Ako si poradiť s krízou 1

Veľká kríza v roku 1929 priniesla nové smerovanie vývinu v Latinskej Amerike. Hospodárstvo sa začalo omnoho viac orientovať na vnútorný trh. Toto nové smerovanie sa realizovalo v réžii liberálnych a konzervatívnych vlád. Súčasná veľká kríza zrejme postaví terajšie vládne garnitúry v tomto regióne pred rovnaké výzvy. Teraz sú však v Latinskej Amerike pri moci prevažne stredoľavé vlády. Namieste je preto otázka, aké možnosti majú k dispozícii a ktoré z nich už využili.

Stredoľavé vlády nie sú jednotné ani čo sa týka ich vlastného pôvodu a vzniku, ani vo vzťahu k politicko-ekonomickej situácii v jednotlivých krajinách. V Brazílii, Uruguaji a v Argentíne ovplyvňuje východiskovú situáciu záverečná fáza vývinu orientovaného na vnútorný trh.

Rôznorodé východiská

Brazílska politická strana Partido dos Trabalhadores (PT) vznikla podobne ako strešná odborová organizácia CUT, s ktorou úzko spolupracuje, v neskorej fáze obdobia orientovaného na vnútorný trh. Do istej miery sa obe snažili o výrazne rovnostárskejší model industriálneho vývinu. Mobilizovali sa proti vojenskej diktatúre a kritizovali korporativistické štruktúry brazílskeho kapitalizmu.

V Uruguaji sú vedúce osobnosti širokého progresívneho zväzu strán Frente Amplio politicky aktívne už od čias veľkej sociálnej mobilizácie sprevádzanej štrukturálnou blokádou uruguajského hospodárstva v 60. a 70. rokoch, ktorú brutálne potlačil vojenský puč v roku 1973.

Kirchnerovské krídlo peronizmu sa v Argentíne v 70. rokoch spájalo s relatívne progresívnymi prúdmi tejto politickej strany. Kirchner sa pre voľbami v roku 2003 explicitne odvolal na predneoliberálne dedičstvo peronizmu: „Navrhujem vytvorenie národno-populárneho frontu, aby peronizmus obnovil svoj historický zväzok a vrátil sa k reprezentovaniu sektorov, ktoré nikdy nemal prestať reprezentovať“.

Stredoľavé vlády v uvedených troch krajinách sa opierajú o alianciu stredných vrstiev a robotníkov. Zdá sa, že obrat časti strednej triedy k ľavicovým silám zásadným spôsobom prispel k volebným víťazstvám ľavice. Následkom poslednej ťažkej finančnej krízy na prelome storočia preto mohli prebrať vládu. V prípade Brazílie a Uruguaja nenasledovalo volebné víťazstvo po intenzívnej sociálnej mobilizácii, ktorej posledný vrchol upadol v 80. rokoch, ale po dlhodobom vytváraní voličskej základne využívajúc široko rozšírenú nespokojnosť so sociálnou a hospodárskou situáciou. V oboch týchto krajinách nasledovalo prebratie vlády za podmienok konštitucionálnej kontinuity. V Argentíne prevzalo moc relatívne progresívne peronistické krídlo v kontexte masívnych sociálnych protestov. Aj tu však prišlo k rýchlej konsolidácii existujúcich inštitucionálnych vzťahov.

Základom je kontinuita

Hospodársky model Argentíny a Uruguaja opierajúci sa o finančný sektor vyústil v rokoch 2001 a 2002 do ťažkej finančnej krízy. Hrubý domáci produkt poklesol len v roku 2002 o približne 12 %. Nezamestnanosť a chudoba počas tejto krízy explodovali. V Brazílii, ktorej ekonomika na rozdiel od Argentíny a Uruguaja sa neviazala na americký dolár, prebehla finančná kríza v miernejšej podobe. Aj tu však citeľne vzrástla nezamestnanosť a klesli reálne príjmy. Všetky tri krajiny disponovali napriek kríze a do istej miery dlhodobejšej tendencii k stagnácii v porovnaní s latinskoamerickým kontextom diverzifikovanú ekonomiku s relevantným industriálnym sektorom.

