Bol som na dne, ale futbalu som dal všetko. A teraz sa mi to vracia.

Jeho meno je dnes synonymom národného hrdinu. Keď sa s ním rozprávate, pôsobí síce isto, ale aj uvážlivo a až prekvapujúco skromne. Z každého slova cítiť, že rozpráva o celoživotnej láske a že za jeho úspechom je oddanosť, drina, rešpekt i zdravé sebavedomie. S hosťom Slova Vladimírom Weissom sa zhováral Braňo Ondruš Pýtať sa Vladimíra Weissa takpovediac „stredného“, ako sa dostal k futbalu, by bolo smiešne, ale predsa len: ťahal vás otec k futbalu, musel vás presviedčať či nejako motivovať, alebo ste sa, ako sa hovorí, narodil s kopačkami na nohách, čiže ako motivácia stačil otec – futbalista? – Bolo to akosi automaticky, keďže pochádzam z futbalovej rodiny. Otec bol futbalista, a nie neúspešný. Zvykne sa tiež hovoriť, že čosi také dedí človek „v génoch“, a možno to aj je pravda, lebo Vladko je už vlastne tretia futbalová generácia v našej rodine. Považoval som to za úplne prirodzené. Pamätám sa, ako som sa motal na otcových tréningoch, kam ma so sebou brával, a neskôr, keď skončil v Interi, som chodil s inými hráčmi na tréningy. Jednoducho, moje futbalové začiatky, alebo také ešte dokonca „predzačiatky“, sú spojené s Interom. To nepochybne súvisí s otcom a s tým, že bol najskôr futbalista a potom trénoval. Inter Bratislava znamená v slovenskej futbalovej histórii veľa, o to smutnejší je jeho terajší osud. Ale vy ste potom tie „pravé“ futbalové začiatky okúsili v inom bratislavskom klube... – Už aktívne som začal hrávať v Rapide, kde vlastne môj otec tiež trénoval a kde som hrával až do začiatku toho dorasteneckého veku. Keď som mal šestnásť rokov, odišiel som odtiaľ do Červenej hviezdy. Ale asi naozaj platí, že korene sa nedajú oklamať, takže takým oblúkom som sa napokon predsa len vrátil do Interu, kde som už začal hrávať v dorasteneckých ligových súťažiach. Takže ja som nikdy nepochyboval, že rodina mala na môj futbalový osud veľký vplyv. Obzvlášť otec určite ovplyvnil skutočnosť, že moje kroky ma od malička viedli k futbalu. Tlak som však nikdy necítil. Bolo to úplne prirodzené, asi tu naozaj bude génmi. Asi áno, lebo hráčsku futbalovú kariéru vášho otca ste sledovať nestihli, aj keď sa vraví, že malé deti vedia byť vnímavé tak, že to dospelých prekvapí. – Ja som, samozrejme, vedel, že mám otca futbalistu a ako som povedal, od malička som do lopty kopal. Ale nedá sa povedať, že by som sledoval jeho futbalovú kariéru. On s ňou skončil, keď mal tridsať rokov a ja som mal v tom čase len šesť, čo je naozaj málo, aby som vyslovene sledoval futbal, aj keď išlo o môjho otca. Ale dobre si pamätám obdobie, keď už trénoval Trnávku, potom si tiež pamätám, keď už ako tréner viedol Rapid, ale jeho hráčsku kariéru naozaj nie, na to som bol ešte malý. Cítili ste nejaký rozdiel medzi chlapcami, ktorí nemali tú „genetickú výbavu“, ktorí neprichádzali z futbalových rodín? Pociťovali ste, že ste syn známeho futbalového otca? – Z hľadiska toho hráčskeho som asi naozaj podedil čosi po otcovi, takže možno my išli niektoré futbalové činnosti lepšie, ale zasa to je otázka nielen nadania, ale aj prístupu. Veď kvalitní futbalisti vyrástli aj z chlapcov, ktorých otcovia futbal nikdy nehrávali, aspoň nie aktívne ako registrovaní hráči. A