiada, sa nedá dosiahnuť (alebo nemusí dosahovať) tým, že sa zvýši tempo reči, intenzita hlasu, zhorší sa artikulácia a prejav skĺzne do nespisovnej roviny. Dynamiku a sviežosť prejavu možno dosiahnuť inými prostriedkami, napríklad tak, že moderátori budú hovoriť technicky lepšie, obsahovo zaujímavejšie a formálne tvorivejšie. Poslucháči si zapnú verejnoprávny rozhlas zrejme preto, lebo majú istú predstavu o tom, čo chcú počuť a akú formu by to malo mať. Veď dnes je konkurencia v éteri veľmi veľká, každý si môže vybrať, čo sa mu páči. Preto nemá význam, aby sa všetky rádiá usilovali o rovnaký štýl.
V tejto súvislosti je zrejme užitočné pripomenúť umelcov, majstrov improvizácie. Drvivá väčšina z nich sa priznala či priznáva k tomu, že majstrami sú najmä preto, lebo sa na každé vystúpenie starostlivo pripravujú. – Áno, v duchu príslovia ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Na to, aby bol moderátor prirodzený, nestačí, aby sa vedel rýchlo a veľa rozprávať. Ak v štandardných, opakujúcich sa situáciách hovorí stále to isté, zrejme sa kvalitou svojho prejavu veľmi nezaoberá. Ale ak si pripraví a premyslí zakaždým niečo nové, zaujímavé, zdá sa, že pohotovo improvizuje, a to je výsledok toho, že na sebe pracuje.
Platí, že kultivovanie jazykového prejavu má vplyv na kultivovanie osobnosti človeka, ktorý sa tým jazykom vyjadruje?
– To je zaujímavá otázka, ale myslím si, že je to skôr naopak, že kultivovaný človek sa usiluje aj kultivovane vyjadrovať.
Napriek tomu mi nedá znova nepripomenúť nielen spisovateľa Jacka Londona, ale aj Pygmalion G. B. Shawa, prípadne jeho muzikálovú podobu My Fair Lady. Hlavnú postavu Lízu Doolitlovú predsa cesta od jazyka ulice ku kráľovskej angličtine urobila dámou, ktorej sa klaňali aj šľachtici.
– To je pravda, takých príbehov je asi viac, v súčasnej (i keď už nie najnovšej) filmovej tvorbe je niečím podobným Pretty Woman. Ale zmeniť sa asi môže len ten, v kom aj napriek nepriazni okolností drieme nejaká výnimočnosť. Keby v Líze čosi „hlbšie“ nebolo, asi by jej zdokonaľovanie jazyka príliš nepomohlo.
Iste, každý človek nemá kultivovanosť vrodenú, ale predsa len je pravdepodobné, že pri mimoriadnom vklade školy – a nie iba slovenčinárok a slovenčinárov – sa kultivovaním jazyka môže skultivovať aj správanie detí. Možno v nich vznikne zárodok snahy dostať sa kamsi ďalej. Nezostať napríklad v rovine vulgarizmov...
– To by bolo pekné. Vulgarizmov je v súčasnosti v komunikácii mladých ľudí naozaj dosť a nepristanú im. Ale nemôžeme sa tváriť, že také slová neexistujú. Mali by sme však uvažovať, či a kde je namieste ich používať. Veď ten, kto za každým druhým slovom povie nadávku, má pravdepodobne malú slovnú zásobu. Mnohí „milovníci“ vulgarizmov ani nevnímajú ich význam a používajú ich len ako výplnkové slová, aby „reč nestála“. Možno z toho vyrastú.
Aj vulgarizmy sú zrejme súčasťou Slovenského národného korpusu, teda elektronickej databázy zahŕňajúcej široké spektrum jazykových štýlov, žánrov a vecných oblastí. Mnohí používatelia však nevedia, čo to presne znamená, a korpus si zamieňajú s kodifikačnými príručkami.
– V Slovenskom národnom korpuse sa zhromažďujú texty, ktoré sa nám podarí získať v písomnej alebo zvukovej podobe. Teraz má asi 500 miliónov slov a používa sa na výskum súčasného jazyka, ale najmä na prípravu lexikografických diel. Texty v korpuse sa špeciálne označujú, aby sa v ňom dalo hľadať, ale z jazykovej stránky sa neopravujú, sú v ňom v takej podobe, ako ich uverejnili, teda aj s chybami, hoci mnohé prešli redakčnou úpravou pred uverejnením.
Možno aj preto, že vedenia redakcií a vydavatelia málokedy zabezpečujú kompletný výrobný reťazec umožňujúci chyby eliminovať. Pritom v akejkoľvek špičkovej firme, ktorá si zakladá na dobrom mene, sa výrobky pred spustením na trh podrobujú výstupnej kontrole.
– To je pravda, každý produkt, aj ten, ktorý je vytvorený zo slov, by mal prejsť výstupnou kontrolou. Možno by pomohlo, keby nekvalitnú produkciu ľudia nesledovali, ale niekedy mám pocit, že práve taká je najsledovanejšia.
Samo spisovné vyjadrovanie na skultúrnenie komunikácie nestačí. Ale je dôležité aj preto, že ak jeden povie pero alebo bomba, mal by si druhý pod tými slovami predstaviť tie isté veci. Inak nemusí vzniknúť len nedorozumenie, ale až konflikt. Možno ozbrojený. Ak sa ktosi chváli tým, že jeho texty uverejňujú, hoci nevie pravopis, možno konflikt nevyvolá, ale dáva najavo neúctu voči tým, ktorí musia opravovať jeho chyby, ale aj voči sebe.
– To, akým spôsobom sa prezentujeme, či už na verejnosti, alebo v súkromí, určite ovplyvňuje náš život. Ako sa vraví, ideme na trh s vlastnou kožou. A niekedy to môže mať až „osudové“ následky. Jedna študentka to vystihla. Chlapcovi, ktorý ju pozval na rande esemeskou v podobe „Nešla by si so mnou do kyna?“, jednoducho nedala šancu. To hovorí za všetko. Nevravím, že človek, ktorý neovláda pravopis, je menej inteligentný, ale niekto ho tak môže vnímať. Ako človeka, ktorému čosi chýba. Takže ak nevie ako, nech radšej nepíše. Je to podobné, ako keď sa povie nehovor, ak nemáš o čom.
