Medzi dvoma mlynskými kameňmi
Ešte ako študent žurnalistiky som listoval mesačník Elán, ktorý vydával básnik Ján Smrek a popri DAV-e to bol nesporne jeden z najpozoruhodnejších slovenských časopisov prvej polovice minulého storočia. Vtedy ma zaujal na jednej zo zadnejších strán v rubrike Prehľad, ktorá prinášala rozličné glosy na aktuálne kultúrno-spoločenské témy, článok nie síce veľmi dlhý, no zato so zásadný, až manifestačný: Nelúčenie.
Išlo o dvojčíslo 7/8 z apríla 1939, vydané bezprostredne po rozpade Československej republiky. Vtedy sa v pražskej i bratislavskej tlači, aj v tej zameranej na kultúru, písali skôr buď prekliatia zo zrady, alebo ódy na vznik nového slovenského štátu. Keď som potom robil o Eláne diplomovú prácu, dozvedel som sa, že za skratkou -on- bol Laco Novomeský. Vtedy ešte býval v Prahe, odkiaľ prispieval svojmu spolužiakovi z modranského učiteľského ústavu Smrekovi do časopisu aj pod pseudonymom Pavel Havran.
Novinárstvo ako tretí pilier Ladislav Novomeský nesporne patrí na Slovensku medzi najúspešnejších básnikov svojej doby. Zastával aj významné posty v politike a v kultúrnych ustanovizniach, z ktorých viacero aj založil a ktoré dodnes úspešne rozvíjajú svoje aktivity. Len sa dajako zabúda (či skôr – menej sa hovorí) o jeho treťom životnom pilieri, ktorý určite nebol tretí v poradí podľa dôležitosti.
Od svojho 20. roku až do začiatku 70. rokov, keď vážne ochorel, prispieval približne do pol stovky novín a časopisov. Slovenských, českých i maďarských. Prvé sa objavili v Pravde chudoby v roku 1924 a boli ešte poznačené jeho básnickým videním, či skôr cítením sveta. Neskôr, naopak, vedel využívať svoj literárny jazyk a postupy v prospech novinárskych žánrov, vo fejtónoch, esejach, ale najmä v reportážach. Oprávnene sa pokladá za zakladateľa slovenskej sociálnej reportáže. Pre jeho reportáže nepochybne platí, že žurnalistika, ani v tá v denníku, nemusí mať platnosť iba jedného dňa. Dodnes sú plastickým obrazom Slovenska 20. a 30. rokov minulého storočia a dokazujú vyzretosť štýlu mladého autora.
Novomeský vtedy nielenže písal do novín, ale prešiel aj ,,čiernou robotou“ – spravodajčinou, objednávaním článkov a ich redigovaním. Zväčša zastával funkciu šéfredaktora. Lenže malé slovenské redakcie, hoci aj denníky, mávali vtedy jedného či dvoch, troch redaktorov. A tak v roku 1925 viedol niekoľko mesiacov zaujímavý časopis mladých slovenských literátov rozličných názorových prúdov Mladé Slovensko. Od roku 1926 postupne pôsobil v Ostrave, Bratislava a Prahe v Pravde chudoby (neskôr premenovanej na Pravdu), v Proletárke, maďarskom Munkási (Robotník), Rudom práve, Rudom Večerníku, Tvorbe, Haló-novinách, Ľudovom denníku, v DAV-e, Slovenských zvestiach. Začas robil spravodajcu v Budapešti, na Podkarpatskej Rusi či v občianskej vojne zmietanom Španielsku. Napokon pracoval v týždenníku Nová svoboda.
Opäť na Slovensku
Na jeseň 1939 sa Novomeský presťahoval do Bratislavy, kde získal okrem úradníckeho postu aj miesto redaktora Informačného bulletinu Dovoznej a vývoznej (obilnej) spoločnosti pre Slovensko a potom hospodárskeho časopisu Budovateľ. Tam sa však autorsky veľmi neprejavoval, no prispieval znovu do Elánu. Jeho najobľúbenejšou rubrikou bola glosáreň Medzi rečou.