Ku krajinám, ktoré si zvolili ľavicového prezidenta bez inštitucionálneho zlomu, sa v poslednom čase zaradil aj Paraguaj. Prezident Fernando Lugo vzišiel z prostredia teológie oslobodenia a pre volebné víťazstvo bol nútený vytvoriť rôznorodú koalíciu. Stupeň industrializácie Paraguaja je veľmi nízky, čo túto krajinu odlišuje od skôr menovaných troch štátov, ktoré sú však tiež členmi Mercosuru.

Body zlomu

Novozvolení ľavicoví prezidenti Venezuely, Bolívie a Ekvádoru nemajú za sebou žiadne pevne etablované politické strany. Politické línie kontinuity k predchádzajúcim ľavicovým formáciám sú omnoho slabšie. Hospodársky model neoliberálneho razenia postavený na exporte surovín sa dostal na konci 80. a potom aj na konci 90. rokov do krízy. Staré politické režimy a ich vedúce osobnosti takmer úplne stratili legitimitu. Vo Venezuele vyplnil vákuum Hugo Chávez – progresívny vojak, považovaný za lojálneho a dôveryhodného. Získal si predovšetkým obyvateľstvo chudobných mestských štvrtí. V Bolívii a Ekvádore prebehol cyklus silných sociálnych nepokojov, z ktorých sa zrodili nové ľavicové vlády. V Bolívii vznikla politická strana zo sociálnych hnutí Movimiento al Socialismo (MAS) a stala ich politickým nástrojom. V Ekvádore vystúpil Rafael Correa ako ľavicový ekonóm a ako politicky nezávislý kandidát. V oboch krajinách mali sociálne protestné hnutia aj indiánske zafarbenie. V Bolívii zohralo mestské marginalizované obyvateľstvo veľmi podstatnú úlohu, zatiaľ čo v Ekvádore na seba vzala dôležitú úlohu protagonistu aj stredná trieda v hlavnom meste Quito. V týchto troch krajinách znamenala voľba ľavicového prezidenta vzhľadom na hlbokú stratu legitimity dovtedajších štátnych inštitúcií inštitucionálny zlom. Zároveň sa však ukázalo, že ekonomická transformácia bude predstavovať vzhľadom na extrémnu závislosť od surovín mimoriadne náročnú úlohu.

V poslednom období zvíťazili v prezidentských voľbách kandidáti ľavice aj v Nikarague a El Salvadore. V Hondurase sa liberálny prezident Zelaya približuje svojou zahraničnou politikou ľavicovým pozíciám. Tu je ľavica – rovnako ako celá spoločnosť – ešte veľmi silne ovplyvnená ozbrojeným bojom, či občianskymi, respektíve destabilizačnými vojnami 70. a 80. Rokov. Roky v podzemí, respektíve v ozbrojenom boji priviedli ľavicu k tvrdšej politickej kultúre. Politická pravica je ovplyvnená desaťročiami štátneho terorizmu – a v prípade Nikaraguy vojenskými kontra-aktivitami. Ekonómovia sa silne orientujú na Spojené štáty.

