V Latinskej Amerike neprebieha lineárny proces
Roberto Regalado je autorom vydavateľského projektu, ktorý sa volá Latinskoamerický kontext a ktorý začínal vydávaním trojmesačníka politických analýz. Dnes vydáva aj brožúrky a knihy o všetkých súvislostiach týkajúcich sa vývoja Latinskej Ameriky z perspektívy súčasnej ľavicovej analýzy. V súčasnosti je šéfom Oddelenia medzinárodných vzťahov Komunistickej strany Kuby (KSK). Ako bývalý diplomat v USA a v Nikarague píše o latinskoamerickej politike, ako aj o vývoji progresívnych hnutí v USA od 70-tych rokov 20. storočia. KSK sa podieľala na vzniku Fóra v Sao Paule, ktorý dnes zlučuje ľavicové politické zoskupenia Latinskej Ameriky. Je autorom knihy Stretnutia a minutia latinskoamerickej ľavice: pohľad z Fóra v Sao Paule (Encuentros y desencuentros de la izquierda latinoamericana: una mirada desde el Foro de Sao Paulo), ako aj knihy Latinská Amerika medzi storočiami: dominácia, kríza, sociálny zápas a politické alternatívy ľavice (America Latina entre siglos: dominación, crisis, lucha social y alternativas políticas de la izquierda).
Roberto Regalado, šéf Oddelenia medzinárodných vzťahov Komunistickej strany Kuby
Ktoré hlavné črty či míľniky sú podľa vašej interpretácie sociologického a politického vývoja Latinskej Ameriky tými prvkami, ktoré nám môžu pomôcť dešifrovať podstatu udalostí, s ktorými sa tu stretávame po prvý raz v dejinách?
– Myslím si, že v rokoch 1989 až 1992 sa uzavrela jedna historická etapa, ktorá sa začala revolúciou v roku 1917 v Rusku a ktorú druhá svetová vojna len upevnila. Kľúčovými udalosťami boli vznik socialistického tábora, dôležité udalosti vedúce k dekolonizácii, revolúcie v Číne, vo Vietname, Kórei, na Kube. V prípade Latinskej Ameriky sa uzatvorilo obdobie, ktorého začiatkom bolo víťazstvo kubánskej revolúcie v roku 1959 a ktoré charakterizuje rozkvet najrozličnejších foriem sociálneho zápasu. Prakticky ihneď po kubánskej revolúcii sa do popredia dostal ozbrojený boj. Na sklonku 60-tych rokov 20. storočia to bola druhá vlna ozbrojeného boja, do ktorej zapadá aj smrť Che Guevaru v Bolívii. Obdobie do konca 70-tych rokov charakterizuje príliv a odliv rôznych hnutí, ktoré vyvrcholili víťazstvom sandinistickej revolúcie, vlnou ozbrojeného odboja v San Salvadore a v o niečo menšej miere v Guatemale. V tom období sa rozvíjali progresívne vojenské procesy vedené Juanom Velascom Alvaradom (peruánsky ľavicový generál), Omarom Torrijosom (veliteľ Panamskej národnej gardy) či Juanom Josém Torresom (prezident Bolívie v rokoch 1970 až 1971, zavraždený v rámci Operácie Kondor, pozn. prekl.). V demokratických voľbách v Čile zvíťazil socialistický Ľudový front (Frente popular) na čele s prezidentom Salvadorom Allendem. V skratke môžeme konštatovať, že politický zápas mal najrozličnejšie podoby. V podstate sa opakuje paradigma podobná víťazstvu kubánskej revolúcie: násilné zlomenie zabehaného status quo a nastolenie revolučnej moci. Po víťazstve nasleduje dlhé a ťažké obdobie upevňovania revolúcie v podmienkach ekonomickej blokády a medzinárodnej izolácie, čo bol druh agresie, ktorý v prípade Kuby vyvolal nevyhnutnosť hospodárskej pomoci zo strany Sovietskeho zväzu, až kým sa Kuba sama nestala sebestačnou. Sovietsky zväz sa rozpadol, no Kuba sa napriek tomu nepoložila. Aj v prípade sandinistickej revolúcie sa muselo predbežne počítať s pomocou zo strany ZSSR, ale nanešťastie sa to odohralo v inom období a pomoc nemala taký vplyv, ako na Kube. Po rozpade ZSSR sme teda ostali vydaní napospas situácii bez pre nás elementárnej zahraničnej podpory. Situácia v El Salvadore by sa možno bola mohla upevniť. Nie som si však istý, či by bez pomoci prežila. A práve preto, ako hovoril Schafik Jorge Handal (vodca Ľudového frontu národného oslobodenia Farabunda Martího – FMLN – v El Salvadore, známy ako „Comandante Simon“, pozn. prekl.) je nutné osvojiť si nové spôsoby boja bez toho, aby sme sa vzdali revolučných cieľov.
