Ako sa ľavica stáva apolitickou
Konzervatívny americký dvojtýždenník National Review ho nazval „najnebezpečnejším politickým filozofom Západu“ a od New York Times si vyslúžil prezývku „Elvis kultúrnej teórie“. Slovinský filozof a psychoanalytik Slavoj Žižek je autorom vyše päťdesiatich kníh o filozofii, psychoanalýze, teológii, dejinách, filmovej teórii a politickej teórii. Je výskumným pracovníkom Sociologického inštitútu na Ľubľanskej univerzite a profesorom na Európskej univerzite interdisciplinárnych štúdií – European Graduate School (EGS) vo Švajčiarsku. Ako hosťujúci profesor prednáša na univerzitách vo Veľkej Británii a USA. Vo svojej poslednej knihe s názvom Najprv ako tragédia, potom ako fraška (First as Tragedy, Then as Farce) Žižek analyzuje proces, akým Spojené štáty americké prešli od tragédie jedenásteho septembra 2001 k javu, ktorý nazýva fraškou finančného zrútenia.
Žižekovo posledné dielo, z ktorého úryvok vyšiel aj v októbrovom vydaní Harper´s Magazine, sa začína slovami: „Jediným skutočne prekvapujúcim javom týkajúcim sa finančného kolapsu v roku 2008 je ten, ako ľahko sa všeobecne akceptovala myšlienka, že táto udalosť sa nedala predvídať.“ Ďalej pokračuje pripomínaním mnohých demonštrácií proti Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke, ktoré sa odohrali v poslednom desaťročí a ktoré protestovali proti spôsobom, akými banky narábali s peniazmi a zároveň boli varovaním pred nastávajúcim a za daných okolností nezadržateľným krachom. Demonštranti sa však nestretávali s ničím iným, len so slzotvorným plynom a masovým zatváraním.
Amy Goodmanová: Píšete, že posolstvo bolo „hlasné a zreteľné, a políciu doslova a do písmena využili na udusenie pravdy“. Prosím, dajte do súvisu masové protesty demonštrantov s finančným zrútením a vysvetlite nám, ako sa to dalo predpovedať.
– Je veľmi zaujímavé, že Paul Krugman (americký liberálny ekonóm, nositeľ Nobelovej ceny za rok 2008, pozn. prekl.) povedal v podstate tú istú vec, ktorou vystihol princíp, na základe ktorého dokonalo funguje dnešná ideológia. Opýtal sa: „Čo keby sme tak spravili mentálny experiment a zrazu by všetci členovia vedenia bánk, manažéri a tak ďalej presne vedeli, ako proces dopadne o dva roky?“ A odpovedal si: „Neklamme sami seba. Nič by sa nezmenilo. Postupovali by presne takým istým spôsobom.“
Ako psychoanalytika ma to vťahuje do hry, pretože si myslím, že nás to upozorňuje na skutočnosť, do akej miery je naše každodenné konanie ovládané tým, čo psychoanalýza nazýva mechanizmom fetišistického dištancovania (fetishist disavowal). Je sais bien, mais quand meme... „Veľmi dobre to viem, ale predsa...“ Je to princíp, že hoci môžeme veľmi dobre poznať katastrofické následky, predsa budeme akosi radšej veriť trhu, nahovárať si, že veď veci sa dajako vyriešia, a tak ďalej a tak podobne. Analýza takéhoto správania je absolútne kľúčová záležitosť, a to nielen v ekonomike, ale všeobecne. A na to sa zameriavam vo svojej práci. Čo presne myslíme my ľudia tým, keď hovoríme, že niekto „verí“?
