Šesť nevyhnutných zmien podľa SaS
Položili ste si niekedy otázku, čo je najpálčivejším problémom súčasného Slovenska? Čo je také naliehavé, že nepočká „do zajtra“? (T. j. na koniec hospodárskej krízy.) Na akú otázku si daňoví poplatníci musia neodkladne kúpiť odpoveď za niekoľko miliónov eur? A čo zároveň zaujme najviac ľudí a vyzerá dobre na bliborde? Nová politická strana Sloboda a Solidarita (SaS) takýchto neodkladných problémov objavila hneď šesť.
Strana SaS je oficiálne zaregistrovaná iba od 27. februára tohto roku. Netají sa vysokými ambíciami a železo svojej kampane kuje zahorúca. Napriek všadeprítomným bilbordom, vyhláseniam a mediálnej pozornosti však v doterajších prieskumoch verejnej mienky neskóruje viac ako jedno percento hlasov. S takýmto výsledkom sa strana bývalého ekonomického poradcu ministrov financií Richarda Sulíka iba sotva uspokojí. Tobôž nie v situácii, keď o jeho strane ako o potenciálnom partnerovi v prípadnej pravicovej koalícii špekulujú (už aj nahlas) predseda SMK Pál Csáky či dokonca podpredseda KDH Daniel Lipšic.
Reklama za štátne?!
Dostať sa do povedomia je jedno, do parlamentu – druhé. Obe záležitosti však v systéme zastupiteľskej demokracie tesne súvisia. A tak tu pred voľbami do VÚC a parlamentu máme petíciu na vyhlásenie referenda. Nápad na reklamu politickej strany je to geniálny. Ak mladí brigádnici vyzbierajú dostatok autogramov, SaS bude mať takú reklamu za „štátne“ (naše, z daní), akú svet nevidel. Agendu tejto strany bude prerokúvať celý národ z moci ústavného zákona. V čase písania tohto článku (28. septembra) mala SaS o niečo menej ako 240-tisíc podpisov, k vytúženej méte 350-tisíc jej teda chýba zhruba 110-tisíc. Referendum, za ktoré sa zasadzujú aj významné osobnosti slovenskej kultúry (pretože čo by to bolo za slovenskú politickú iniciatívu, keby ju nepodporili významné osobnosti kultúry) hudobník Marián Grexa, Linda Rezešová a scenárista a režisér Nikita Slovák, ochotní pri podpisových stolíkoch vymeniť občanov autogram za svoj vlastný, pravda, môže byť celkom užitočné. Prinúti totiž politickú špičku, aby si vypočula (poslúchla) hlas ľudu v otázkach životne dôležitých pre republiku. Ktoré problémy sú pre Slovensko v súčasnosti také neodkladné, že si vyžadujú ľudové hlasovanie?
Relevantné, no nie akútne
Medzi šiestimi záležitosťami, ktoré Slovensko musí bezpodmienečne a čo najrýchlejšie vyriešiť, patrí prvé miesto zrušeniu koncesionárskych poplatkov. Nasleduje obmedzenie poslaneckej imunity, zníženie počtu poslancov na stovku, stanovenie maximálnej ceny vládnych limuzín na 40-tisíc eur, voľby cez internet a zmena v tlačovom zákone. Táto zmes problematík je viac ako rôznorodá. Referendové otázky varírujú tematicky aj svojím významom. V Sulíkovej šestke je všehochuť od závažných zmien ústavných zákonov (počet poslancov, imunita), cez komplikované problémy, ku ktorým ani odborníci dlhodobo nevedia zaujať stanovisko (financovanie verejnoprávnych médií, tlačový zákon) a referendum by ich malo zrejme rozseknúť ako gordický uzol, až po milé, ale v podstate symbolické (a typicky predvolebné) kroky ako cena vládnych limuzín a hlasovanie cez internet. Všetky témy okrem posledných dvoch spomínaných sú na Slovensku sporadicky na pretrase už nejaký ten piatok, aj nejaké to volebné obdobie. Určite nie je v poriadku, že sme sa za ten čas s nimi úspešne nepopasovali. Tieto otázky totiž rozhodne sú relevantné a zaslúžia si diskusiu. Taký však už býva osud „chronických ťažkostí“, na ktoré si pacient – v tomto prípade republika – spomenie, iba keď ho nebolí nič akútnejšie, alebo pred voľbami. V súčasnosti si Slovák spomenie na akútnejšiu bolesť svojho štátu celkom rýchlo. Volá sa finančná kríza, rastúci verejný dlh štátu, stúpajúca nezamestnanosť. Každý, kto sa chystá podporiť Referendum 2009, by si mal teda premyslieť, či v tejto chvíli naozaj túži kúpiť si za niekoľko miliárd eur odpoveď na otázku, či treba obmedziť papalášom rozpočet na nákup limuzín, a prispieť tým na kampaň mladej strane s preferenciami pod jedno percento.