Obdobie otvorených revolučných zápasov, najmä kubánskej revolúcie, sa teda po roku 1989 končí. V tej súvislosti treba zobrať do úvahy aj inváziu USA v Paname v decembri 1989 a takzvanú „volebnú porážku“ sandinistickej revolúcie vo februári 1990. Zámerne to uvádzam v úvodzovkách, pretože vo volebných miestnostiach sa v skutočnosti odzrkadlil len výsledok viac ako desať rokov trvajúcej agresívnej vojny; boli demobilizované dôležité gerilové hnutia v Kolumbii a samozrejme, nemôžeme zabúdať na podpísanie Mierových dohôd z mexického Chapultepecu, ktoré ukončilo ozbrojený občiansky konflikt v Salvadore (dohoda bola uzavretá medzi vládou El Salvadoru a FMLN v roku 1992, pozn. prekl.). Práve to je rozhodujúci moment označujúci koniec jedného obdobia. Išlo totiž o ozbrojené revolučné hnutie s veľkou bojovou kapacitou a účinnosťou, ktorá práve vtedy dosiahla svoj najväčší rozkvet. Z revolučného hľadiska to bolo hnutie vedúce úspešnú vojnu, ale náhle sa celkom zmenil scenár svetovej politiky a hnutie muselo pristúpiť na proces vyjednávania. Táto udalosť má veľmi symbolický význam. Ozbrojené hnutie tak nie prvý ani posledný raz muselo zmeniť dovtedajší vojenský spôsob boja za spôsob politický. To mu prinieslo ešte väčší vplyv a po podpísaní dohôd z politického, mobilizačného aj inštitucionálneho hľadiska získalo. Dohody z New Yorku ukončili v roku 1996 konflikt v Guatemale, v rámci ktorého musel severoamerický imperializmus dotlačiť guatemalskú oligarchiu a armádu k súhlasu na ukončenie vojny.
V tom čase sa zvyklo hovorievať: Keď sme už mali odpovede, náhle sa zmenili otázky. Dnes sa ukazuje, že politická mapa Latinskej Ameriky sa čoraz väčšmi nakláňa doľava. Ako si to vysvetľujete?
– Dôležité sú štyri prvky, tri z nich pozitívne a jeden negatívny. Prvým z nich je zhustenie odboja, ktoré so sebou prinášalo revolučné hnutie v priebehu celého 20. storočia, a predovšetkým v rokoch 1959 až 1989. Keby vtedy nebol vznikol Ľudový front národného oslobodenia Farabunda Martího (Frente Farabundo Martí para la Liberación Nacional, FMLN) s nesmierne dlhým životopisom revolučných bojov v rokoch 1980 až 1992, dnes by tento front nebol schopný ponúknuť vlastného prezidentského kandidáta. Pravdaže sa nepodarilo naplniť všetky zamýšľané ciele – ako prevzatie moci či zavedenie revolučnej vlády –, ale výsledky ustavične vyvíjaného tlaku sa už dnes nedajú prehliadnuť. Bez obdobia intenzívneho zápasu po kubánskej revolúcii by boli súčasné ľavicové vlády v Latinskej Amerike nemysliteľné. Keby v roku 1979 nebola v Strednej Amerike prebehla sandinistická revolúcia, dnes by sa FMLN nemohlo dostať do vlády.