Aby som priveľmi neodbočil od témy, rád by som vám porozprával nádherný príbeh, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie. Citujem ho aj v mojej novej knihe. Možno ste už počuli o Nielsovi Davidovi Henrikovi Bohrovi z Kodane, ktorý sa venoval kvantovej fyzike (Niels Bohr, 1885 – 1962, prispel k pochopeniu atómovej štruktúry a kvantovej mechaniky, za čo v roku 1922 získal Nobelovu cenu, pozn. prekl.). Jedného dňa ho v jeho vidieckom dome navštívil priateľ, ktorý si pred vchodom všimol zavesenú konskú podkovu. V Európe je podkova symbolom šťastia a známa je povera, že dokáže zabraňovať vstupu zlých síl do ľudského domova. Priateľ, ktorý bol takisto vedec, sa opýtal: „Počuj, ty tomu naozaj veríš?“ Niels Bohr mu odpovedal: „Samozrejme, že nie. Nie som idiot. Som vedec.“ Na to sa ho priateľ opýtal ešte raz: „Tak prečo tam teda tú podkovu máš?“ A viete, čo mu na to Niels Bohr odvetil? Povedal mu: „Neverím tomu, ale tú podkovičku tam mám preto, že som počul, že to pomáha aj v prípade, ak v ňu neveríš.“
No a to presne vystihuje dnešnú ideológiu. Neveríme v demokraciu – nikto z nás v demokraciu neverí. Ustavične ju zosmiešňujeme a strieľame si z nej, ale z akéhosi dôvodu sa správame, akoby v skutočnosti fungovala. Je to veľmi zvláštna situácia, pretože niektorí z nás sú dostatočne starí, aby si pamätali dni, keď verejnou tvárou moci bola istá dôstojnosť. V súkromí sme sa tomu síce vysmievali, strieľali sme si z toho, no moc si zachovávala aspoň istú dávku dôstojnosti, aby ju ľudia aspoň občas brali vážne. Dnes sa myslím približujeme veľmi zvláštnemu stavu, keď sa verejná podoba moci stáva čoraz otvorenejšie nepatričnou, obscénnou. Pozrime sa na Nicholasa Sarkozyho vo Francúzsku. Pozrime sa na Silvia Berlusconiho v Taliansku, ktorý už viac ako päť rokov systematicky podkopáva to minimum dôstojnosti štátnej moci. Každý deň sa viac a častejšie čudujeme, ako je to možné. Napríklad, po všetkých tých Berlusconiho sexuálnych škandáloch jeho právnik nedávno celkom pokojne vydal verejné vyhlásenie, že reči o údajnej Berlusconiho impotencii sú lži a že pán Berlusconi je „pripravený dokázať to pre súdom“. Nuž a my sa pýtame – ako? Čo mal na mysli? Preto hovorím o stupni obscénnosti a vulgárnosti, ale nemalo by nás to oklamať. My skutočne žijeme v cynickej dobe, a to nielen v lacnom slova zmysle, že veď oni sa predsa neberú celkom vážne, ale v zmysle ironického podkopávania seba samých, strieľania si zo seba, sebazosmiešňovania, čo je veľmi zvláštnou stránkou hry. Znamená to, že systém môže fungovať, aj keď sám seba neberie vážne.
Juan Gonzalez: Hovoríte, že ste veľmi kritický aj voči takzvanej progresívnej či ľavicovej odpovedi na situáciu. V článku v časopise Harper´s tvrdíte, že „existuje reálna možnosť, že prvotnou obeťou prebiehajúcej krízy napokon nebude kapitalizmus, ale samotná ľavica, lebo sa ukazuje ako neschopná ponúknuť životaschopnú globálnu alternatívu pre všetkých“. Mohli by ste to rozvinúť?
– Som radikálny ľavičiar. Vo veľmi podmienenej rovine sám seba rád nazývam dokonca komunistom. Ako ľavičiar som však presvedčený, že je skutočne potrebné uznať množstvo prehier, ktoré ľavica utŕžila za posledných dvadsať rokov. To je sine qua non podmienka možnej kritiky. Takže áno, odhliadnuc od veľmi sympatických vecí, ktoré odporúčali ľudia ako Stiglitz či Krugman a ktoré sú v podstate návratom ku keynesiánskemu sociálnemu štátu, a zároveň odhliadnuc od niekoľkých zaujímavých, hoci podľa mňa nedostatočných ekonomických myšlienok ako napríklad základný príjem či tzv. renta básica v Brazílii, čo je samo o sebe utópiou, ma niekedy prepadne čudná paranoidná myšlienka, že táto kríza bola možno vytvorená práve preto, aby ľudia videli, že hoci tu aj kríza je, ľavica na ňu jednoducho nemá a nie je ani schopná ponúknuť globálnu odpoveď.
