Nerovnosťou šancí môžeme prichádzať o géniov
Zuzana Macková tvrdí, že ak niekomu poradíte, pomôžete človeku, napr. nájsť prácu alebo zachrániť strechu nad hlavou, máte z toho dobrý pocit a to je viac ako akékoľvek materiálne ocenenie. Venuje sa problematike pracovného práva, ale najmä právu sociálneho zabezpečenia, o ktorých hovorí, že ich mnohí považujú za „právo chudobných“. V roku 1988 absolvovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského, kde od roku 1995 pracuje ako odborná asistentka.
JUDr. Zuzana Macková, PhD.
S hosťkou Slova sa zhovárali Jaroslav Hrenák a Michal Feik
Zaoberáte sa právom sociálneho zabezpečenia a pracovným právom, čo sú odvetvia, ktorých význam sa v posledných rokoch veľmi spochybňuje. Je vôbec existencia týchto právnych oblastí opodstatnená?
– Práve v čase globalizácie sú tieto právne odvetvia mimoriadne dôležité. Na celom svete neustále prebieha pnutie medzi ekonomickými vzťahmi a dosahovaním čo najväčšieho zisku s čo najmenšími nákladmi na pracovnú silu. A to je problém celého dnešného sveta: neustále vzrastajúci rozpor medzi prácou a kapitálom. V európskom priestore si to ani tak veľmi neuvedomujeme, ale v iných krajinách rozpor vidíme na vlastné oči. Stačí vystúpiť z lietadla v Indii, v Ázii, v Afrike a vidíte, že ľudia veľmi ťažko pracujú, ale, bohužiaľ, žijú vo veľmi zlých podmienkach, pretože pracovné právo a právo sociálneho zabezpečenia v týchto krajinách absolútne neexistujú. Sú to právne odvetvia vyspelých demokracií.
Môže byť vôbec Európa konkurencieschopná voči krajinám, ktoré nemajú žiadne sociálne štandardy, a preto dokážu podliezať naše výrobné náklady a ceny?
– Treba si položiť otázku, pre koho vyrábame. Podľa mňa má ekonomika slúžiť človeku. Konkurencieschopnosť dosiahneme najmä tým, že ľudia budú vzdelaní, kultúrni a zdraví, čo sú hodnoty, ktoré sa prejavia aj v konkurencieschopnosti.
Kupovať alebo nekupovať výrobky od krajín, ktorým sú sociálne práva takpovediac cudzie?
– Európska únia, kompetentné orgány a predstavitelia vlád by mali v tomto ohľade zaujať jasné stanovisko. Pretože dovážať výrobky z Číny alebo z Bangladéšu vyrábané päťročnými deťmi, je viac ako neetické. Treba si uvedomiť, že peniaze neplynú ľuďom, ktorí vytvárajú tieto hodnoty, ale obchodníkom, resp. priekupníkom. Je jasné, že aj v Ázii bude musieť dôjsť k zmene. Napríklad japonské univerzity dnes veľmi úzko spolupracujú aj s Karlovou univerzitou a práve študujú sociálne systémy európskeho priestoru. Dokonca už aj Čína začína v súčasnosti budovať a rozvíjať dôchodkové systémy a rozmýšľa, aký dôchodkový systém bude pre krajinu a pre jej obyvateľov najlepší. Európa tak svojím sociálnym systémom, ktorý niektorí odporcovia považujú za prežitok, začína ovplyvňovať aj Áziu. Celý svet by mohol vyzerať trošku ináč, keby sme sociálnu oblasť pozdvihovali a nie pošliapavali.
O sociálnom zabezpečení mnohí tvrdia, že je to byrokratický mechanizmus na podporu lajdákov. Prečo by mali úspešní dotovať flákačov?