Samozrejme, druhým prvkom je silný regionálny aj celosvetový odpor voči brutálnym zločinom, ktoré spáchali vojenské diktatúry nastolené severoamerickou Národnou bezpečnosťou. Vďaka tomu je dnes už nemožné vrátiť sa do obdobia pred desaťročiami. Nikdy síce nie je vylúčená možnosť reakčného štátneho prevratu, o čo sa pokúsili reakčné sily vo Venezuele proti prezidentovi Hugovi Chávezovi, ale postup už nie je ten, čo býval – uskutočniť puč a vzápätí hľadať nejaký model „demokratickej ústavnosti“, ktorá by maskovala vojenskú diktatúru ako súčasť vlády. Dnes by také diktatúry nedokázali dlhodobo vydržať. Obdobie diktatúr nastolených Národnou bezpečnosťou trvalo celé desaťročia, ak si len vezmeme štátny prevrat v Brazílii proti Joaovi Goulartovi v roku 1964, po ktorom nasledovala diktatúra trvajúca až do roku 1989; alebo puč v Čile a nasledovný Pinochetov režim. Tento druh diktatúr už v Latinskej Amerike nie je možné obnoviť.
Tretím významným prvkom je mobilizácia ľudového odporu proti politike neoliberalizmu. Napriek viacerým komplikáciám a nedorozumeniam medzi sociálnymi hnutiami a ľavicovými politickými stranami sa napokon podarilo dospieť k veľmi dôležitým dohodám. Napríklad víťazstvo Eva Moralesa by bez politickej angažovanosti sociálnych hnutí bolo absolútne nemožné. Víťazstvo Huga Cháveza sa takisto nedá oddeliť od politickej účasti ľudových sektorov, hoci ich organizácia nedosiahla vysoký stupeň. V tomto duchu treba vyzdvihnúť politickú participáciu najutláčanejšej sociálnej vrstvy. V súvislosti s tým zvyknem citovať slová politológa Samuela Huntingtona, ktorý v roku 1975 napísal Správu trilaterálnej komisie. Huntington tvrdí, že jednou z vlastných charakteristík demokracie – samozrejme buržoáznej – je neúčasť istej vrstvy obyvateľstva. Zdôrazňuje, že na fungovanie demokratického systému musí existovať istý veľký počet indivíduí, ktoré sa na procese vôbec nezúčastňujú a neprejavujú záujem o uplatňovanie vlastných demokratických práv. Súčasný vývoj v Latinskej Amerike je však pravým opakom jeho teórie: ľudia, ktorí sú podľa Huntingtona automaticky vylúčení z participácie na demokratickom procese, sa ho zrazu zúčastňujú – Indiáni majú právo voliť, ženy majú právo voliť, potomkovia afrických otrokov majú právo voliť, a tak ďalej.
Štvrtý a v podstate negatívny prvok v období uzatvorenia jednej historickej etapy je pokus o vytvorenie nového systému dominancie. Tento systém má medzinárodný charakter a národným štátom Latinskej Ameriky by rád navliekol železnú košeľu, z ktorej sa nebudú vedieť vymaniť. Ak sa aj systému podarí dosadiť pravicovú vládu, pre prípad, že by ju mohli ohroziť progresívne politické hnutia, uplatní sa politika „železnej košele“, ktorá neumožní ďalší pohyb. Čiľan Hugo Zemelman zdôrazňuje, že v čase nastúpenia Salvadora Allendeho k moci existovala v politike krajiny schéma kresťanskej demokracie, ktorú Allende porazil a nastolil vládu sociálnej demokracie. Výmena strán aj prezidenta znamenala zmenu zabehaného modelu. Kapitalizmus však zaviedol neoliberálny model, ktorý hovorí, že obmena sa môže diať výlučne v rámci tohto modelu. Môže sa teda zmeniť strana, dominantná postava aj prezident, stále to však bude len v rámci nasledovania neoliberálnej schémy.
Prevážil v tejto rovnici niektorý z činiteľov?
– Dnes neexistuje jediná odpoveď na otázku, prečo je väčšina vlád ľavicových. Nedá sa o tom hovoriť ako o výsledku pozitívnych či negatívnych faktorov, pretože oba zachádzajú do extrémov. Keby sme povedali, že všetko je pozitívne, znamenalo by to to uznať, že s príchodom ľavicových vlád už nie je čo meniť a zavádzať ďalšie transformácie. A keby sme to vnímali len negatívne, znamenalo by to kapitulovať a neveriť v zmenu.
Ak vychádzame napríklad z mexických volieb v júli 1988, ktorými bol zosadený prezident Lázaro Cardenas, musíme si všimnúť, že medzi rokmi 1988 až 1998 po prvý raz víťazia v okresných voľbách a legislatívnych zboroch ľavicové strany, no na prezidentský post sa nemôže dostať ľavicový kandidát. Či presnejšie, vždy je zosadený. Cárdenasa zosadili trikrát, Lulu da Silva v Brazílii tiež trikrát, a v Uruguaji za desať rokov raz zosadili Libera Seregniho a dva razy Tabarého Vázquesa. Prvým volebným víťazstvom kandidáta z ľavicového elektorátu je v poslednom období víťazstvo Huga Cháveza vo Venezuele.