Na ľavici ma znepokojujú predovšetkým dve veci. Po prvé, stále častejšie sa oháňa moralizovaním o dodržiavaní zákonov. Je to vlastne tá najčistejšia forma protestu proti nespravodlivosti, pretože jediná vec, ktorú za takých okolností môžeme robiť, je pôsobiť na „legálnych fórach“. Vďaka tomu sa mnohí bývalí ľavičiari stávajú apolitickými. Dnes už skutočne nekladú úplne základné otázky. Ako aj teraz, keď bol celý protest vyjadrený zvolaním „cha, tí bankoví špekulanti“, a podobne. Ja s tým samozrejme súhlasím. Naozaj si však nemyslíme, že pravda je predsa len o niečo komplexnejšia? Som presvedčený, že jediným koreňom súčasnej krízy nie je len niečia chamtivosť, to by bolo veľmi jednoduché obvinenie! Ide o to, že po digitálnej bubline na začiatku nášho tisícročia sa všetka pozornosť sústredila na otázku, ako udržať prosperitu, ako zabezpečiť ekonomike život. Pokiaľ si spomínam, bolo to tak trochu obojstranné rozhodnutie: zjednodušme to v nehnuteľnostiach a podobne, len aby sme to udržali. Za celým tým psychologickým krikom o chamtivých bankároch sa teda ukrýva oveľa hlbší štrukturálny problém. V skutočnosti kapitalizmus funguje vďaka tejto zaslepenosti; donekonečna sa sústreďujeme na náš obľúbený terč, ktorým je Bernard Madoff, nie? Celý ten krik okolo neho sa mi veľmi nepozdával. On je len radikálnou verziou a ukážkou, kam nás až ten systém môže dostrkať a kam nás dostrkal. Nie som blázon a nechcem povedať, že „práve preto by sme mali okamžite znárodniť všetky banky a urýchlene zaviesť socialistické diktatúry“ alebo niečo podobné, z čoho by ma mnohí radi obvinili. Hovorím len to, aby sme sa nezbavovali problému jeho jednoduchým interpretovaním ako problému psychologického. Viete, niekto môže byť skutočne chodiace zlo, ale aby mohol to zlo uskutočňovať, potrebuje veľmi presne rozpracované inštitucionálne a ekonomické zázemie, ktoré mu to umožní. Po druhé, nestotožňoval som sa s ľavicovými ani pravicovými populistami kričiacimi heslá ako „pomôžte Main Street a nie Wall Street“. Pardon, ale to bankoví manažéri zdôrazňovali, že v kapitalizme neexistuje Main Street bez Wall Street. V dôsledku súťaživosti a obrovských investícií do nových vynálezov v dnešnom priemysle, bez širokej dostupnosti úverov by dnes neexistovala prosperujúca Main Street. Je to teda chybná voľba. Takže ešte raz, so všetkým rešpektom voči ľavici, som presvedčený, že ak to myslíme naozaj vážne, mali by sme sa vyhýbať rýchlemu moralizovaniu.
Amy Goodmanová: Píšete: „Je teda bailout skutočne ´socialistickým´ zásahom? Ak áno, nadobúda veľmi nezvyčajnú formu: ´socialistický´ zásah, ktorého prvoradou úlohou nie je pomôcť chudobným, ale bohatým; nie tým, ktorí si požičiavajú, ale tým, ktorí požičiavajú.“
– Áno. Celú svoju tézu zakladám na tom, že kapitalizmus bol vždy socializmom pre tých, ktorí sú na vrchole. V tom spočíva hlavný paradox systému, alebo nie?
Amy Goodmanová: A čo zdravotnícka starostlivosť?
– Dotkli ste sa mojej obľúbenej témy. A viete prečo? Pretože si myslím, že práve na tom môžeme dobre vidieť ideológiu v jej skutočnom praktickom pôsobení. Pretože keď píšem o ideológii, ľudia sa mi smejú – hahaha, a to si nevedel? Veď žijeme v postideologickej ére. Môžeme a mali by sme rozlišovať dve úrovne. Na jednej strane narastajú všetky tie smiešne pravicové paranoje, ktoré mimochodom veľmi rád počúvam. Dokážem sa na nich mimoriadne dobre pobaviť, napríklad na myšlienke Sarah Palinovej o „paneloch smrti“. Akási tajuplná byrokracia bude rozhodovať, či je tvoj ujo živý, alebo nie. To je naozaj smiešne, a myslím, že aspoň teraz sa na tom môžeme schuti smiať. Ale potom...
Juan Gonzalez: Nanešťastie však nie vo veľkej časti Ameriky.
