Červený a purpurový Tibet
Slovensko na tri dni zachvátil ošiaľ menom dalajláma. Ako to už u nás býva dobrým zvykom, opäť rozdelil občanov na dobrých a zlých, demokratov a autokratov. Môžete si vybrať: buď dalajlámu obdivujete, alebo zavrhujete. Žiadny iný názor medzitým neexistuje.
Súkromná návšteva tibetského duchovného vodcu bez pozlátka odhalila „zrelosť“ našej kultúry. Občianskej aj politickej, na strane opozície ako aj na strane koalície. Jeho príchod zjednotil konzervatívnych demokratov a občianskych aktivistov bojujúcich za ľudské práva žien či homosexuálov. Zrazu nikomu z nich neprekážalo ani to, že dalajláma je predstaviteľom filozofie, ktorá rovnako striktne ako katolícka cirkev odmieta interrupcie, ženy v cirkevnej hierarchii, či kreatívne ľúbostné hry.
Rovnako čiernobielo sa prejavili aj politici. Kým pred deviatimi rokmi si na dalajlámu vedeli nájsť čas (alebo odvahu?) z vtedajšej vlády iba Pál Csáky a Ivan Mikloš, tentoraz sa v ich programe stal absolútnou prioritou. „Nepamätám sa presne, kde som bol v čase jeho návštevy, ale nevyhol som sa stretnutiu s dalajlámom pre vzťahy s Čínou,“ (ne)spomína si na rok 2000 Mikuláš Dzurinda. Dnes je to pre neho „inšpiratívna osobnosť“, ktorú chce podporiť v jej snažení. Napokon, mať silné reči v opozícii nie je nijaký problém. Bývalého premiéra dalajláma tak očaril, že jeho snahy o autonómiu vôbec nepovažuje za separatizmus. Možno aj preto Jeho svätosť tak imponuje P. Csákymu a B. Bugárovi. Jediné, o čom netreba pochybovať je, že si mal čo povedať so šéfom KDH P. Hrušovským.
Na prvý pohľad nemožno súčasnej koalícii nezáujem o dalajlámu vôbec vyčítať. Ak ste oficiálny predstaviteľ krajiny, ktorá uznáva politiku jednotnej Číny, ani inak konať nemôžete. Vnímať však dalajlámu iba ako vodcu bojujúceho za nezávislosť Tibetu, je však dosť obmedzené. Na návštevu Slovenska prišiel totiž nositeľ Nobelovej ceny, človek nesmierne tvorivý a vo svete uznávaný. Osobnosť, s ktorou sa napriek mrzutým reakciám Číny odvážil stretnúť Mirek Topolánek, rakúsky kancelár Alfred Gusenbauer, nemecká kancelárka Angela Merkelová a dokonca svojho času aj maďarský premiér Viktor Orbán. Žiaľ, súčasná koalícia to v poslednej dobe s náklonnosťou voči Číne zbytočne preháňa.
Súčasťou dalajlámovej návštevy v Bratislave bola aj jeho prednáška v športovej hale na Pasienkoch. Tí, ktorí tam prišli, museli byť sklamaní. „Cesta srdca“ za 10 eur bola akási rozpačitá, málo hlboká a téma nevhodne zvolená. Dalajláma síce hovoril o tom, že každý môže byť šťastný, ale keď prišla reč na hospodársku krízu, prípadne na osobné problémy niektorých poslucháčov, akoby nemal čo povedať. Kam sa stratila tá charizma, inšpiratívnosť a svojská ľahkosť bytia, ktorú cítiť v jeho knihách? Samozrejme, napriek kontroverznosti duchovného vodcu, o ktorej naše médiá statočne mlčia, prišiel na Slovensko niekto, kto si zaslúži pozornosť aj úctu. Nie však slepú oddanosť verzus ignoranciu. Nemať dvojaký meter v otázkach ľudských práv si však vyžaduje rozhľadenosť a obrovskú dávku tolerancie a nadhľadu. A to sa v našej krajine stále nenosí. Práve preto zostane Tibet pre našincov navždy len červený (komunistický) alebo purpurový (buddhistický).
Jeho svätosť ako svätosť
Dalajláma má pendanta. Obaja sa tešia rovnakému titulu – Jeho svätosť. A o stretnutie s týmito svätosťami javia záujem tie isté osoby. Oboch si zvyknú pri príležitosti návštevy konkrétnych krajín uctiť transparentmi. Jedného oslavnými, druhého protestnými. Jeden je dalajláma, druhý pápež.
V skupine intelektuálov liberálneho zmýšľania orientujúcich na ľudské práva, sa stalo vyjadrenie rešpektu dalajlámovi skoro rovnakou povinnosťou, ako vyjadrenie odporu voči niektorým názorom a praktikám katolíckej cirkvi. Zarážajúce je, že tieto dve osoby nemajú niekedy až také vzdialené názory, ako by sa možno dalo očakávať. Dalajláma XIV. by si s Benediktom XVI. v názoroch na klasické liberálne témy zrejme celkom rozumeli. Interrupcie, akákoľvek forma antikoncepcie a masturbácia sú jednoducho zlo, proti ktorému treba bojovať. Homosexualita je úchylka zhoršujúca karmu. Iste, sú tu isté rozdiely. Kým kresťanskí predstavitelia svojim ovečkám za podobné správanie sľubujú na veky vekov ohne pekelné, dalajláma „len“ upozorňuje na zhoršenú karmu, ktorá vám skomplikuje ďalšie prevtelenie. Už mu ani nič iné neostáva, pretože dnes už nemá reálne nástroje, aby si svoje presvedčenie vynucoval z pozície moci (netreba zabúdať, že do roku 1959 vládla v Tibete teokracia). Už sa nesnaží presvedčiť, že ak sa niekto neriadi jeho názormi na etické otázky, mal by byť postavený mimo zákona, ale napriek tomu homosexualitu a antikoncepciu verejne odsudzuje. Chápem preto, že mu netreba právo na iný názor pripomínať s transparentom v ruke, ale toľko podpory? Katolíckej cirkvi sa vyčíta pomerne často dvojtvárnosť. Málokto sa však odváži poukázať na to, že dalajláma sa nezdráha prevziať ocenenia z rúk ľudí, ktorých predstava o slobode a demokracii sa začína v Guantaname a končí v Iraku.
Dalajláma, laureát Nobelovej ceny za mier, je osobnosť, ktorá svojou cestou nenásilného odporu ovplyvňovala svet druhej polovice 20. storočia. Význam jeho práce, myšlienok a duchovnej hodnoty je nesporný. Nikto však nespochybňuje ani hodnotu mnohých myšlienok, ktoré šíri katolícka cirkev, hodnotu jej práce s mládežou, charitu, vzdelávanie. A napriek tomu sa verejne diskutuje aj o jej tienistých stránkach. Ak sú pod paľbou katolíci, prečo by nemali byť aj buddhisti? Možno je práve dalajlámova návšteva na Slovensku vhodnou príležitosťou spomenúť, že aj druhá svätosť má pri všetkej úcte a rešpekte stránky, ktoré nie každému musia byť po vôli.