– Odpovedať na otázku, čo je úspech, je veľmi ťažké. Ako meriam úspech? A otázka je, kto je flákač? Zdravotne ťažko postihnutého človeka asi nemôžeme nazvať flákačom, rovnako ani človeka z regiónu, kde je vysoká miera nezamestnanosti. Podľa Organizácie spojených národov v indexe ľudského rozvoja Slovenská republika patrila do začiatku deväťdesiatych rokov medzi prvých dvadsať krajín sveta. V súčasnosti sme spadli spomedzi 200 krajín na štyridsiatu druhú priečku! Rovnosť šancí je v našej krajine, bohužiaľ, obmedzená. Možno aj tí, ktorí majú dnes „úspech“, sa zajtra môžu stať „neúspešnými“. Stačí spomenúť top manažérov finančných inštitúcií napr. v USA a v Nemecku, ktorí sú v súčasnosti dotovaní z daní občanov. A paradoxne, sú to dane aj občanov, z ktorých mnohí pracujú za minimálnu mzdu. Takže to sú tí úspešní?!
Politici aj ekonómovia napäto sledujú rast a pokles hrubého domáceho produktu. Aký je súvis medzi rastom HDP a rastom indexu ľudského rozvoja?
– Rast HDP, ktorého svedkom sme v predchádzajúcom období boli aj my, sa neprejavil v sociálnej oblasti. To je otázka politickej voľby, koľko finančných prostriedkov chceme dať tým, ktorí to najviac potrebujú. Šťastie a spokojnosť je ťažko vysvetliť. Niekto ich meria peniazmi a majetkom, niekto inak. Spoločnosť často prichádza o ľudský potenciál a možno aj o géniov tým, že nevytvára rovnosť šancí najmä pre deti z ekonomicky slabších rodín.
Na akých princípoch by mal byť budovaný systém sociálneho zabezpečenia v podmienkach Európskej únie, ale aj mimo nej?
– Predovšetkým na princípe celospoločenskej solidarity, o čom dnes nikto v Európe nepochybuje. Samozrejme, je tu aj princíp zásluhovosti, i keď samotná zásluhovosť je veľmi relatívna, pretože nie je jasné, akým spôsobom sa má merať, kto ju určuje. V praxi sa zásluhy odvodzujú z pracovného príjmu, ktorého výšku určuje trh. Potom musíme prostredníctvom sociálnych dávok prispievať občanom s podpriemernými mzdami, aby sa nedostávali do hmotnej a sociálnej núdze. No a samozrejme, je tu aj princíp sociálnej spravodlivosti, ktorý by sa mal premietnuť do zákonov, a hlavne do práva sociálneho zabezpečenia. Čo je sociálne spravodlivé, si ľudia často akosi neuvedomujú, ale treba jednoznačne povedať, že je to najmä to, čo prináša prospech pre väčšinu.
Spomínali ste zásluhovosť, o ktorej sa v poslednej dobe veľmi často hovorí. Čo to vlastne znamená?
– Zásluhovosť sa dá veľmi ťažko vyjadriť. Prejavuje sa najmä vo vašej mzde tým, ako vás ohodnotí „trh“. A v tom je aj nespravodlivá, pretože ľudia najviac zarábajú v oblasti telekomunikácií alebo počítačov, lebo trh dneška neohodnocuje školstvo, zdravotníctvo či sociálnu sféru. Je to zrejme tým, že tieto oblasti spoločenského života nevytvárajú tovar, ktorý možno predať za peniaze. Otázka zásluhovosti je veľmi diskutabilná a nespravodlivá vzhľadom na to, že trh nie je spravodlivý. A práve cez sociálnu oblasť by sme mali túto nespravodlivosť vyrovnávať.
Nemyslíte si, že pre mnohé skupiny ľudí, povedzme nezamestnaných alebo tých, čo žijú pod hranicou životného minima, pôsobí sociálny systém demotivujúco?