– Áno, iste. Ale skutočný problém, v rámci ktorého republikánska kritika skutočne funguje, spočíva pri tejto základnej požiadavke v odvolávaní na slobodu voľby. Myslím si, že to je niečo, čomu musíme skutočne čeliť. V prvom rade by sme mali ujasniť, že v záujme uplatňovania slobody voľby – a to treba nepretržite opakovať – že v záujme toho tu musí existovať mimoriadne komplexná sieť sociálnych a právnych, a ja by som povedal aj akosi všeobecne prijímaných etických pravidiel. Inými slovami, v mnohých prípadoch menej voľby – rozhodne aspoň verejnej voľby – znamená na istých úrovniach v skutočnosti voľby viac. Prejdem však priamo k zdravotnej starostlivosti. Podľa mňa by mala byť do určitej roviny samozrejmosťou ako voda či elektrina. Mohli by ste namietnuť, že zvyčajne si predsa ľudia dodávateľa vody nevyberajú. Dobre teda, zahrajme si na chvíľu malú republikánsku hru a povedzme: „Aký strašný teror! Oni nás oberajú o základné právo slobodne si zvoliť svojho dodávateľa vody!“ Ale pritom akceptujeme, že existujú isté veci, pri ktorých je oveľa praktickejšie mať možnosť spoliehať sa na ne. Skutočne prepáčte, ale ja sa rád a vďačne vzdám úžasnej veľkej slobody vybrať si vlastného dodávateľa vody a to isté aj pokiaľ ide o elektrinu, hoci v súvislosti s tým sa už vec trochu komplikuje. Prečo k týmto veciam nezaradiť aj zdravie? Európa ukazuje, že sa to dá uskutočňovať veľmi efektívne aj bez obmedzenia našej slobody, pretože práve naopak, vytvára a tak oveľa väčší priestor momentálnej slobody. A tak ďalej. Ako vidíte, toto je nebezpečenstvo ideológie voľby. V istom zmysle vytvára súčasnú centrálnu kategóriu. Hrá sa tu s tou istou kartou marxizmu, ktorá sa vyťahuje zas a znova, aby sme nevideli, že to, čo sa nám ponúka, je výlučne pseudovoľba, a nie skutočná voľba, asi ako rozhodnutie, či sa rozhodnúť medzi pepsikolou a kokakolou namiesto skutočne dôležitých volieb. V ideológii voľby vzniká aj ďalší problém. Voľbou a právom na ňu nás priam bombardujú, a naozaj si môžeme slobodne vybrať, ale bez toho, aby existovali skutočné podmienky a pozadie, aby sme sa mohli rozhodnúť zvoliť si rozumne. Britský cynický skeptik John Gray, ktorého svojím spôsobom obdivujem, veľmi pekne napísal, že v dnešnej dobe sme čoraz intenzívnejšie nútení správať sa, akoby sme boli slobodní. To prirodzene vyvoláva veľa strachu a tak ďalej. Pokiaľ ide o voľbu, mali by sme byť veľmi opatrní. Ja som všetkými desiatimi za slobodu voľby. Len by som rád videl a čítal tie dodatky – viete, tie, čo sa zväčša uvádzajú pod čiarou malým písmom – čo sú presné podmienky tej voľby.
Hoci nemám žiadne ilúzie o tom, čo môže a nemôže uskutočniť Barack Obama, stále som hrdý, že som ho pred voľbami podporoval, hoci to tu prirodzene nemá žiadny veľký dosah. Na rozdiel od mnohých mojich radikálnych ľavicových priateľov, ktorých hlavným mottom boli slová „on je len ľudskejšou tvárou toho istého imperializmu“ alebo „on bude ešte lepšie slúžiť záujmom kapitalizmu“ a podobne, ja si myslím, že dnes v súvislosti so zdravotníckou reformou vidíme, že zvádzame skutočne ústredný zápas.
Juan Gonzalez: V súvislosti s mierne pesimistickým pohľadom, akým vnímate reakciu na svetovú krízu, by som sa vás chcel opýtať na názor na vývoj, ktorý celkom opačným smerom prebieha v Južnej a celej Latinskej Amerike.
– Tu nastupuje moje kritické ľavičiarstvo.
Juan Gonzalez: Rád by som ho počul, pretože v mnohých oblastiach Latinskej Ameriky sa podobne ako inde vo svete priepasť rozširuje, ale v drvivej väčšine latinskoamerických krajín sú už dnes v porovnaní s minulosťou vlády, ktoré sa usilujú tú priepasť naopak zmenšovať a zaujímať iné postoje.