Politické a ekonomické stratégie

V štyroch členských štátoch Mecosuru nezačali stredoľavé vlády žiadne podstatné inštitucionálne zmeny, aj keď PT v Brazílii odštartovala na úrovni miest a jednotlivých štátov demokratizačné iniciatívy, ako napríklad mestský participatívny rozpočet v Porto Alegre a iných mestách, ako aj v spolkovom štáte Rio Grande do Sul. Podobné iniciatívy začal aj Frente Amplio v Uruguaji v hlavnom meste Montevideo. Za dôvod umiernenejšieho postupu možno pokladať jednak to, že existujúce inštitúcie podľahli legitimačnej erózii len čiastočne a tiež nutnosť vytvárať politické koalície vzhľadom na chýbajúcu, respektíve labilnú parlamentnú väčšinu v Brazílii a v Argentíne. Aj v týchto krajinách sa však vlády podujali na menšie inštitucionálne zmeny. Hospodárska politika sa vyznačovala aj kontinuitou aj zmenami. Vplyv finančného sektora, ktorý pôsobil z úzadia na špičkových politikov v PT, zostal v Brazílii veľmi silný. To isté platí aj pre agrobiznis. Priemyselný kapitál sa navýšil. Zároveň však získali odbory a hnutie bezzemkov silný prístup k vláde. Programovo a politicky odlišné záujmy reprezentovali vo vládnom kabinete prezidenta Lulu neoliberálne a sociálne-keynesiánske prúdy. Záujmom finančného sektora slúžila politika vysokých úrokov, relatívne reštriktívna rozpočtová politika a postupná liberalizácia medzinárodného kapitálového toku. Jedným z následkov liberálnej politiky bolo pozvoľné navýšenie hodnoty brazílskeho realu, čo zvýhodňovalo import a zároveň sťažovalo priemyselný rozvoj.

Príklad Brazílie

Na rozdiel od predchádzajúcich vlád však Lulova vláda rozvíjala cielenú politiku podpory priemyslu a exportu. Vnútorný dopyt sa stabilizoval systematickým zvyšovaním minimálnej mzdy, na ktorú sa viaže mnoho sociálnych služieb, zlepšením prístupu k lacnejším spotrebným pôžičkám a systematickým transferom príjmov medzi najchudobnejšie vrstvy spoločnosti. Posledne menovaný krok výrazne zlepšil situáciu najchudobnejších napriek obmedzenému rozsahu sociálnych služieb. Pre zamestnancov bol vplyv tejto politiky ambivalentnejší. Zamestnanosť a podiel zmlúv s povinným sociálnym poistením síce stúpli, avšak reálne mzdy sa po kríze vracali k predchádzajúcim hodnotám len pomaly – najrýchlejšie však pri najnižších mzdách.

Táto skutočnosť sa prejavila aj vo volebnom výsledku v jeseni v roku 2006, PT získala na chudobnom severovýchode, ale stratila v silnejšie industrializovaných spolkových štátoch. Počas druhého volebného obdobia prezidenta Lulu sa balans vychýlil v prospech socálne-keynesiánskeho krídla. Základ tohto presunu predstavoval masívny verejný investičný program s ťažiskom v budovaní infraštruktúry ako aj v rozvoji extraktívneho a ťažobného priemyslu. V tejto podobe bol tento program štruktúrovaný konvenčne. S globálnou hospodárskou krízou sa radikalizoval aj jej odklon. Vláda cielene využila štátny bankový sektor pri pôžičkách a pri politike znižovania úrokových sadzieb, ktoré teraz výrazne poklesli. Týmto krokom sa vplyv finančného sektora – prinajmenšom konjunkturálne, o niečo znížil. Tak sa podarilo brazílskej vláde udržiavať hospodársky prepad len v malom rozsahu a zároveň dosiahnuť rýchle opätovnú stabilizáciu. Toto konštatoval dokonca aj denník Frankfurter Allgemeine slovami: „Brazílsky štátny kapitalizmus odporuje kríze“. Pridávajú sa aj ľavicoví kritici vlády, ako napríklad známy sociológ Chico de Oliveira, ktorí vidia šancu pre nové smerovanie ekonomiky viac orientovanej na vnútorný trh a rovnostárskejšie zacielenie. Oliveira explicitne odkazuje na nové smerovanie brazílskej ekonomiky k vnútornému trhu v 30. rokoch, vidí však, na rozdiel od tohto obdobia, možnosť silnejších impulzov zdola. Luiz Werneck Vianna naproti tomu vníma silnejšie pridruženie sa PT k rozvojovému štátu v 30. a 50. rokoch. PT sa podľa neho pokúša vznikajúce konflikty v rámci rozvojovej štátnej politiky riešiť v úzkych kruhoch v medziach štátneho aparátu. Zároveň Vianna konštatuje, že PT vytvára signifikantne širší prístup k štátnemu aparátu, ako to bolo v prípade rozvojového štátu medzivojnového a povojnového obdobia.