Myslím si, že hoci od roku 1988 existoval dôležitý ľudový odpor proti opätovnému zavedeniu neoliberalizmu, ten mal ešte vždy dostatok prostriedkov na vyvolávanie strachu spôsobom – ak znova nezvolíte Menema, parita argentínskeho pesos s americkým dolárom sa zrúti, vám vystúpia dlhy v dolároch, ktoré nikdy nebudete schopní splatiť. Do obyvateľstva sa týmto spôsobom bežne vlieval strach. Neoliberáli sa mohli stále vyhrážať tým, že ak nebudeme voliť rovnakých politikov a pokračovať v rovnakých stratégiách, urobia s nami krátky proces. Fungovalo to tak dlhé roky. Nie je náhoda, že prvé víťazstvo ľavice sa odohralo vo Venezuele a že to bol práve Hugo Chávez. Vo Venezuele sa totiž úplne zosypal inštitučný systém a strach prestal zaberať. Vyskytli sa pokusy zabrániť Chávezovi k víťazstvu, ale bolo už prineskoro. Ten istý príbeh sa odohral v Brazílii a v ďalších krajinách.
Nie je jednoduché povedať, koľko reálne existuje v Latinskej Amerike ľavicových vlád, pretože každá z nich sa vo svojich definíciách o ľavici odlišuje. Ja môžem len skonštatovať, že ľavicovo orientované Fórum v Sao Paule dnes tvorí 15 krajín. Je však vláda Čile ľavicová? Podľa mňa nie, ale Čile je členom fóra.
Myslím si, že to, čo momentálne prebieha v Latinskej Amerike, by sa dalo porovnať viac alebo menej so situáciou v Európe na prelome 19. a 20. storočia. Teda nahrádzanie násilných spoločenských foriem, v ktorých sa darí kapitalizmu, implantáciou hegemónie. V porovnaní s Európou tu však existujú rozdiely, pretože tam bolo nahradenie dominancie hegemóniou dôsledkom myšlienok Veľkej francúzskej revolúcie, zatiaľ čo v Latinskej Amerike je hlavnou myšlienkou neoliberalizmus. Medzi politickým liberalizmom prameniacim vo francúzskej revolúcii a tým, čo je dnešný neoliberalizmus, je veľký rozdiel. Ďalší podstatný rozdiel tkvie v skutočnosti, že v Európe existovali imperiálne štáty bohatnúce na všeobecnej exploatácii krajín, ktoré nazývame globálnym Juhom, tretím svetom, koloniálnymi krajinami, a v súvislosti s tým sa rapídne rýchlo pretvárala a rozvíjala aj ich politická, ekonomická a sociálna úroveň. Technologický aj spoločenský rozvoj kráčal ruka v ruke s exploatáciou tretieho sveta. Ak teda hovoríme o krajinách Latinskej Ameriky, hovoríme o krajinách rozvojových. Ich proces je oveľa zložitejší a komplexnejší, ako proces európsky.
Preto je dôležité opýtať sa: Do akej miery je každý jeden súčasný proces v krajinách s ľavicovo orientovanou vládou závislý od neoliberálnej hegemónie a aký proti nej existuje ľudový odpor? Na tú otázku neexistuje jediná odpoveď a ani jeden z tých procesov nie je „chemicky“ čistý. Viacero odborníkov pri analyzovaní politiky bolívijskej vlády hovorí o prvkoch neoliberalizmu. Sú aj takí, ktorí považujú za neoliberálne niektoré kroky Chávezovej vlády vo Venezuele.
Neoliberálny kapitalizmus je totiž kapitalistickou realitou našich čias. Nenesie zodpovednosť za ľudí, ale nesie zodpovednosť za vyčerpávanie kapitalistického systému nadvýroby, ktorý nevyhnutne vytvára koncentráciu extrémneho bohatstva a prehlbovanie extrémnej chudoby, vylučovanie zo spoločnosti, tzv. ľudský odpad. V Latinskej Amerike môžu progresívne vlády mnohé z týchto javov obmedziť, ale vždy len v rámci stupňa závislosti od zaužívaného systému. Niektorým prvkom neoliberálnej politiky nie je schopná momentálne zabrániť nijaká ľavicová vláda.