z hľadiska prístupu ku mne som asi nebol výnimka, lebo vždy sa nájdu takí, ktorí človeku držia palce a uznajú, že vidieť, že má talent, že mu to ide, že to má v nohách, že má ten futbal aj v hlave. A na druhej strane sa vždy nájdu závistlivci, ktorí ti chcú ublížiť, tak ti povedia, že si protekčné dieťa. Ja to vidím aj na mojom synovi. Asi je to také normálne, ľudské, lebo nikdy nemôžeš mať len fanúšikov. Vás však závistlivci očividne neodradili. – Ja neviem, ako je to inde, možno človeku niekde stačí k úspechu aj protekcia, ale vo futbale to určite neplatí. Keď na to máš, tak sa presadíš aj proti závistlivcom, keď na to nemáš, nepomôže ti žiadna protekcia. Vy ste sa presadili. Ale prezraďte, bolo obdobie, keď sa vám, povedzme, nejaká konkrétna herná činnosť nedarila, keď ste pochybovali, či to môžete vo futbale niekam dotiahnuť, alebo ste nikdy nepochybovali, že futbal je váš život? – Ja som futbalu venoval naozaj všetko. Nikto ma nemusel nútiť, ťahať, futbal som jednoducho chcel hrať, venoval som mu preto všetok voľný čas. Treba si uvedomiť jeden dôležitý fakt – ja som vyrastal a dospieval v čase, keď športovanie bolo nielen bežnou, ale možno aj hlavnou činnosťou voľného času detí a mládeže. Športovalo sa všeobecne oveľa viac, hral sa hokej, hral sa tenis, aj dospelí viac športovali. V začiatkoch bolo vtedy bežné, že sme ten hlavný šport kombinovali s ostatnými, že sme sa športovaniu venovali všestranne. Ja som napríklad hral v mojich začiatkoch aktívne aj hokej za Slovan a rovnako som k tomu viedol môjho syna, ktorý tiež hral v začiatkoch hokej za bratislavskú Danubiu. Okrem toho som na dvorcoch na Štrkovci každý deň „mastil“ tenis. Takže nielen futbal, ale vôbec šport bol vaším životom... – My sme vtedy ako deti nemali také rôznorodé možnosti na využitie voľného času, ako je to dnes. Multikiná v 3D zobrazení, internet dokonca aj v telefónoch, mnoho iných druhov zábavy, preto bol pre nás šport zábavou číslo jeden. Ale aj v dnešnom čase si myslím, že všetko veľmi závisí od prístupu rodičov. To isté som sa usiloval od malička vštepovať aj môjmu synovi Vladkovi a dnes som rád, že išiel v týchto stopách. Takže o futbale som nikdy nepochyboval, a tak je to v našej rodine vlastne dodnes. V prístupe k vášmu synovi bol teda inšpiráciou váš otec. Bolo to rovnaké alebo veľmi podobné vo vašej rodine, keď ste boli synom, a teraz, keď ste v nej otcom? – Musím povedať, že náš otec to mal s nami oveľa ťažšie. Ja som pomerne skoro prišiel o mamu a po jej smrti mal náš otec dosť ťažký život. Ja som to mal naozaj ľahšie, pretože to bolo v inej dobe a mohol som sa venovať v potrebnej miere, čiže naplno, futbalovej kariére. Mal som manželku, ktorá mohla na seba prebrať všetky rodinné povinnosti, ani nejaké finančné problémy nám už vtedy nehrozili. Preto sa mi jednoduchšie venovalo Vladkovi, bolo ľahšie sa oňho postarať, aj ho tými prvými futbalovými krokmi viesť. Ale, samozrejme, tak ako môj otec, aj ja som vštepoval najmä vzťah k športu a k futbalu zvlášť. A napokon aj ten prístup, lebo ak by neodovzdal futbalu všetko, nemohol by byť dnes tam, kde je. Ale rozdiel bol vari aj v tom, že podmienky pre futbal boli iné. Nie je dnes ťažšie priviesť a udržať mladého, bárs aj talentovaného hráča pri