Rok nula

Dvadsať rokov od zamatovej revolúcie, to je obdobie, po ktorom sa už hodnotiť, či sa jej ideály podarilo presadiť alebo nie. Za posledné týždne sa už pomaly nenájdu takí, ktorí by sa k revolúcii nevyjadrili, ktorí by sa nezamysleli nad tým, čo priniesla, aké to bolo pred novembrom 1989 hrozné a v akej úžasnej slobode žijeme dnes. V tejto súvislosti ma neprestávajú fascinovať dve skupiny ľudí. Prví z nich sú tí, ktorí si november ´89 môžu pamätať maximálne z tried prvého alebo druhého stupňa základnej školy. Pripomína mi to pieseň od Jarka Nohavicu Když jsem tahal kačera.

Auta byla na příděl
takový bordel to jste nikdo neviděl
papaláši ve škodovkách a my zbylí v tramvaji
to ti dnešní mladí rozmazlenci neznají

Druhí (a tých vidieť oveľa viac) sú tí, ktorí u nás pred revolúciou podľa všetkého vôbec nežili. Objavili sa tesne pred prevratom, z čista-jasna, bezúhonní, nesprofanovaní. Sami sebe pridelili morálny kredit, vďaka ktorému dnes môžu hlava-nehlava kritizovať a rozdávať tituly typu „boľševik“. Nie je nič ľahšie, ako súdiť, kto bol dobrý a kto zlý, a hodiť všetkých protagonistov bývalého režimu do jedného vreca. Len človek s klapkami na očiach však môže uveriť tomu, že sa poprevratová politická garnitúra vynorila „odnikiaľ“, nezaťažená minulosťou. Ak by sme sa mali spoľahnúť čisto na vyjadrenia z médií, zistili by sme, že v KSS ani v ŠtB nebol nikto zo súčasných osobností politiky či kultúry. Pravda je však taká, že pre nikoho z nich nie je november 1989 rokom nula, ako sa o tom snažia presvedčiť nás všetkých. Sú všade, naprieč celým politickým spektrom. Koľko je však takých, ktorí to otvorene priznajú: Áno, bol som tam. Je mi ľúto. Prepáčte.

V roku 1989 som mal desať rokov a necítim sa kompetentný porovnávať predchádzajúci režim so súčasnosťou. Viem však porovnať svoju víziu fungovania spoločnosti s tým, čo tu dnes existuje. Áno, hranice sú otvorené, namiesto ostnatého drôtu však neraz bráni cestovaniu zlá finančná situácia. Existuje sloboda prejavu, v rámci ktorej si môžete povedať čo chcete, nikto vás však nepočúva. Autá už nie sú na prídel a ani nikoho nezaujíma, či vlastníte jedno alebo päť modelov, rovnako je však každému jedno, či vo vašom regióne existuje dobré dopravné spojenie do práce alebo nie.

Demokracia ostala na pol ceste a zdá sa, že to najviac vyhovuje tým, ktorí o ňu v novembri pred dvadsiatimi rokmi bojovali. Sloboda podnikania áno, verejná kontrola nie. Máloktorí z tých, ktorí štrngali kľúčmi, si uvedomili, že zmenou režimu sa to všetko nekončí, ale iba začína. Že bojovať o svoje práva budeme musieť každý deň. Rómovia proti diskriminácii, ženy proti nízkej materskej dovolenke, zamestnanci proti nezaplateným nadčasom, rodiny žijúce v mestách proti developerom, ktorí im kradnú aj posledné metre štvorcové zelene. Karel Kryl v roku 1992 zložil pieseň Demokracie, ktorá dnes vyznieva až príliš skutočne a vizionársky: Demokracie rozkvétá, byť s kosmetickou vadou: ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobně kradou.