Vaša charakteristika Venezuely v súvislosti s krízou inštitúcií by sa dala aplikovať aj na Ekvádor a Bolíviu, do istej miery aj na Paraguaj...
– V prípade Venezuely sa zosypal systém. Nepodarilo sa zabrániť Chávezovmu víťazstvu a nemohlo sa mu zabrániť ani v realizácii krokov, ktoré považoval za nevyhnutné, aspoň nie počas prvých štyroch – piatich rokov, počas ktorých transformoval ústavu, zákony, zaviedol sociálne programy atď. Opozícia sa dlho nedokázala postaviť na nohy a prebudovať sa, a už nielen ako politická opozícia, ale ani v rámci všetkých súčasných mediálnych komunikačných prostriedkov. Systém sa tu teda úplne rozložil.
V prípade Bolívie by som namiesto o zosypaní systému hovoril o jeho oslabení. Evo Morales mal v porovnaní s Hugom Chávezom menšie šťastie na podmienky. Od chvíle, keď ho zvolili za prezidenta, mal proti sebe silnú a organizovanú pravicu, a navyše nie v podobe pravicových politických strán, ktoré majú v Bolívii veľmi malú prestíž, ale v podobe občianskych hnutí, oligarchiu prestrojenú za autonomistov, secesionistov a podobne. Medzi zmenami v jednej a druhej krajine sú preto kvalitatívne rozdiely. Dobre to vidíme napríklad na pomerne jednoduchom procese zmeny ústavy vo Venezuele a na zložitosti, s akou vznikala nová ústava v Bolívii.
Stretávame sa však aj s mnohými príkladmi krajín, v ktorých sa systém ani nezrútil, ani neoslabil, len s v ňom jednoducho stúpli spoločenské tlaky a zápasy. Doterajší neoliberálny beží ďalej, ale vo voľbách víťazí ľavica, do ktorej sa vkladajú nádeje na zabránenie kríze. Keď v Brazílii zvíťazil Lula da Silva, v prvom rade sa pokúsil odvrátiť to, čo sa predtým udialo v Argentíne. Ešte iná situácia je v Uruguaji, kde všetko prebieha naopak. Už dlhé roky tu existuje politická tradícia: Strana robotníkov vznikla v roku 1980, ľavicová strana Frente amplio bola založená už v roku 1971. Vidíme tak príklady, kde ku kríze systému dochádza bez pevnej politickej sily, alebo naopak príklady krajín so silným politickým tlakom aj bez existencie krízy systému.
Je v prvom prípade typickým riešením dosadenie silného jednotlivca na čelo procesu?
– Áno. Rozhodujúcu úlohu zohráva v úspechu práve voľba osoby schopnej upevňovať politickú organizovanosť. Je však veľmi ťažké dosiahnuť – a dosiaľ sa nedosiahlo – vytvoriť takú politiku, ktorá by umožnila dlhodobú štruktúru a jednotný, koherentný postup. Jediným príkladom, keď si porazená trieda zbalila kufre a odišla z krajiny, je Kuba. Zjednotili sa, pobalili si veci a odišli na Miami, pretože si mysleli, že sa o tri mesiace vrátia. Ale buržoázia, postfeudálna oligarchia a stará armáda má vo väčšine krajín priveľkú moc a vplyv, a preto sa ľudové hnutia a ľavicové sily rozvíjajú zložito a nejednotne. Nesmiem však zabúdať ani na to, že celý tento proces je veľmi mladý a podobu mu dáva každodenná realita. Je to len niekoľko rokov, čo sa politická a sociálna sféra prakticky vylučovali a stáli proti sebe. Sociálne hnutia boli prekliatím politických ľavicových strán – pretože im ustavične vyčítali, že si neplnia záväzky a sľuby. Z toho vyvierajú požiadavky jednoty sociálnych a politických otázok, kde jedna strana nenahrádza ani neovláda tú druhú, ale kde si každá sféra plní svoje povinnosti a vzájomne sa podnecujú. Životná realita nakoniec zvýraznila túto potrebu a vyústila do vzájomného spojenia, čo veľmi dobre vidíme na príklade víťazstva Eva Moralesa.