futbale, keď existuje toľko tých „nástrah“, čo ste spomínali? – Fakt je, že to nám chýba. Ale o tom fenoméne sa hovorí stále a dlho a významnú zmenu k lepšiemu nebadať. Jasné, že potrebujeme lepšie podmienky pre to, čo nazývame základňa, a pre futbal vôbec. Neviem, či si to povedzme verejnosť dosť dobre uvedomuje, ale významný vplyv na mladých chlapcov má aj to, čo vidia „doma“, teda kvalita našej ligovej súťaže. S tým máme veľký problém, lebo keď už je niekto dobrý, tak nám uteká do zahraničia, a to nielen za väčšími peniazmi, ale aj za lepšími podmienkami. Kvalita ligovej súťaže je odrazom tohto stavu. Na to sme si už aj zvykli, že reprezentáciu musíme skladať z legionárov. – V súčasnosti je v zahraničí asi stovka dobrých hráčov, myslím takých, ktorí by sa uplatnili v našej domácej súťaži. Sto hráčov, to je prakticky celá liga. Nechcem povedať, že z tohto pohľadu je naša domáca súťaž akoby „druholigová“. Ale skutočnosť, že sto hráčov je v zahraničí, z ktorých asi štyridsať je v najlepších kluboch, tridsaťpäť len v Česku, ostatní v Maďarsku alebo na Cypre, má istú výpovednú hodnotu. Vy ste ale predsa pri skladaní reprezentačného tímu dokázal čerpať aj z „domácich zdrojov“. – Iste, veď netvrdím, že to platí absolútne, dokonca to neznamená, že všetci, ktorí sú v zahraničí sú lepší ako všetci, ktorí hrajú doma. Ale zväčša kvalita odchádza hrať do zahraničia. Určite je to otázka aj ich futbalového majstrovstva, keď po nich zahraničné kluby siahnu, ale je to otázka aj pre naše kluby, aby si dokázali udržať dobrých hráčov. Napríklad tak, ako majú Kozáka v Slovane, Kopúnka v Trnave, Nováka zatiaľ v Košiciach, Salátu, ktorý prešiel z Petržalky do Slovanu. Ale každý z nich bude chcieť raz určite ísť do zahraničia. A tomu sa nevyhne žiadny klub, lebo pre hráča je dôležité nielen finančné ohodnotenie, ale aj to, že môže ísť hrať do kvalitnejšej ligy, že mu klub ponúkne kvalitnejšie podmienky. A neveríte, tak ako títo hráči, že by ich mohli nájsť aj doma? – To sa nedá zmeniť mávnutím čarovného prútika, na to dokonca nestačí ani desať či dvadsať rokov, ak sa máme vyrovnať krajinám a klubom, ktoré si takto systematicky budujú pozíciu päťdesiat rokov i dlhšie. Keď som sa pýtal na rozdielne podmienky, myslel som skôr na tie najnižšie vekové kategórie. Na vek, v ktorom by tréneri mali odhaľovať talenty. – To záleží na konkrétnych kluboch, v práci s mládežou sú rozdiely. Už sme spomínali Inter, ktorý skončil neslávne a je to veľká škoda, lebo ešte za éry môjho syna mali žiaci a dorastenci vytvorené výborné podmienky a preto na Interi vychovali veľa dobrých a kvalitných futbalistov. V Nitre robia s mládežou dobre, v Žiline tiež, v Košiciach i v Dubnici sa snažia, Senica má dnes výbornú mládež, z ktorej si do súpisky dal troch hráčov Real Madrid. Ale vo všeobecnosti treba určite vytvoriť lepšie podmienky pre trénerov, aby sa v tých mládežníckych futbalových akadémiách venovali skutočne kvalitní tréneri mladým futbalistom profesionálne a nielen z entuziazmu. Je to otázka dlhodobého procesu. Dnes vo všetkom rozhoduje trh. Domnievate sa, že toto všetko je dokonca systematicky možné zlepšiť iba spoliehaním sa na súkromných sponzorov či nejakých investorov? – To je nezmysel. Práve v tejto oblasti je potrebné, aby