Argentína: návrat normality

V argentínskej hospodárskej politike sa udiali oveľa podstatnejšie zmeny ako v Brazílii, čo spôsobila nielen iná východisková pozícia. Argentínsky peňažný systém počas krízy v rokoch 2001 a 2002 fakticky skolaboval. Ako núdzové opatrenie bolo vyhlásené moratórium na väčšiu časť zahraničných dlhov. Zmena od Menema a de la Rúa k Duhaldemu a Krichnerovi znamenala väčšie presuny v mocenskom bloku. Popri domácich konglomerátoch, takzvaných grupos económicos, ťažili z neoliberálnej politiky deväťdesiatych rokov najviac západoeurópske banky a kapitál z oblasti služieb. Túto politiku podporovala aj časť mestskej strednej triedy, predovšetkým v hlavnom meste Buenos Aires. Najväčšie výhody zo zmenenej hospodárskej politiky od roku 2002 získali opäť grupos económicos, avšak popri nich sa Duhalde a Kirchner pokúšali získať aj tradičné peronistické odbory – známe aj ako „sindicatos gordos“, a tiež časť hnutia nezamestnaných. Čo sa týka hospodárskych vzťahov k zahraničiu, pokúšali sa o síce obmedzenú, ale konzekventnú konfrontáciu s Medzinárodným menovým fondom a veriteľmi. Podarilo sa im podstatne znížiť zahraničný dlh. Základným elementom hospodárskej politiky bolo znehodnotenie argentínskej meny peso a tiež opatrenia, ktoré mali zabrániť opätovnému navýšeniu hodnoty. Na tento účel sa zaviedli aj relatívne mierne formy kontroly kapitálových tokov. Táto politika na jednej strane zvýhodňovala export a na druhej strane chránila priemysel pred lacnou importnou konkurenciou. Aj bez skutočnej industriálnej politiky tak silne rástla priemyselná produkcia. Menová politika potenciálne zvýhodňovala v spojení so silnou konjunktúrou nerastných surovín aj agrobiznis. Jeho dodatočné zisky sa však odčerpali prostredníctvom daní. Práve dane slúžili aj ako nástroj na blokovanie cien argentínskych potravín a ich približovanie k výrazne vyššej medzinárodnej úrovni. Zároveň však táto politika posilňovala jednostrannú orientáciu na produkciu sóje a export, ktoré sa spájali so silnou koncentráciou pozemkového vlastníctva.

Vládam Duhaldeho a Kirchnera sa tak podarilo opätovné nastolenie všednej normality, čo predstavovalo podstatný element legitimizácie kirchnerovskej politiky. Vysoký hospodársky rast – reálne 8,8 percenta ročne v období medzi rokmi 2003 a 2007, umožnil podstatné znižovanie nezamestnanosti a postupné zvyšovanie reálnych miezd. Odbory opätovne získali význam, zatiaľ čo vplyv stratilo hnutie nezamestnaných. Časť hnutia nezamestnaných sa vláde Kirchnera podarilo fakticky kooptovať prostredníctvom klientelistickej sociálnej politiky. Militantnejšie zoskupenia v rámci tohto hnutia sa podarilo izolovať a sčasti aj kriminalizovať. Tento postup zodpovedá tradičným formám peronistickej politiky.