Myslíte si, že dnes už existuje jednoznačnejšia politická vôľa pokračovať v tejto perspektíve?
– Je to veľmi široká otázka, ale z dlhodobého hľadiska, ak majú napríklad brazílske ľudové hnutia voliť medzi Lulom a Serrom (Jose Serra, bývalý brazílsky senátor, minister zdravotníctva, primátor Sao Paula, nominant na prezidentského kandidáta v roku 2006, v súčasnosti guvernér štátu Sao Paulo, pozn. prekl.), musí voliť Lulu, hoci aj politika Lulovej vlády nezodpovedá presne alebo dokonca ani zďaleka ich predstavám. To isté sa deje v Uruguaji, kde stranu Frente Amplio podporujú odborové hnutia, hoci majú veľké výhrady.
Ja si však stále myslím, že niečo chýba. To, čo sme kedysi volali politickou silou, znamenalo skutočne konať v záujme napĺňania strategických cieľov. Podľa mňa chýba naplnenie historického programu ľavice. Je dobré, ak sa moc namiesto vydobytia postupne vytvára, ale myslím, že v Latinskej Amerike je to chyba. Nachádzame sa v celkom novej situácii a nesmieme sa obzerať späť. Preto ani ja nespomínam s nostalgiou na gerilové boje, v ktorých možno všetko fungovalo jednoduchšie: získala sa a moc a mohlo sa robiť prakticky to, čo sa chcelo. Je mi jasné, že dnes to už nie je možné a treba sa sústrediť na budúcnosť, ale element sily chýba, a ja ho považujem v našich podmienkach za nevyhnutný. Každé štyri, päť či šesť rokov musíme ísť voliť, ale naša opozícia nepredstavuje silu, ktorá má povedzme len iný názor na rozvoj priemyslu, poľnohospodárstva či ekológie vzhľadom na celospoločenskú prospešnosť. Naša opozícia je neoliberálna s plnou podporou imperializmu a privilegovaných tried. Prehra vo voľbách pre nás teda znamená absolútny návrat neoliberalizmu, ktorý nás bezpodmienečne zdevastuje. Po druhé, v prípadoch Brazílie či Uruguaja vo všeobecnosti aj pri definíciách progresívneho bloku musíme rátať s tým, že nevládne len on, pretože musí vytvárať aliancie s neľavicovými stranami, najmä stredopravými, ale v niektorých prípadoch aj vyslovene pravicovými. A tretím momentom je obrovská heterogenita samotného ľavicového bloku. Niektoré jeho prúdy presadzujú myšlienku priamo a otvorene zaútočiť a radikálne zničiť neoliberálnu základňu; ale sú aj také, ktoré s tým súhlasia, no v praxi uplatňujú neoliberalizmus, a veľmi dobre si to uvedomujú. V súčasnosti sú vzhľadom na krízu všetky uvedené javy čoraz dramatickejšie.
Áno, kríza celkom mení podmienky diskurzu.
– Stačí sa len pozrieť na témy prerokúvané na Fóre v Sao Paule a v Mexiku, a všetky sa vzťahujú na krízu a na postup, ktorý by mala zvoliť ľavica a ľudové hnutia. Ako vo všetkom, aj tu sa vykryštalizovali dva protichodné póly: zástancovia jedného tvrdia, že musíme robiť to, čo nám diktujú medzinárodné organizácie a veľmoci. A ich odporcovia hovoria nie, kríza nemôže opätovne doľahnúť na plecia chudobných ľudí, musíme zabrániť, aby dôsledky krízy odnášali a splácali najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Potom sú však aj takí, ktorí radia využiť krízu na politické upevnenie a zápas v prospech skutočnej sociálnej reformy. Takto vyzerá súčasný konflikt. Ale myslím, že ten konflikt existuje, odkedy existujú ľavicové vlády z tohto „nového vrhu“, ako to zvyknem nazývať. O tomto spore sa hovorí od roku 1998 a nie je ničím iným, ako metamorfovaným dejinným konfliktom reforma – revolúcia, len v iných podmienkach. Z dlhodobého pohľadu je to však len ďalšie rozvíjanie debaty, ktorá sa vedie minimálne od konca 60-tych rokov. Na ďalšom zasadnutí fóra budeme zasa riešiť len dve otázky – sledovať ďalej chodníčky načrtnuté nadnárodnými finančnými skupinami, alebo sa im vzoprieť.