Po príchode do povstaleckej Banskej Bystrice ho čakalo viacero významných politických úloh. Na písanie pre noviny nemal čas, ale neraz zašiel na kus reči do redakcií Pravdy a Nového slova, kde redaktorom dával svoje tipy. V Pravde uverejnil 6. októbra 1944 závažnú stať s veľavravným titulkom Smutné výročie. Týkala sa Žilinskej dohody z roku 1939 a vyhlásenia slovenskej autonómie. Hneď na druhý deň odletel smerom do Londýna, kde sa prejavil ako veľmi šikovný diplomat.
Po prechode frontu založil začiatkom februára 1945 v Košiciach obdenník, neskôr denník SNR Národná obroda (vychádzala potom v Bratislave), kde dostávali priestor všetky politické strany zastúpené v slovenskom parlamente. Až do zrušenia denníka po voľbách v roku 1948 bol šéfredaktorom. A to aj popri iných, politických funkciách nie formálnym, hoci výkonným redaktorom bol Ján Trachta. Až do vykonštruovaného obvinenia z tzv. buržoázneho nacionalizmu písal v tomto období okolo päťdesiat závažných článkov ročne.
Znova sa chytil (skôr ani nemohol) novinárskeho pera po občianskej a súdnej rehabilitácii v roku 1963. Nerado sa to teraz spomína, ale na jar 1968 vystúpil z redakčnej rady týždenníka Zväzu slovenských spisovateľov Kultúrny život, lebo sa uberal iným smerom, ako si on predstavoval, a inicioval obnovenie povstaleckého týždenníka Nové slovo. V tom istom roku mu udelili najvyššie slovenské novinárske ocenenie, Novinársku cenu Ľudovíta Štúra.
Článok Nelúčenie z apríla 1939, o ktorom bola reč na začiatku, vyvolal v Eláne viacero napospol pozitívnych ohlasov na slovenskej i českej strane. Novomeský sa k nim vrátil opäť pod značkou -on- ešte s jedným hodnotiacim príspevkom.
Koncom 20. až v 30. rokov takmer polovicu svojich novinárskych príspevkov venoval postaveniu slovenského národa v ČSR. To však nechápal úzkoprso ako poprevratoví ,,národovci“, ale v súvislosti s politickými, kultúrnymi a predovšetkým sociálnymi otázkami. Pretože v rodine ani v budapeštianskej škole takéto impulzy nedostával, dal mu v tomto smere niekoľko rád o dva roky starší doživotný priateľ Vladimír Clementis.
Nepochybne obaja prispeli k tomu, že česká ľavica, konkrétne KSČ na svojom V. zjazde v roku 1929 opustila doktrínu čechoslovakizmu, ktorá bola v podstate iba kultivovanejšia forma českého nacionalizmu. Potom im to začiatkom 50. rokov rodná strana kruto spočítala vo vykonštruovaných súdnych procesoch.
Novomeský sa v týchto publicistických, ale aj v politických zápasoch často ocital medzi dvoma mlynskými kameňmi. Videl a písal o tom, že sa Slovensko ako slabší partner stalo za prvej republiky rezervoárom lacnej pracovnej sily, ktorá sa za hospodárskych kríz húfne sťahovala do zahraničia. Súčasne bolo odbytiskom pre český priemysel i výhodným miestom na nástup úradníkov a ďalších ,,prebytočných“ príslušníkov stredných vrstiev z českých krajín. A všetko to mala ospravedlňovať idea jednotného československého národa.