– Je to problém systému sociálnej pomoci a poskytovania dávok v hmotnej núdzi. Ak stiahneme sociálne dávky obyvateľstvu, musíme si uvedomiť, že sa to prejaví niekde inde. Bohužiaľ, premieta sa to aj do nárastu kriminality a násilnej trestnej činnosti. O to viac peňazí budeme musieť dávať na väznice a na protidrogové centrá. Otázka je, čo je výhodnejšie a lacnejšie pre spoločnosť? Sociálne dávky alebo väznice? Myslím, že systém sociálnej pomoci u nás by sa mal prehodnotiť, a to najmä úroveň dávok v hmotnej núdzi.
V posledných rokoch sa u nás dosť diskutuje o odvodoch. V médiách často zaznieva, že ide vlastne o štátne výpaľníctvo. Akú funkciu v spoločnosti odvody vlastne plnia?
– Odvody boli u nás zavedené až po revolúcii, v roku 1993, kedy bol prijatý zákon o Národnej poisťovni a zaviedlo sa ním platenie poistného na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na zdravotné poistenie. Do roku 1993 sa všetko financovalo cez štátny rozpočet a cez tzv. rovnú daň, podobne ako máme dnes. Výsledkom je, že od roku 1993 ľudia už presne vedia, koľko percent odvádzajú zo svojho príjmu a prostredníctvom poistného si platia poistné napr. na nemocenské poistenie pre prípad choroby, materstva, tehotenstva, pre prípad ošetrovania chorého člena rodiny a podobne. Hlavne vedia, aká časť odvodov ide na dôchodok a tým aj v akej výške ho asi budú mať. Problematika odvodov ako takých a povinných poistných systémov vychádza zo zistenia, že ak je niečo na báze dobrovoľnosti, ľudia to neplatia. Ak som zdravý a mám prácu, nepotrebujem to. Choroba, úraz alebo úmrtie v rodine príde často zo dňa na deň a až vtedy človek zistí, že nie je zabezpečený a nemá finančné prostriedky. Systém povinného poistenia je typický pre európsky priestor, pretože Európa niečo prežila a uvedomila si, že povinné poistenie má význam. Prostredníctvom povinných poistných systémov, z ktorých sa najmä počas nepriaznivých životných situácií – napr. choroby, invalidity, nezamestnanosti, atď., poskytujú sociálne dávky občanom, je v Európe tlmená aj chudoba, ktorá má inde vo svete katastrofálne rozmery a zabezpečuje sa aj ekonomický chod spoločnosti, pretože sociálne dávky nahrádzajú vlastne príjmy zo zárobkovej činnosti.
Myslíte si, že je potrebné na Slovensku meniť odvodový systém?
– Je to veľmi ťažká otázka, pretože v tomto systéme je veľmi veľa chýb, ktoré treba napraviť. Za alfu a omegu považujem princíp celospoločenskej solidarity a preto sa domnievam, že tí, ktorí zarábajú viac, by mali do poistného systému platiť viac. Ak mám vysoký príjem, je to aj moja morálna povinnosť, pretože som dostala do vienka schopnosti a možnosti, na základe ktorých sa môžem uplatniť na trhu práce. Tým, že platím poistné, pomáham aj ľuďom, ktorí nie z vlastnej viny nemajú takú východziu pozíciu, akú som mala ja. Po druhé, výška odvodov. Dnes zamestnanci platia poistné napríklad na poistenie v nezamestnanosti „až“ jedno percento zo svojho platu. Ak si uvedomíme, že 60 percent ľudí pracuje za menej ako priemernú mzdu, pýtam sa, z čoho chceme plniť fond nezamestnanosti v sociálnej poisťovni a z čoho chceme v čase hospodárskej krízy predlžovať dávku v nezamestnanosti? Na jednej strane chceme znižovať odvody, na strane druhej strane predlžovať dávky a zvyšovať ich úroveň.
Znamená to, že keď chcem mať vyšší dôchodok, tak si jednoducho musím viac platiť?