intenzívnejšie pôsobil štát, aby sa rozvoju športu viac a systematickejšie venovali regionálne samosprávy, možno mestá a obce. Nejde len priamo o peniaze pre futbalistov, ale najmä o vytvorenie dobrých tréningových podmienok. A myslím si, že by pomohla aj všeobecná spoločenská podpora ľudí, ktorí sa futbalu venujú, lebo ho majú radi, u ktorých vidieť, že k nemu nepristupujú len z hľadiska peňazí. To je tiež úloha pre politikov na všetkých úrovniach. Má rozvoj vysokého športu súvis aj s úplne základným športovaním, so vzťahom detí a mládeže k športu ako takému? Nezdá sa vám, že dnes akoby si spoločnosť neuvedomovala, aký význam má šport pre deti a mládež? – Celkom určite áno. Dnes sa považuje za normálne, keď sa deti vyhýbajú telesnej výchove. Dnes príde žiak do futbalovej prípravky a nevie urobiť kotrmelec, nezvláda pohybovú gramatiku, nemá pohybovú kultúru, pretože telesnej výchovy je na školách málo. My sme mali tri hodiny telesnej, plus v pondelok povinné športové hry. Ale aj podmienky na „voľnočasové“ neorganizované športové aktivity chýbajú. Dnes sa postavia nové sídliská a nie je tam ani jedno športovisko. – Jasné, veď sa pozrite, koľko ihrísk zmizlo v Bratislave. Dvadsať rokov sa tu privatizovalo a štát a spoločnosť dávali zelenú len biznisu. Namiesto ihrísk rástli firemné sídla, kancelárske a obchodné centrá. Dúfam, že sa to naozaj začína meniť. Napríklad, keď sa stavajú nové ihriská v areáloch škôl alebo vedľa nich, aby decká mali kde športovať. Takú aktivitu považujem za veľmi prospešnú. Keď sme sa stali svetovými šampiónmi v hokeji, viacerí odborníci upozorňovali, že na vrchole je posledná hráčska generácia, ktorá ešte začínala v minulých, dobrých podmienkach. A naozaj prišli „chudobnejšie“ roky. Hrozí také niečo aj v slovenskom futbale? Naši terajší najlepší hráči už vyrastali v tých „nových“ podmienkach. – U týchto hráčov je dôležité, že vo veľmi mladom veku odišli do zahraničia a tam sa futbalovo formovali, teda v tých ich podmienkach, výrazne lepších, než sú na Slovensku. Nielen môj Vladko, ale aj Marek Hamších, Miňo Stoch, Robo Vittek, Škrteľ, Pekarík odišli ako mladí do zahraničia. Samozrejme, začínali s futbalom u nás, ale je dobre, že dozrievali vo svete, lebo je to úplne iné, keď môžete hrať s najlepšími futbalistami, v najlepších súťažiach. Určite potrebujeme zlepšenie, potrebujeme aktívny prístup štátu, musíme ho skombinovať so súkromnými sponzormi a ja verím, že pre jedných i druhých bude náš postup na šampionát povzbudením a motiváciou... ...aby investovali do futbalu, lebo veď teraz je jasné, že veľký futbalový úspech je prínosom pre celú krajinu. – Toto by mali všetci pochopiť a využiť príležitosť. Slovensko je malá krajina a niečo také, čo nás naozaj zviditeľní po celom svete, by sme si mali vážiť. Nehovorím, že musíme cítiť nejakú veľkú pokoru, ale verím, že je to dôvod pre každého, aby bol skutočne hrdí na Slovensko. Na majstrovstvá sveta idete po druhýkrát. Prvý raz ste išli ako hráč v roku 1990. Spomínate si ešte na chvíle po zápase v Portugalsku, keď sa nám otvorili dvere do Talianska? – Pamätám si na to ako dnes, veď to zas nebolo to tak dávno. Ešte nie som taký starý a pamäť mám dobrú... Bude to presne dvadsať rokov, postúpili sme presne po dvadsiatich