Priama demokracia nie je lacný špás
Slovensko dosiaľ absolvovalo šesť referend (1994, 1997, 1998, 2000, 2003, 2004) z nich iba jediné (!) bolo platné, a síce referendum o vstupe do Európskej únie v roku 2003. Pri všetkých ostatných ľudových hlasovaniach prišiel k urnám nedostatočný počet voličov. Nechajme teraz bokom otázku frustrujúcej slovenskej politickej pasivity a nezáujmu – dosť sa už o nej napísalo v súvislosti s voľbami do európskeho parlamentu a iste sa ešte mnoho popíše. Zaujímavá je finančná stránka referend. Každé stálo od necelých sto až do dvesto miliónov korún a internetové noviny Obroda si dali tú námahu spočítať, že sme na ne dohromady minuli viac ako 770 miliónov. Referendum SaS ohodnotil predseda strany Richard Sulík na zhuba sedem miliónov eur, čo je asi 217 miliónov korún. Bolo by teda drahšie ako doterajšie. Nuž, inflácia je potvora. R. Sulík však zdôrazňuje: „Referendum je ústavou garantované právo občanov vyjadriť svoj názor, a preto náklady naň nepokladáme v tomto momente za prvoradé.“ A aby sme celkom prestali špekulovať nad tým, či by to náhodou neboli vyhodené peniaze, dodáva, že na ňom v podstate ušetríme. Ako na akciovom balení „šesť v jednom“. „Podáme ho v takej dobe, aby ho prezident mohol vyhlásiť na deň volieb. Zároveň sme doň zahrnuli až šesť otázok, čím klesne ´cena za jednu otázku´.“ Zároveň pripomína, že „keď si môže vláda dovoliť navrhnúť rozpočtový deficit viac ako 3,5 miliardy eur, tak náklady vo výške 7 miliónov eur, čiže dve tisíciny, sú skutočne zanedbateľné.
Sme šťastná krajina
Na zanedbateľnosti siedmich miliónov eur v miliardách dlhu je niečo pravdy. Otázna je však rozumnosť takejto „investície“ (t. j. usporiadať ľudové hlasovanie na relatívne neakútne témy v rámci PR stratégie mimoparlamentnej strany). Pretože riešiť v súčasnosti večne omieľané predvolebné problematiky referendom, je ako zháňať si masť na chronický ekzém, keď krvácame z tepny. Samozrejme, môžem sa mýliť, a vyššie spomínané referendové otázky sú skutočne to najdôležitejšie, čo práve trápi tento štát. Ak je to tak, mal by nám padnúť zo srdca obrovský balvan: Slovensko je zrejme veľmi šťastná krajina, ak nie priam raj na zemi. Buď to, alebo sa nás strana, ktorá uvádza medzi svojimi zásadami snahu vyhnúť sa populizmu ako súčasti predvolebného boja, „čoho dôsledkom je hlásanie logických nezmyslov alebo nesplniteľných sľubov“, a tvrdí, že nemieni „získavať mandát na verejnú službu aj za cenu potierania zdravého rozumu“, chce opiť rožkom. V tomto prípade sčasti starým a suchým.
