Stámiliónovú kašu musia zjesť daňoví poplatníci
Americký patriotizmus sa končí pri pokuse Baracka Obamu zreformovať zdravotníctvo na princípe solidarity. Pritom takto založený systém zdravotného poistenia nie je žiadny „socialistický výmysel“ – je dielom nemeckého kancelára Otta von Bismarcka. Slovenské zdravotníctvo sa dodnes nespamätalo z neoliberálnej lekcie exministra Rudolfa Zajaca. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ju kritizuje, lebo „znásilňuje zásady rovnosti a solidarity“. Súkromné zdravotné poisťovne chcú navyše daňových poplatníkov pripraviť o ďalšie milióny.
V trhovom systéme amerického typu pôsobia vzťahy ponuky a dopytu v konkurenčnom prostredí, preto sa aj zdravotná starostlivosť ponúka ako akýkoľvek iný tovar. Hradí sa zo súkromných zdrojov buď priamou platbou, alebo súkromnými zdravotnými poisťovňami komerčného typu. Ako uvádza P. Lee a A. Benjamin, v systéme zdravotnej starostlivosti v USA, kde sa najväčšmi uplatňujú prvky trhového systému, tvorili najviac zdrojov pre úhradu jej nákladov zdroje privátnych poisťovní (32%), potom priame platby pacientov (25%), zdroje federálneho programu Medicare (17%), zdroje z ďalších vládnych programov (14%), zdroje štátneho programu Medicaid (10%) a ďalšie súkromné zdroje (2%).
Čo porazilo americký patriotizmus?
Zdravotné poistenie je v tomto trhovom systéme dobrovoľné, teda nie ako v Európskej únii „automatické“ zo zákona. Štát preto nekontroluje ponuku, ba dokonca ani cenu poskytovaných služieb. V celom systéme existuje voľná konkurencia poskytovateľov a platcov, čo významne rozširuje ponuku služieb. Vážnym úskalím však je skutočnosť, že s chorobou, úrazom alebo starobou súvisí aj pokles, či niekedy až strata príjmov, takže istá nemalá časť populácie, ktorá zdravotnú starostlivosť naliehavo potrebuje, si ju nemôže dovoliť. A to nielen pre nedostatok peňažnej hotovosti (úspor), ale aj pre nedostupnosť súkromného komerčného zdravotného poistenia.
Pre nemalú skupinu ľudí tak nastáva situácia, kedy si najviac ohrozené skupiny ľudí (chorí, starí) musia kupovať, vzhľadom na vysoké riziko, najdrahšie poistenie. Ak naň nemajú, zostávajú nepoistení. V USA sa dnes veľmi nahlas – práve zásluhou nového prezidenta Baracka Obamu – hovorí o nepoistenej skupine populácie (uninsurable), alebo skupine nedostatočne poistenej (uninsured), ktoré spolu tvoria 45 miliónov amerických občanov.
Kde sa však odrazu stráca americký filmový patriotizmus kašírovaný vlajúcou zástavou, rukami priloženými na srdce, víťaznými pohľadmi ľudu na svojho najstatočnejšieho prezidenta, ktorý svet zachránil napríklad pred inváziou inej civilizácie a spojil tak duše a mysle nielen Američanov, ale aj celého sveta? Prezident B. Obama akoby podcenil egoistický pohľad priemerného Američana, ktorý nie je ochotný akceptovať základnú humánnu axiómu – princíp solidarity v zdravotníctve, taký typický pre celú Európu. Preto sa pred Bielym domom intenzívne protestuje proti pripravovanej zdravotníckej reforme, ktorá by dala nádej pre nemalú časť najchudobnejšej časti amerického obyvateľstva... Peniaze hladko porazili patriotizmus.
Princíp solidarity platí už 126 rokov
Definovaný princíp solidarity však nevymyslel žiaden ľavicový „úchylkár“, ale samotný železný kancelár Otto von Bismarck, povestný svojou politikou „biča a cukru“. V oblasti sociálneho a nemocenského (zdravotného) poistenia už v roku 1883 zaviedol jeho povinnosť (automatickosť zo zákona), ako odpoveď revolučnej rozpínavosti sociálnych demokratov, ktorým týmto krokom razantne zlikvidoval ich volebnú agendu. A dodnes aj preto v Európe platí, že bohatí prispievajú na chudobných, mladí na starých, pracujúci na nezamestnaných. Zásluhou nemeckého kancelára sa odvtedy v tomto priestore zdravotníctvo postupne začalo riadiť vysoko etickým princípom, princípom solidarity, rovnosti a dostupnosti zdravotníckej starostlivosti.
Na toto však akosi „pozabudol“ (skôr ani netušil) veľkopodnikateľ a bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac, ktorý sa svojimi krokmi – v posledných dvoch rokoch vládnutia mohutne podporovanými najmä SDKÚ – usiloval vniesť do slovenského priestoru prvky amerického trhového systému fungovania zdravotníctva. A tak sa začali zavádzať, či aspoň propagovať tzv. osobné účty poistencov a uplatňovanie tzv. marginálnych nákladov viedlo k tomu, že priame platby obyvateľov už v rokoch 1995 a 1996 predstavovali približne 18 miliárd slovenských korún.