rokoch. – Pamätám si, že sme nesmeli prehrať o viac ako o štyri góly. Bolo to veľmi skúsené mužstvo, dokonca sme ten zápas mohli ešte aj vyhrať, takže sme si boli veľmi istí. Dôležité boli vtedy pražské výhry, kde sme porazili aj Portugalcov, aj Švajčiarov. Tam sa lámal chlieb, ako teraz v Severnom Írsku a v Poľsku. Vtedy tvorila mužstvo skvelá partia hráčov i trénerov a myslím, že ešte sa nám podarilo aj úspešné vystúpenie v Taliansku. O tom teda niet pochýb, veď nás vyradili až neskorší majstri sveta – Nemci! – Zdá sami, že Nemci sú nám nejako súdení – vtedy ako hráči, teraz ako rozhodcovia... Ale domov sme sa vrátili ako veľkí hrdinovia. Bol to naozaj veľký úspech. Sú majstrovstvá sveta veľkým prínosom pre hráča? – Samozrejme, najmä pre týchto mladých hráčov budú. V kombinácii so skúsenejšími to bude pre nich veľká škola a ja dúfam, že im narastú – v tom dobrom zmysle – krídla, že budú mať väčšie sebavedomie, a že to potom odovzdajú národnému mužstvu v ďalšej kvalifikácii. Je to obrovská skúsenosť, ktorá im môže veľa dať do ďalšej kariéry. V tomto bude rozdiel medzi Južnou Afrikou a Talianskom, vtedy išiel na šampionát vekovo starší tím. – Áno, to sme boli všetko hráči nad 25 rokov, väčšinou už vyzretí, niektorí hráči už hrali v zahraničí a vtedy sa do sveta odchádzalo naozaj na vrchole kariéry. Kubík, Knoflíček, Chovanec, Mikloško, Honza Stejskal – to všetko boli hráči, ktorí mali už veľa za sebou. A samozrejme, aj federálna liga bola oveľa ťažšia. Takže terajšie majstrovstvá môžu byť pre slovenských hráčov – vekovo mladších – ešte väčším prínosom pre ich futbalový rast, áno? – Určite, toto je čosi ako vysoká škola futbalu. Jasné, že veľkou školou pre hráča je hrať v Neapole, Manchesteri, v Liverpoole, ale šampionát je predsa len niečo viac. Hráš za svoju vlasť a hráš proti najlepším hráčom sveta. Takáto konfrontácia je nenahraditeľná, atmosféra je perfektná. Ako som povedal, vysoká škola pre každého hráča. A je to rovnaké aj pre trénera? – Neviem, to som ešte nezažil. Ale určite to bude veľká skúsenosť nielen pre hráčov, ale pre všetkých, ktorí tam pôjdu. Vždy je to konfrontácia s tými najlepšími. Zdá sa mi, že pri odpovediach na novinárske otázky ste uvážlivý, či až opatrný, ale ako tréner ste sa ukázali veľmi smelý. Z pohľadu fanúšika ste neraz zariskovali, experimentovali. Alebo to nebolo riziko a aj „smelé“ a nečakané rozhodnutia ste robili na istotu? – Môže sa to nazvať risk, ale vždy som si bol istý, že to vyjde. Inak by som to takto nerobil. A bol som si vedomý aj toho, že ak by mi to nevyšlo v prípade Vladka, tak mu môžem veľmi uškodiť. Možno mi nebudete veriť, ale oveľa viac ako to, že „zhorím“ ja, som sa bál o Vladka, lebo som mu naozaj naložil na plecia dvojnásobné bremeno v ťažkých zápasoch. Rovnako Miňovi Stochovi. Aj preto som rád, že to zvládli, že doniesli do tých zápasov niečo, čo tam chýbalo. Vlado bol určite najťažším rozhodnutím môjho života. Ale aj najúspešnejším. Pritom z hľadiska psychiky to muselo byť pre neho ešte náročnejšie, dobre vedel, že ho na trávnik posiela otec a že ho všetci budú preto posudzovať dvojnásobne prísnejšie. – Vladko má veľmi dobrú psychiku. Pred zápasom s Čechmi som sa ho spýtal, či nemá trému, či si trúfa a on povedal, že nikdy