– Usilujú sa o to. Ale či to naozaj robia? V tomto ohľade som tak trochu skeptický. Niektorí ľudia ma za to, čo teraz poviem, už vopred označia za neokonzervatívca. Ale nemaľujme si zbytočné ilúzie. Otvorene tvrdím, že mnohé z príťažlivosti z poslednej vlny politikov, na ktorej čele stojí Hugo Chávez a tak ďalej, z poslednej vlny latinskoamerického populizmu pochádza z tejto starej túžby ľavice. Povedzme si to na rovinu, mnohí z dnešných ľavičiarov v Spojených štátoch amerických sú relatívne dobre platení akademici zvádzajúci celú dlhú špinavú vojnu o kariéru na katedrách, no v jadre srdca sa radi cítia ľudsky vrúcne. Pokiaľ je to len možné, je teda dobré mať nejakú krajinu, s ktorou sa dá sympatizovať. „Ach, ale tam to naozaj vrie. Tam sa to naozaj deje.“ Viete, v iných časoch to bol Sovietsky zväz, Kuba, Čínska kultúrna revolúcia, Nikaragua. Obávam sa, že teraz je to tak trochu Venezuela. Rozhodne však nehlcem štandardnú liberálnu kritiku, že Chávez je diktátor a podobné frázy.
Myslím si, že Hugo Chávez začal dobre. Urobil niečo, čo je naozaj dejinne veľmi dôležité pre celý svet. Pokiaľ viem, bol naozaj prvý, kto sa skutočne pokúsil zmobilizovať ľudí žijúcich vo favelách, ľudí úplne vylúčených z verejného života. Naozaj sa pokúsil uviesť ich do politického procesu. Tvrdím, že ak sa presne o toto nebudeme pokúšať a nenájdeme cestu, ako to vyriešiť, nezadržateľne a čoraz rýchlejšie sa budeme rútiť do novej spoločnosti apartheidu, v ktorej budeme žiť v stave permanentnej občianskej vojny, v ktorej budú iracionálne výbuchy na predmestiach, ako sa to stalo v Paríži, len nevinnými udalosťami.
Na druhej strane, o niečo pesimistickejší som vtedy, keď začnem uvažovať, čo sa mu podarí z dlhodobého hľadiska. Myslím, že približovaním k obvyklému a štandardnému latinskoamerickému populizmu však už dnes prehráva svoj súboj. Vďaka venezuelskému ropnému bohatstvu si môže dovoliť rozohrávať ropnú hraciu partiu, a teda aj finančnú partiu. Preto považujem za oveľa zaujímavejší fenomén vývoj v Bolívii. Je oveľa autentickejší. Bolívia je totiž skutočne donútená vymýšľať niečo celkom nové. Vždy som si myslel, že rýdzo utopické chvíle nie sú tie, keď robíme niečo dobre v poriadku, ale že ich oveľa lepšie robíme v patovej situácii. Pretože vtedy v záujme normálneho prežitia sme skutočne motivovaní a nútení niečo podniknúť. Úprimne povedané, ja až tak veľa nádeje v Latinskej Amerike nevidím. Oveľa viac nádeje vidím práve vo vývoji tu i vás v USA, oveľa viac, ako v Európe. Podľa mojej mienky sa Európa momentálne nachádza vo fáze obrovského úpadku. Predtým som do Európy vkladal nejaké nádeje. Prečo? Povedané veľmi jednoducho, stále to vyzerá, že máme len dva možné modely, ktoré navzájom súťažia. Ak analýzu veľmi zjednoduším, ide v skratke o zápas medzi modelom anglosaského liberálneho trhu a tým, čo poeticky nazývame kapitalizmus s ázijskými hodnotami, čo je v skutočnosti autoritatívny kapitalizmus. A presne to je to, čoho by sa mal každý ľavičiar – a to musím prízvukovať a opakovať – v skutočnosti obávať, pretože uznajme diablovi, čo je diablovo. Nebolo to tak, že kapitalizmus síce vždy potreboval niekoľko rokov diktatúry, desať alebo dvadsať, ak si zoberieme príklady Čile alebo Južnej Kórey, keď sa však spoločnosť rozhýbala a začala sa búriť, donútila systém aspoň k istému druhu demokracie. To však už dnes neplatí, situácia je oveľa horšia a môže byť ešte horšia. Otvorene vyhlasujem, že to, čo sa dnes vynára a postupne presadzuje na ďalekom Východe, napríklad v Singapure, je presne ten druh autoritatívneho kapitalizmu. To, čo teda celému svetu hrozí, je ešte dynamickejší kapitalizmus ako ten, ktorý poznáme. A ten z dlhodobého hľadiska demokraciu nepotrebuje ani najmenej.
Rozhovor bol uverejnený na stránke Democracy Now!
Preložila a upravila Silvia Ruppeldtová
Titulok Slovo