– Vo výške dôchodku sa prejavuje aj istá zásluhovosť, teda akou mzdou ohodnotila spoločnosť vašu prácu. V rámci spoločenskej deľby práce existujú profesie, kde ľudia pracujú za minimálnu mzdu, a hoci ich práca nevyžaduje kvalifikáciu, aj týmto ľuďom musíme zabezpečiť ľudsky dôstojnú starobu. Ak však niekto platí poistné z minimálnej mzdy, určite nemôže mať vysoký dôchodok. Dnes sú to hlavne podnikatelia a malí živnostníci, ktorí lamentujú, že je vysoké odvodové zaťaženie. Existujú však krajiny sveta, kde malí živnostníci vôbec neplatia odvody, ale na staré kolená nemajú ani cent. Chceme ísť týmto smerom? Myslím, že nie. Každý, kto je zodpovedný za seba aj za svoju rodinu, by mal zodpovedne platiť aj poistné do sociálnej poisťovne. A to nie je len o starobe. Ak sa stane napríklad vážna dopravná nehoda, môže ísť aj o mladého človeka, ktorý sa stane invalidom. Alebo situácia, kedy zomrie otec rodiny, po ktorom zostane mladá manželka s dvoma deťmi. To je paradox reformy po roku 2004, že sme vlastne ustúpili od celospoločenskej solidarity a bol výrazne narušený aj princíp univerzality, pretože práve začínajúci podnikatelia vôbec nemajú povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie a na dôchodkové poistenie do Sociálnej poisťovne.
Zo systému poistenia vypadli viaceré skupiny osôb, ako sú napríklad študenti. Čo to prinesie v praxi, keďže táto zmena sa ukáže až neskôr? Kedy títo ľudia pôjdu do dôchodku alebo kedy by im mal vzniknúť nárok na invalidný dôchodok?
– Málokto si uvedomuje, že študenti nie sú poistení a dokonca ani samotní študenti to netušia. V prvom znení zákona o sociálnom poistení sa táto situácia vôbec neriešila, čiže keby takýto študent vážne ochorel alebo sa stal invalidom, podľa pôvodného zákona o sociálnom poistení by nemal nárok vôbec na nič a bol by odkázaný iba na dávky zo systému sociálnej pomoci – t.j. na dávku v hmotnej núdzi – v súčasnosti vo výške „až“ 60,50 € mesačne, ale iba pod podmienkou, že nemá hmotný ani nehmotný majetok, ktorým by si riešil svoju situáciu. Dnes študenti v prípade pracovného úrazu majú nárok na úrazové dávky a teda im vzniká nárok aj na invalidný dôchodok. Ak sa však niekto stane invalidom vo veľmi nízkom veku, výsledkom je, že často spĺňa podmienku poklesu zárobkovej schopnosti o viac ako 40 percent, ale nespĺňa podmienku doby poistenia. Podobne sú na tom mladé ženy, ktoré sa rozhodnú mať do tridsiatky dieťa. Ak napríklad žena – absolventka vysokej školy po skončení školy aj pracuje, t.j. platí aj poistné na nemocenské poistenie, ale nie je poistená najmenej 270 dní v posledných dvoch rokoch pred pôrodom, má nárok len na rodičovský príspevok, ktorý je oveľa nižší ako materské. Vlastná krajina sa chová k ľuďom „macošsky“. Tohto roku sme ratifikovali aj revidovanú Európsku sociálnu chartu, ktorej cieľom je zvyšovanie úrovne sociálneho zabezpečenia. My sme po roku 2004 naopak znížili úroveň sociálneho zabezpečenia. Nemáme stanovený minimálny dôchodok, a teda máme aj dôchodky, ktoré sú nižšie ako 40 percent z priemernej, resp. minimálnej mzdy. Nemocenské dávky by mali dosahovať aspoň najmenej 60 percent priemernej, resp. najmenej minimálnej mzdy, my ale máme len 55 percent z denného vymeriavacieho základu. Alebo matky na materskej dovolenke. U nás majú ženy na materskej dovolenke „až“ 55 percent zo svojho predchádzajúceho príjmu! Takmer vo všetkých krajinách EÚ je to sto percent , 90 percent alebo 80 percent ich predchádzajúceho príjmu.
