Najlepšie, čo KDH má
Pavol Hrušovský sa zbavil ťaživého bremena a zabránil Danielovi Lipšicovi v straníckom postupe. Ján Figeľ bude najnevýraznejší líder kresťanských demokratov. Teraz je to však maximum, čo KDH mohlo chcieť.
KDH sa už dlhší čas potáca. Roky politiky uzatvárania do seba posilňovaním „hodnotovej orientácie“ jej síce priniesli stabilný, no neveľký elektorát s malou šancou rozšíriť ho bez významnej zmeny. Tou by mal byť nielen príchod J. Figeľa, ale aj ďalších ľudí do vedenia.
Najmä nie Lipšic
Je zjavné, že nástup Antona Marcinčina či Jany Žitňanskej je výsledkom premysleného postupu, aký v KDH neuplatnili už dávno. Naposledy, keď dvere do politiky otvorili ľuďom z tzv. SKOI (Stála konferencia občianskeho inštitútu, združenie ľudí po zaniknutej ODÚ-VPN). Takto sa do vysokej politiky, vrátane štruktúr KDH dostal Daniel Lipšic. Na rozdiel od iných politikov „nezabudol, že teľaťom bol“ a aj na tlačovke, na ktorej chcel podporiť prezidentskú kandidátku I. Radičovú sa obklopil mladými ľuďmi. Bol to jasný signál, ako by si predstavoval obnovu hnutia, keby sa stal jeho predsedom. Túto víziu má s novým šéfom zjavne spoločnú.
Napokon, práve D. Lipšicovi môže byť J. Figeľ vďačný, že získal takú jednoznačnú podporu na post predsedu KDH. Možno slovo „vďačný“ nie je najvhodnejšie, lebo nie je jasné, či si návrat do domácej politiky predstavoval takto. Jeho pozícia je, naopak, nevďačná v tom, že pre Pavla Hrušovského sa stal „nástrojom“, ako sa zbaviť dotieravého Lipšica. Svojimi postojmi a najmä razantnosťou a vytrvalosťou pri ich presadzovaní, neraz bez ohľadu na vonkajší obraz hnutia, si mladý podpredseda pohneval nielen straníckeho šéfa.
Stabilita a nádej
Voľba Jána Figeľa na čelo KDH preto nie je také zlé riešenie, ako môže na prvý pohľad vyzerať. Fakt, že jedným z podpredsedov zostal aj D. Lipšic, ako aj fakt, že k nemu pribudli vekovo i rozmýšľaním príbuzní ľudia dokazuje, že si väčšina v hnutí chtiac-nechtiac musela priznať, že potrebuje (sčasti) takú zmenu, akú presadzoval doteraz najmladší podpredseda. KDH sa zároveň vyhlo pravdepodobným novým vnútorným treniciam, ktoré by prípadná voľba D. Lipšica za predsedu určite priniesla. A aj keď by výsledkom sobotného snemu bolo „len“ vnútorné upokojenie (stabilita) a nová „chuť do života“ v podobe nádeje, ktorú prinášajú nové tváre a Ján Figeľ, necelý rok pred voľbami by to mohlo byť až-až.
Zvonka si to totiž asi málokto uvedomuje, ale J. Figeľ je vnútri KDH vnímaný mimoriadne pozitívne. A to isté platí aj o voličstve hnutia. Tak krátko pred voľbami to nie je málo, lebo kresťanskí demokrati sa síce môžu pokúsiť získať nejaké percentá navyše oproti doterajším prieskumom, ale nesmú stratiť ani jedného doterajšieho voliča. Ľudia si J. Figeľa vážia ako človeka, v hnutí si ho vážia aj za to, že KDH nikdy neopustil, je známy, pritom však nie je „okukaná tvár“.
Namiesto lídra tím
Jeho hlavným nedostatkom je, že nepatrí medzi výrazných lídrov. Veľkou neznámou bude ďalšia profilácia tohto politického subjektu vo vzťahu k politickým partnerom i súperom. Blízky vzťah ku katolíckej cirkvi je v tomto smere jedinou istotou, na ňom sa určite nič nezmení. A. Marcinčin je jasným signálom, že KDH sa bude výraznejšie zapájať do diskusií o ekonomických riešeniach dopadu hospodárskej krízy. Z tohto hľadiska by mohlo byť alternatívou nielen voči SDKÚ-DS, ale aj voči „vychádzajúcej hviezde“ slovenských konzervatívcov Sulíkovej SaS.
Problémy budú mať voliči, ktorí budú chcieť mať jasno v tom, s kým by „nové“ KDH chcelo ísť po voľbách do vlády. Ján Figeľ je vyslovene konsenzuálny typ politika (i človeka), ktorý bude mať problém ísť do otvoreného a ostrého konfliktu, a to najmä so stranami, s ktorými by jeho hnutie mohlo mať niečo, či dokonca aj veľa spoločného. A hoci to dnes tak nevyzerá, do takejto skupiny strán celkom pokojne „zapadne“ aj Dzurindova SDKÚ-DS, aj Ficov Smer-SD. Ale ten, kto dnes jednoznačne „vidí“ budúce vládne spojenectvo kresťanských demokratov so sociálnymi demokratmi, veští zo sklenej gule a môže sa veľmi mýliť. Figeľ je stále konfesionálny konzervatívec.
Špekulácie, predpovede a kombinácie sú prirodzenou súčasťou nástupu nového vedenia každej parlamentnej strany. Najmä ak už nie je taká silná ako kedysi. V tejto chvíli je však isté iba to, že KDH nenašlo silného lídra, a tak na čelo postavilo relatívne kompaktný tím so známou osobnosťou. Uvidíme, na čo to bude stačiť.
Autor študuje politológiu