V prvom i druhom prípade je dôležitá otázka integrácie.
– Nanešťastie, ani v tom nemá ľavica jednotný názor. Existuje projekt ALBA, do ktorého sú zapojené Kuba, Venezuela, Bolívia, Nikaragua niekoľko ďalších krajín sa postupne zapája. Nie je to však projekt, s ktorým sa stotožňujú krajiny tzv. južného cípu (Cono Sur). Brazília, Argentína a Paraguaj sa s veľkými protirečeniami upínajú na MERCOSUR. Dodnes neexistuje jeden integračný projekt schopný podporovať politiku vzoprenia sa systému. V prípade projektu ALBA je celkom v plienkach, ale vďaka aj za to.
Existuje však aj projekt UNASUR, ktorý pripravuje novú finančnú architektúru, Banco del Sur, Fondo de Compensación y Desarrollo a ďalšie.
– Presne tak, rozvíja sa veľa dobrých projektov. Je však veľká škoda, že sa s tým nepokročilo o takých päť rokov skôr, ešte pred príchodom krízy. Preto si myslím, že sa treba veľmi ponáhľať, veď kríza je tu a ešte stále sme nedospeli k žiadnemu riešeniu. Akýkoľvek integračný proces si logicky vyžaduje obdobie dozrievania. Keby sa kríza o niekoľko rokov oneskorila a UNASUR sa začal rozvíjať o desať rokov skôr, obdobie nevyhnutného vyjednávania a zdĺhavého upravovania nových legislatív by sme už mali za sebou. Na druhej strane, možno práve kríza podmieni rýchly rozvoj UNASUR-u, a to, čo by inak trvalo roky, môže trvať len rok.
Jednou z charakteristík novej situácie je dosiaľ nevídaná nezávislosť našich krajín vo vzťahu k Washingtonu a medzinárodným organizáciám so sídlom v USA. Akú úlohu v tom môže zohrať faktor v osobe Baracka Obamu?
– Ide o proces celkom nového druhu, ale očividne je celkom nezvratný. Pre mňa je dôležité, čo som už hovoril o Huntingtonovi – v Latinskej Amerike sa už podarilo to, čomu sa on pokúšal zabrániť, teda politickej participácii doteraz marginalizovaných más. FMLN sa podarilo docieliť nielen to, že salvadorský ľud môže voliť, ale že sa dokonca dokáže organizovať, aby zabránil masovému dovážaniu voličov z Hondurasu a z Nikaraguy platených za manipulovanie volieb. Takže nielen právo na hlas, ale aj právo na jeho obranu.
Samozrejme, netvrdím, že nemôže prísť k ústupu. Proces zďaleka nie je lineárny. V ktorejkoľvek krajine môžeme ľavicovú vládu stratiť aj preto, že voliči usúdia, že nimi zvolená vláda sa nepriblížila ich očakávaniam, že príliš ustupovala pravici, koketovala so stredom alebo uplatňovala politiku vzdialenú ľudovým predstavám. Môže sa to stať. Ľudia však už neprestanú byť politickými aktérmi. To je prekročenie historickej hranice.
V najkritickejšom období vzťahov vlád Latinskej Ameriky a Spojených štátov amerických vznikla v roku 1986 Skupina z Ria (Grupo de Río). Rozpätie rokov 1981 až 1989 sa nieslo v duchu vlády Ronalda Reagana, ktorý v tomto poslednom období krvavých diktatúr nastolených severoamerickou Národnou bezpečnosťou vyslovene ohňom a mečom vnucuje Latinskej Amerike neoliberalizmus. Reagan zničil systém vzťahov medzi oboma Amerikami. V tých časoch nemala Organizácia amerických štátov (OEA, po anglicky OAS) žiadne slovo. A preto vznikla potreba vytvoriť alternatívu. Tak vznikol poradný orgán, ktorý v roku 1986 vyústil do Skupiny z Ria. Reagan neviedol nemilosrdnú politiku len voči ľuďom, ale aj voči vládam. Polarizácia sa ešte väčšmi prehĺbila. Každodennosťou bola vojna.