Spolu s tým vznikali akciové spoločnosti zo zdravotných poisťovní, ktoré mohli slobodne vytvárať zisk, sprivatizovali sa isté zdravotnícke činnosti a ich financovanie sa nastavilo v inom, oveľa štedrejšom režime, čím sa rozkolísal celý systém financovania zdravotníctva, lebo pri nedostatku peňazí muselo ísť niečo na úkor iného. Vznikli formálne protizákonné reťazce lekární, nemocníc, ktoré sa dostali do rúk (aj) medicínsky nevzdelaných ľudí, alebo vlastníctva zdravotných poisťovní, ktoré „logicky“ finančne uprednostňovali svoje zariadenia a podobne. Nehovoriac už o morálnom marazme v podobe vyhrážok zdravotníckym profesijným organizáciám a konkrétnych personálnych zmien u tých, ktorí si dovolili mať v demokratickej krajine iný názor, ako samotný minister zdravotníctva.
Žaloby s vidinou zisku
Výsledok takéhoto bačovania je dnes známy. Hádam najvypuklejším sú žaloby súkromných zdravotných poisťovní na štát, ktorý im zrušil možnosť zisku a teraz toto prirodzené a oprávnené rozhodnutie musí Ficova vláda obhajovať v rámci medzinárodnej arbitráže. Mimochodom, princíp neziskových zdravotných poisťovní v systéme povinného zdravotného poistenia uplatňuje a rešpektuje celá Európa.
To znamená, že ak sa aj vyprodukuje zisk v zdravotnom poistení, tak sa musí vrátiť späť do zdravotníctva, a nie odtiecť niekde inde, napríklad za hranice krajiny do súkromných vreciek cudzích majiteľov (alebo domácich, ktorí sa opäť len zo ziskových dôvodov „prezliekli“ za zahraničných). V holandskom Haagu sa pred pár dňami začala investičná arbitráž, v ktorej spoločnosť Penta (majiteľ zdravotnej poisťovne Dôvera) žiada od Slovenska trištvrte miliardy eur. V inej arbitráži zasa spoločnosť Eureko ako majiteľ zdravotnej poisťovne Union žaluje štát o ďalších 153 miliónov eur. Vrcholový manažment týchto firiem rátal s tým, že ak voľby vyhrá SDKÚ, zisky si bude môcť aj naďalej deliť. Ak nevyhrá a nastúpi nová vláda, ktorá počas svojho opozičného pôsobenia vyslala jasné signály, že zisky zruší, tak si svoje práva, teda peniaze, bude vymáhať súdnou cestou.
Manažment vôbec nezaujímala mienka tých, z ktorých de facto žijú, čiže svojich poistencov. Veď ako je len možné prehliadnuť relevantný medializovaný prieskum verejnej mienky, že až skoro 80 percent občanov Slovenska odmietlo „reformy“ ministra Zajaca? Ako je možné, aby niekto nepoznal článok 40 Ústavy SR, že na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ktorú ustanoví zákon?
Dokumenty manažérom nehovoria nič...
A navyše štát zodpovedá za zdravie svojich občanov, pretože jeho ochrana je ich najvyšším právom, preto musí vstupovať do tohto procesu. Okrem iných významných dokumentov, aj Slovensko prijalo dokument Svetovej zdravotníckej organizácie ZDRAVIE 21, ktorý má poskytovať členským štátom Európskej únie účinné nástroje na realizáciu zdravotnej politiky. Odcitujme si len kratučkú pasáž z publikácie, v ktorej sa nachádza tento dokument. Pre kritikov vládnej politiky v oblasti zdravotníctva to možno bude znieť neuveriteľne, ale tieto slová naozaj nevyriekol „populista“ Robert Fico: „Súkromné zdravotné poisťovacie systémy často fungujú na zásadách, ktoré nahlodávajú sociálnu solidaritu. Systém založený na konkurencii súkromných ziskových zdravotných poisťovateľov znásilňuje zásady rovnosti a solidarity.“
...peniaze áno
A pripomeňme si aj myšlienku Roberta M. Kaplana, profesora a riaditeľa oddelenia vied v oblasti zdravotnej starostlivosti na katedre rodiny a preventívneho lekárstva Kalifornskej univerzity v San Diegu: „Mnohé služby zdravotníckej starostlivosti sa môžu využívať nadmerne a často sú nepotrebné.“ Už asi tušíme, čo tým chcel odkázať aj Slovensku, keď sa stretávame so zbytočnými výjazdmi slovenských sanitiek záchrannej služby, nepotrebnými biochemickými vyšetreniami, predpisovaním liekov a tak ďalej.
Už sa vie, prečo vlastníci reťazcov nemocníc, lekární, biochemických laboratórií, rýchlej zdravotnej služby a zdravotných poisťovní naháňajú výkony? A keď sa kedysi v istej nočnej televíznej debate nespokojní lekári opýtali vtedajšieho ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca na jeho prepojenie s finančnou skupinou Penta, tak len odvrkol: „Mňa nezaujíma, kto poskytuje zdravotnú starostlivosť, či je to penta alebo hexa...“ Ale dnes už zaujíma celý národ, najmä ako daňových poplatníkov, kto mu túto stámiliónovú kašu dal navariť.
Autor je bývalý zdravotnícky novinár a súčasný vysokoškolský pedagóg