Takýmto spôsobom sa dokázalo kirchnerovské krídlo najprv konsolidovať a postupne aj naviazať niektoré progresívne sily z prostredia mimo peronizmu. V roku 2008 sa kirchnerovské krídlo vzhľadom na vtedajší boom agrárnych cien pokúsilo zvýšením exportných daní, aby mohlo na vysokých agrárnych cenách získať fiškálny podiel. Narazilo na rozhodný odpor agrárneho sektora a liberálneho establišmentu. Nešikovnou koncepciou a chýbajúcou flexibilitou si vláda, teraz vedená Kirchnerovou manželkou Cristinou Fernándezovou, poštvala celý agrárny sektor, vrátane maloroľníkov, proti sebe. Uskutočnili sa masívne protestné akcie. Kirchnerovský mocenský blok, ktorý organizačne nikdy nebol solídny, sa roztrieštil a podľahol sporom. Do súčasnej krízy tak vstupoval už roztrieštený. Jeho súčasná anitkrízová politika sa vyznačuje na jednej strane anticyklickými opatreniami, na druhej strane cielenými ochrannými opatreniami v spracovateľskom priemysle. Tým sa antikrízová politika orientuje skôr na vnútorný trh. Opatrenia orientované na vnútorný trh sú podporené zosilneným bojom proti odtekaniu kapitálu. Takúto politiku spochybňuje liberálny blok, ktorý sa orientuje skôr na export.

Uruguaj: lesníctvo poľnohospodárstvo

Hospodárska politika Frente Amplio v Uruguaji sa omnoho viac podobala brazílskej než argentínskej, aj keď priebeh krízy skôr pripomínal udalosti u južného suseda. Industriálny sektor je však v Uruguaji politicky menej relevantný než v Argentíne. Centrálnu pozornosť v hospodárskej politike venoval Frente Amplio agrárnemu a lesnému hospodárstvu vrátane produkcie celulózy, ako aj sektoru služieb. Makroekonomicky a sociálne – politicky sa orientoval podobne ako vláda prezidenta Lulu v Brazílii. Podstatný rozdiel oproti Brazílii spočíval v systematickom posilňovaní odborov. Celkovo možno konštatovať, že hospodárska politika uvedených troch stredoľavých vlád niekoľko rokov pasívne využívala trvajúcu výhodnú konjunktúru agrárnych cien. Súčasná kríza však túto výhodu nahlodala. V Brazílii možno ako reakciu na túto situáciu pozorovať isté preorientovanie na vnútorný trh a vo viac problematickej forme aj v Argentíne. Záujmy spojené s „kasínovým kapitalizmom“ sa v Brazílii a v Uruguaji sotva spochybnili, aj keď v Brazílii sa počas krízy predsa len dostali aspoň sčasti do úzadia. Robotníci v priemysle a odbory sa po rokoch úpadku postupne dostali do popredia. Mestské a vidiecke marginalizované obyvateľstvo zaznamenalo prostredníctvom masívnejšej redistribúcie – v Brazílii a v Uruguaji vo viac inštitucionalizovanej forme než v Argentíne, zlepšenie životných pomerov. Objavilo sa aj parciálne oživenie politických foriem periférneho fordizmu – avšak v omnoho sociálne inkluzívnejšej forme. Tlak sociálnej mobilizácie na stredoľavé vlády je s výnimkou počiatočnej fázy vládnutia a agrárnej mobilizácie v roku 2008 skôr slabší. To znamená, že tlak zospodu na radikalizáciu hospodárskych a sociálno-politických opatrení ako aj na vytváranie particiatívnejších politických foriem bol relatívne malý. Zatiaľ čo triedne konflikty sa aktívne spracúvali a riešili, zohrali otázky ženských práv alebo ekológie v stredoľavých vládach sotva nejakú rolu.

Autor je profesor na Wirtschaftsuniversität vo Viedni
a predseda Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum (IPE) vo Viedni
Preložil Peter Nedoroščík