nemá trému. Toto zdravé sebavedomie a odhodlanie je jeho veľkou zbraňou. Ale komu už máte veriť, ak nie vlastnému synovi, a komu má syn veriť, ak nie svojmu otcovi? Vidíte na ňom aj z tohto hľadiska fakt, že „dorastá“ v najlepšej lige na kontinente, v jednej z najlepších na svete? – Zatiaľ tam dostáva dosť málo šancí, ale hrá v klube, kde je konkurencia mimoriadne veľká. Lenže trénuje s jednými z najlepších hráčov sveta, minimálne v Európe, a to je na ňom vidieť. Pre hráča je najlepším trénerom spoluhráč. To, čo sa na tréningoch naučí od Robinha, Belaniho, Abemayora, Teveza a iných ho posúva výrazne dopredu. Keď ho takýto hráči pochvália, je to veľká motivácia. Dokážete ako tréner využiť aj niečo z hráčskej kariéry, môže vám byť teraz užitočné niečo z toho, čo ste skúsili ako hráč? – Reprezentačný tréner musí v prvom rade využívať to, čo sám prežil, čo sa naučil. Ja som mal dobrých trénerov, dobrých učiteľov. A musím sa vedieť vžiť do duše hráča, vedieť, čo cíti a skúsiť odhadnúť, na čo má v tomto zápase. Preto som veľa „riskoval“ alebo „experimentoval“, vždy som sa usiloval „trafiť“ zostavu do momentálneho rozpoloženia jednotlivých hráčov a myslím, že sa mi to nepodarilo iba v zápase so Slovincami. V ostatných zápasoch určite áno. – Mal som šťastnú ruku, ako sa hovorí. Hráči nesklamali moje odhady. Samozrejme, niekedy som sa musel prispôsobiť situácii, keď niekto pre karty nemohol hrať, inokedy to bolo vyslovene moje rozhodnutie bez okolitých vplyvov. A to je to najťažšie v práci reprezentačného trénera: „Trafiť sa“ do zostavy, pretože na tejto úrovni je obrovská zodpovednosť. Vy ste veľmi úspešne trénovali aj na klubovej úrovni, ale asi práve v tomto je hlavný rozdiel medzi klubom a reprezentáciou, však? – Najťažšie je, že v reprezentácii nemáte šancu na reparát, kvalifikácia je niečo úplne iné ako liga. V našom prípade bol „reparátom“ zápas s Poľskom, v ktorom sa ukázalo vaše trénerské majstrovstvo. Lebo aj vzhľadom na počasie a terén tu už nešlo o ani tak o futbalové majstrovstvo ako najmä o psychickú odolnosť. – Po zápase so Slovinskom sme boli naozaj všetci na dne, aj ja, aj hráči. Ale vedel som, že sa musím rýchlo zmobilizovať, že musím ukázať hráčom, že sme silní. Takže od pondelka som sa znovu naštartoval, nečítal som noviny, nepozeral televíziu, nechodil na internet, sústredil som sa len na zápas s Poľskom. A to zo mňa háči museli cítiť a mne sa podarilo to presvedčenie na nich preniesť. Oni verili mne, ja som veril im a oni to vedeli. Nebýva zvykom, že niekto na seba zoberie zodpovednosť za neúspech tak otvorene a verejne, ako ste to urobili vy po zápase so Slovincami. – Tak som to cítil. Nepodarilo sa mi dať dokopy správnu zostavu, ale aj Slovinci sa na nás dobre pripravili, to bolo vidieť. Krídla nám eliminovali, zavreli nám tie priestory, nepodarilo sa nám vyťažiť z centrovaných lôpt na Jakubka, na Vitteka. Takže do Poľska ste už zasa išli v takej psychickej pohode, že ste verili, že postúpime na šampionát? – Vedeli sme, že musíme vyhrať, čo k tomu dodať. Pohoda nebola „ružová“, lebo v Poľsku nikto v kvalifikácii nevyhral. Ale zasa nikto nevyhral ani v Severnom Írsku a my sme tam vyhrali. A vyhrali sme ako jediní aj v Poľsku a preto sme si zaslúžili postup. Do Poľska