V systéme dôchodkového zabezpečenia sa do značnej miery upustilo od poistného princípu a nahradili sme ho z jednej polovice kolektívnym investovaním prostredníctvom dôchodkových správcovských spoločností. Čo táto zmena znamená v praxi?
– Z môjho pohľadu o reforme nemôže byť ani reči, pretože keď si vezmete slovník cudzích slov, nájdete tam vysvetlenie, že reforma je zmena k lepšiemu, ale nie zmena vo svojej podstate. Dôchodkovou „reformou“ sme popreli princíp medzigeneračnej solidarity. My ako právnici to vnímame ako spoločenskú zmluvu. Pokiaľ o solidarite nevedia matematici a prírodovedci, tak to beriem. Pokiaľ ale popierajú princíp medzigeneračnej solidarity právnici, som trošku prekvapená, pretože je to princíp života ako takého. Je to ako v rozprávke o troch grošoch. Platím dane, zabezpečujem svoje deti. Platím odvody, zabezpečujem mojich starých rodičov a rodičov. Z toho, čo mi ostane, zabezpečujem seba a svoju rodinu.
Nemala by byť dôchodková reforma odpoveďou hlavne na demografickú krízu?
– Priebežný systém v súčasnosti a ani v blízkej budúcnosti (20 až 40 rokov) neovplyvňuje demografia, pretože v súčasnosti na trh práce nastupujú tzv. Husákove deti, čiže najsilnejšia generácia v histórii Československa. To sú generácie narodené v rokoch 1974 až 1982. Táto generácia bude na trhu práce až do roku 2050, resp. 2060. Problémom v našej krajine je a bude ekonomický faktor, teda nedostatok pracovných príležitostí a úroveň miezd, a tým aj výška poistného do sociálneho systému. Slovensko je krajina s otvorenou ekonomikou, zásluhou čoho sme aj veľmi zraniteľní. Máme tu zahraničných investorov a zrejme musíme neustále robiť ústupky, aby aspoň niečo v tejto krajine bolo. Myslím, že to súvisí aj s privatizáciou strategických podnikov, ako aj s mierou našej zadlženosti a potrebou konsolidácie štátneho rozpočtu.
Vráťme sa ešte k druhému pilieru dôchodkového systému. Viackrát sa otvorila možnosť vstúpiť a vystúpiť z tohto piliera, zavádzajú sa isté obmedzenia pre dôchodkové správcovské spoločnosti. Ako by mal vyzerať dôchodkový systém podľa vás?
– Súhlasím s kapitalizáciou, ale z môjho pohľadu by mala byť na báze dobrovoľnosti. Je to systém, ktorý je výhodný len pre vysokopríjmové skupiny obyvateľstva. V európskom priestore je základom priebežné financovanie dôchodkov, to je spomínaná medzigeneračná solidarita. Priebežný systém by mal tvoriť polovicu – t.j. aspoň 50 percent z celoživotného príjmu, doplnkový dôchodkový systém 25 percent a zvyšok kapitalizácia, podľa toho, pre aké riziko sa jednotlivec rozhodne. Ku kapitalizácii na báze povinnosti, ktorá sa u nás zaviedla v roku 2005, sa prikláňajú len krajiny s málo rozvinutou demokraciou. Povinný kapitalizačný systém bol zavedený v Čile za vlády Augusta Pinocheta. Keď fungujú kapitálové trhy a ľudia chcú ísť do rizika, vtedy ich nemusíte presviedčať, aby vstupovali do tohto systému. Otázka ale je, čo keď nefungujú kapitálové trhy, kto bude sanovať riziká? Štát a sociálna poisťovňa? A to je problém kapitalizačného piliera na Slovensku, že je tu stále záruka štátu a sociálnej poisťovne a tá predsa nemôže ručiť za riziká kapitálových trhov.