V okamihoch svojho vzniku sa Skupina z Ria považovala za skupinu buričov usilujúca sa opätovne začať usmerňovať latinskoamerické vzťahy. Bola priaznivo naklonená myšlienke vytvorenia priestoru latinskoamerických a karibských štátov nezávisle od USA. Lenže vtedy sa začal odvíjať nový proces, ktorý už dnes dobre poznáme – rozpad Sovietskeho zväzu, koniec dovtedajšej bipolarity a obrat vládnych štruktúr o 180 stupňov. Takže Skupina z Ria, ktorá vtedy volala po demokratizačnej reforme OEA a ktorá mala v úmysle vytvoriť úniu spomínaných štátov, takisto obracia kabát a už v roku 1991 po prvý raz odsudzuje Kubu. A nielen to, dokonca sa uskutočnila aj schôdzka týchto krajín s krajinami Európy, aby Kubu spoločne obvinili z údajného porušovania demokracie a ľudských práv. Na tomto príklade dobre vidíme, ako veľmi sa politická mapa Latinskej Ameriky od začiatku 90-tych rokov zmenila: Dnes Kuba vstupuje do Skupiny z Ria bez akýchkoľvek podmienok.
V úplne poslednom období sa situácia opäť mení nástupom Baracka Obamu do funkcie prezidenta USA. Bez ohľadu na to, kto je momentálne pánom Bieleho domu, to, čo stále vládne, je severoamerický imperializmus. Ten je nielen zlý, ale ešte sa aj nachádza v nesmierne hlbokej kríze. Videli sme, ako sa prezident Obama správal na schôdzke v Trinidade. Môže sa usmievať, môže podať ruku predstaviteľom našich krajín, či ich dokonca potľapkávať po pleci, ale nemôže zmeniť podstatu severoamerickej politiky. Nemôže sa prestať usilovať zvaliť krízu USA na latinskoamerické krajiny. Nemôže spružniť migračnú politiku, nemôže spružniť obchodné záležitosti, nemôže prakticky nič. Nezdá sa mi, že existuje čo len náznak akceptovania novej politickej mapy, na ktorej sa latinskoamerické krajiny dožadujú nároku na novú vlastnú existenciu a nové postavenie. Sám vyhlásil, že nie je schopný ukončiť embargo na Kube, čo je dnes už naša takmer jednohlasná požiadavka.
V tomto kontexte je mimoriadne dôležité myslieť a konať v zmysle politiky kontrahegemónie. To súvisí s účasťou spoločnosti na politike, s kultúrou, s víziami schopnými ponúkať riešenie civilizačným krízam a tak ďalej. Ale naliehavosť okolností a samotnej ovládateľnosti nevylučujú ani násilné riešenie sociálnych otázok. Ako vyjsť z tejto slepej uličky?
– Myslím, že problém tkvie najmä vo víziách do budúcnosti. Čo môžeme očakávať od tých, ktorí nechcú ísť ďalej, ako len obmedziť, ohraničiť to najhoršie z neoliberálnej politiky? Presne toto je priestor súčasných vnútorných politických zápasov. Najdôležitejšie sú samozrejme vzdelanie, kultúra, politické vzdelanie, informovanosť, prehlbovanie povedomia o dianí, o našom vlastnom aktívnom poslaní. Zoči-voči kríze je najdôležitejšie zaujať aktívne stanovisko. Ostať pasívnymi by znamenalo akceptovať porážku.
Všetky skúsenosti súčasných ľavicových vlád v Latinskej Amerike ja osobne vnímam ako pozitívne, pretože ukazujú, kam až sa dá a kam nedá zájsť. Samozrejme, v rámci kapitalizmu. Spomeňme si na slová Che, že na revolúciu sa začne myslieť jedine vtedy, keď sa ukáže, že inej cesty niet. Myslím si, že v Latinskej Amerike už prichádza chvíľa, ktorá ukáže, kam sa v kapitalizme dá a kam sa nedá zájsť. A ukáže sa aj to, do akej miery bude treba urobiť revolučnú sociálnu transformáciu. Realita krízy urýchľuje čas, čo je dobré aj zlé. Dobré preto, že nás núti rozmýšľať nad spôsobom zápasu, o ktorom sme si mysleli, že ho budeme zvádzať až o päť či desať rokov. A zlé preto, lebo nám pripomína, že sme ešte neurobili to, čo sme mali urobiť už dávno. To všetko je realita.
Rozhovor bol uverejnený na stránke América Latina en Movimiento 29. augusta 2009
Redakčne upravené
Preložila Silvia Ruppeldtová