sme išli s pokorou, ale tiež s vedomím, že tam musíme vyhrať. Nevystrašil vás ani terén? A počasie? – Deň pred zápasom bol terén vynikajúci. Na takom trávniku som nikdy v živote nehral. To isté hovorili aj hráči a ráno sme sa zobudili do úplne iných podmienok. Bolo to ťažké, ale nakoniec nám možno ten terén pomohol. Bol to boj. Sú aj také zápasy. Naša túžba ísť na majstrovstvá sveta bola väčšia ako túžba Poliakov nestratiť svoju futbalovú tvár. A to som povedal aj chlapcom pred zápasom: túžba hrať na svetovom šampionáte musí byť väčšia ako akékoľvek motivácie od Slovincov, o ktorých sa špekulovalo. Ako bude vyzerať váš nasledujúci viac ako polrok? – Využijeme barážový termín na priateľské zápasy. Chceli by sme mať dvoch kvalitných súperov. Máme už potvrdenú reprezentáciu USA na 14. novembra, na osemnásteho ešte hľadáme druhého súpera. Budem chodiť sledovať hráčov, skúsim zalobovať u ich trénerov, aby im vyšli v ústrety, ak ich nestavajú do zápasov, aby mohli zmeniť klub, alebo ísť na hosťovanie. Budem už robiť na príprave, lebo do 15. mája musia skončiť ligové súťaže. V marci je ešte jeden asociačný termín na priateľský zápas, budeme naň hľadať súpera a na záver to budú tri týždne už finálnej prípravy na samotný šampionát. O nej už máte akú takú predstavu? – Veľmi dôležitým momentom bude žreb. Aby sme vedeli, kde budeme hrať, v akých klimatických podmienkach, akej nadmorskej výške a samozrejme, akí nás čakajú súperi. Tomu prispôsobíme aj tú záverečnú prípravu. Spomenuli ste baráž. Slovinci v nej nastúpia proti Rusku, o ktorom ste po zápase v Poľsku povedali, že proti nemu by ste hrať nechceli. Ako vidíte tento zápas? – Ruska som sa naozaj najviac bál, pretože majú veľmi kvalitné mužstvo a aj silnú loby. Ale uznávam, že aj Slovinci majú veľmi dobré mužstvo, takže to bude veľmi vyrovnaný súboj. Avšak favoritmi sú pre mňa Rusi. A keď sa vrátim k žrebu – Slovensko je v druhom koši, môže to byť výhoda? Dá sa vôbec na majstrovstvách sveta vyberať lepší a horší súper? – Ja nemám rád rôznych tých teoretikov, ktorí vo všetkom vidia šťastie, žreb a podobne. To, že sme v druhom koši, vyplýva z dosiahnutých výsledkov, ale stále budeme mať niekoho v skupine z prvého a sú tam krajiny, z ktorých každá môže by vo finále. Aj v treťom sú dobré mužstvá. Niekedy sa možno dá na majstrovstvách sveta kalkulovať, ale to nebude náš prípad. Kalkulácie neboli v náš prospech ani pred kvalifikáciou. Mali sme ťažkú skupinu, s Čechmi sme v predošlej kvalifikácii prehrali všetko, čo sa dalo. Čo vás v takej situácii motivovalo sadnúť si na trénerskú stoličku? – Nie každý je reprezentačný tréner. Takáto ponuka sa neodmieta. Myslím si, že pre každého trénera by to mal byť vrchol kariéry. Keď som začínal hrať, chcel som byť najprv v dorasteneckej lige, potom v „dospeláckej“ lige, potom v reprezentácii, raz hrať aj na majstrovstvách sveta. To isté som si predstavoval ako tréner – viesť dobrý klub a potom aj reprezentáciu. Mám šťastie, že moje sny sa mi vždy splnili, vždy som sa usiloval ísť pevne za svojím cieľom. Verím, že sny sú na to, aby sme si ich plnili, ak navyše všetko pre to robíme. Ja som dal športu, a futbalu osobitne, naozaj všetko. Dal som mu svoju lásku, obetoval som sa preň. Teším sa, že sa mi to vracia.