Každý rok sa na Slovensku diskutuje o minimálnej mzde. Akú funkciu v spoločnosti tento inštitút plní?
– Minimálna mzda plní ekonomickú funkciu, pretože ochraňuje pred ekonomickým dumpingom a najmä serióznych zamestnávateľov pred nekalou súťažou. Treba zdôrazniť, a to sa nehovorí nahlas, že minimálnu mzdu zaviedli práve zamestnávatelia v roku 1894 na Novom Zélande a potom v roku 1896 Austrálii, aby chránili seba a svoje výrobky pred prisťahovalcami a cudzími zamestnávateľmi. Na druhej strane je to hranica, od ktorej sa odvíjajú aj ďalšie mzdy. Minimálna mzda je mzda nekvalifikovaného robotníka, teda človeka bez vzdelania, ktorý vykonáva len jednoduché manuálne úkony. No a, samozrejme, z hľadiska ekonomického, minimálna mzda je aj mzdovým nákladom, ktorý vymedzuje spodnú hranicu priamych mzdových nákladov, ktoré majú vplyv aj na cenovú skladbu tovarov a služieb.
Nemyslíte si, že práve v období krízy zhoršuje minimálna mzda flexibilitu zamestnávania a že by sa mala zrušiť?
– Nie, v žiadnom prípade. Minimálna mzda je základným právom každého človeka na ľudsky dôstojný život, je teda o ľudskej dôstojnosti. Je to neodňateľné, nescudziteľné právo na zabezpečenie dôstojnej existencie zo svojho príjmu, aj keď som nekvalifikovaný robotník. Pod ľudskou dôstojnosťou sa rozumie bývanie, výživa, ošatenie, zdravotná starostlivosť a vzdelanie. Ja sa pýtam, ako si z minimálnej mzdy 295,50 eur v hrubom dokážu ľudia zabezpečiť ľudsky dôstojný život? Ak skutočne dokážu žiť z minimálnej mzdy, tak ich obdivujem. Druhá možnosť je, že je tu asi čierna ekonomika. Minimálna mzda ochraňuje pred chudobou, to je jej sociálna funkcia. Jej úlohou je zabrániť zníženiu úrovne miezd, hlavne zárobkov pod hranicu reprodukčných nákladov na pracovnú silu. Minimálna mzda ochraňuje aj pred nezamestnanosťou, pretože má vplyv na platobnú schopnosť, nezamestnanosť a konkurencieschopnosť. Prostredníctvom minimálnej mzdy sa zabezpečuje aj kúpyschopnosť obyvateľstva, t.j. ľudia kupujú tovary a platia za služby. Ak ju ale znížim alebo zruším, z čoho budú ľudia platiť poplatky a za čo budú nakupovať?
Nie je ale lepšie mať radšej nejakú mzdu, i keď nižšiu, ako žiadnu?
– V krajinách, kde nie je minimálna mzda, máme možnosť vidieť masy chudobných pracujúcich, ktorí bývajú na predmestiach, favelách a slumoch a sú vylúčení zo spoločnosti. Ale to nie sú ľudia, ktorí nepracujú! To sú ľudia, ktorí práveže pracujú a neraz veľmi ťažko. Žiaľ, žijú v krajine, kde nie je stanovená minimálna mzda. Ak mi zamestnávateľ ponúkne napríklad päťdesiat eur mesačne a poviem nie, na moje miesto čaká ďalších tridsať ľudí. Ale z päťdesiatich eur mesačne sa nedá existovať a preto logicky končím na predmestí, nemôžem platiť za elektrinu, slušné bývanie ani za stravu. Treba si uvedomiť, že minimálna mzda je štandard bežný najmä pre európsky priestor. O minimálnej mzde sa v rámci Európy už nediskutuje a treba zdôrazniť, že všetky krajiny EÚ majú minimálne mzdy, len rôzneho typu, napríklad podľa odvetví na základe kolektívneho vyjednávania, alebo ustanovené rozhodnutím parlamentu či vlády – to je prípad Slovenskej republiky. Ide o tzv. štatutárnu minimálnu mzdu, pretože nedošlo k dohode medzi sociálnymi partnermi, t.j. medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľmi. Empirické výskumy, ktoré by potvrdili, že minimálna mzda zvyšuje nezamestnanosť, neexistujú.
Nepriamo sme sa dotkli aj pracovných podmienok. Opozícia a zamestnávatelia často kritizujú Zákonník práce, ktorý je podľa nich prekážkou v boji proti nezamestnanosti, najmä v čase hospodárskej krízy. Sú podľa vás ustanovenie Zákonníka práce pre zamestnávateľov skutočne likvidačné, tak ako to tvrdia? Alebo náš Zákonník práce v takej podobe v akej ho dnes máme, obsahuje nejaké neštandardné ustanovenia oproti Európe?
– Aká neštandardná úprava? Súčasný Zákonník práce ustanovuje minimálne štandardy a maximum, pokiaľ môžete ísť. Minimálne štandardy sú tie, ktoré musíme rešpektovať. Napríklad, ak existuje minimálna výpovedná doba dva mesiace, tak to má nejaký zmysel. Ak má zamestnávateľ výrobný plán, viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby všetci zamestnanci zo dňa na deň odišli? Kto naplní jeho obchodné záväzky? Výpovedná doba najmenej dva mesiace je podľa môjho názoru akurát pre zamestnanca aj pre zamestnávateľa. Rovnako flexibilita zamestnávania. Dnes máme pracovný pomer nie len na ustanovený týždenný pracovný čas, ale existuje aj pružný pracovný čas, či pracovné pomery na kratší pracovný čas, takže dokonca môžem na jedno pracovné miesto zamestnať aj dvoch ľudí. Je obdobie hospodárskej krízy a treba si uvedomiť, že všetci si musíme utiahnuť opasky. Nemôže jeden pracovať a žiť v prepychu, kým iný je doma na dávke v nezamestnanosti alebo úplne bez prostriedkov. Opätovne sa zaviedli dohody o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov, čo sú síce flexibilné formy zamestnávania, ale nemáte tam sociálnu ochranu. Ak ľudí, ktorí pracujú na dohody, nepotrebujem, skončím s nimi zamestnanie. Takže tam nie je problém, rovnako ani pri flexi konte. Nemyslím si, že Zákonník práce nejako brzdí zamestnávanie alebo obmedzuje zamestnávateľov. Zákonník práce upravuje pnutia na trhu práce a vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi.
Liberálni ekonómovia často tvrdia, že vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi by efektívne dokázal regulovať aj trh a pýtajú sa, prečo by mal štát vlastne do týchto vzťahov zasahovať.
– Prečo štát? Pretože keď človek príde o prácu a nemá zdroje, na čiu pomoc je odkázaný? Kto to bude? Rodina? A ak nemá zdroje? Cirkev, neziskové organizácie sa môžu starať o pol milióna nezamestnaných? Nakoniec zostane štát. O vznik celej oblasti pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia sa pričinili uvedomelí zamestnávatelia, ako napríklad Francúz Le Grand, ktorý bol zakladateľom Medzinárodnej organizácie práce alebo v období prvej Československej republiky Baťa, veľký pán podnikateľ a zamestnávateľ, ktorý si skutočne uvedomoval zodpovednosť za svojich zamestnancov a za vytváranie dobrých pracovných podmienok. Domnievam sa, že štát má svoje opodstatnenie, hlavne v prípadoch, keď samotní zamestnávatelia, pokiaľ nie sú na takej uvedomelej úrovni alebo keď sa začínajú dostávať do rôznych problémových situácií, ako napríklad platobnej neschopnosti a podobne. Rovnako to platí aj o bezpečnosti práce, ktorú prostredníctvom inšpektorátov práce kontroluje štát.
Na žiadosť respondentky uverejňujeme iba ilustračné fotografie.