Pre falošné postoje voči Slovákom neváhal Novomeský ostro kritizovať vtedy a teraz opäť ospevovaného liberálneho publicistu Ferdinanda Peroutku, ktorý o. i. slovenským spisovateľom radil, aby netvorili v slovenčine, ale v češtine. Tieto články Novomeský neuverejňoval v slovenských periodikách, aby si získal dajakú lacnú popularitu, alebo aby prilieval oleja do ohňa. Publikoval ich v českých novinách, ktoré čítavala česká inteligencia. To, samozrejme, vôbec neznamenalo, že by sa nevedel v časoch pre český národ najkrušnejších zastať Karla Čapka či priamo Peroutku alebo vysoko vyzdvihnúť dielo Jiřího Wolkra a publicistiku F. X. Šaldu, najmä pre jeho kladný a nemoralizujúci vzťah k slovenskej kultúre.
Novomeský sa však už ako mladý zameral na populistickú, pritom protiľudovú politiku HSĽS, jej program i prax, nevynímajúc ani politika, ktorého sme mali ešte nedávno na tisíckorunáčkach. Andrej Hlinka sa vo svojich článkoch napríklad rozčuľoval nad novým bytovým zákonom, ktorý vraj degradoval majiteľov bytov na kľučiarov a prehnane chránil nájomníkov. Alebo tvrdil, že sociálne dávky v nezamestnanosti podporujú darebáctvo. Ako blízko má súčasná pravica na Slovensku k tej pred 80-imi rokmi! Súčasne – a to zase pre zmenu v slovenskej tlači – brojil proti protičeskej nenávisti, ktorú šírili ľudáci a od nástupu Hitlera k moci varoval pred rozšírením fašizmu do strednej Európy.
Nelúčenie v roku 1939, 1968...
K otázke slovensko-českých vzťahov sa zase vrátil koncom 60. rokov v diskusiách o budúcej česko-slovenskej federácii, ktorú mnohí západne od rieky Moravy stále odmietali. Po podpise ústavného zákona o čs. federácii na Bratislavskom hrade pri príležitosti 50. výročia Martinskej deklarácie – 30. októbra 1968 – uverejnil v denníku Práca príspevok, v ktorom sa už svojím titulkom vracia k článku z Elánu Bratom Čechom – Naozaj: nelúčenie!
Veľa si sľuboval od nového usporiadania spoločného štátu, no varoval pred malovernosťou, prejavmi odcudzenia na jednej aj druhej strane. Vtedy ešte iste netušil, kam sa bude socializmus – ktorý čoskoro stratí ľudskú tvár – a s ním aj federácia rútiť.
Až roky po rozlúčení a opätovnom stretnutí v Európskej únii môžeme s novými skúsenosťami tvrdiť to, čo kedysi Laco Novomeský: ,,Český kultúrny život, dokým svojím duchom bude český, bude blízky a najbližší slovenskému kultúrnemu životu, dokým i ten svojím dychom bude chcieť byť slovenský.“ Dodajme, že sa to netýka len kultúry.
Autor je podpredseda Klubu Nového slova
Príspevok odznel na konferencii Laco Novomeský – Život a dielo, Bratislava, 24. novembra 2009
* * *
Novinárske aktivity Laca Novomeského
1925 prvé príspevky do Pravdy chudoby, redaktor časopisu Mladé Slovensko, Bratislava
1926 zodpovedný redaktor Pravdy chudoby, neskôr Pravdy, Proletárky a Munkása (Robotník), Ostrava
1929 redaktor Rudého Práva, Rudého Večerníka, Tvorby, Haló-novín, Praha 1930 reportér Rudého Práva v Budapešti
1932 spravodajca Tvorby na Podkarpatskej Rusi
1933 – 1936 vedúci redaktor Ľudového denníka, Praha
1935 – 1937 redaktor Haló-novín a súčasne zodpovedný redaktor DAV-u
1936 – 1938 vedúci redaktor Slovenských zvestí 1938 – 1939 redaktor týždenníka Nová svoboda, Praha
1939 – 1944 naďalej prispieval do Elánu
1940 – 1942 redaktor Informačného bulletinu Dovoznej a vývoznej spoločnosti pre Slovensko, Bratislava
1942 – 1944 redaktor hospodárskeho časopisu Budovateľ
1945 – 1948 zakladateľ a šéfredaktor denníka Národná obroda, Košice - Bratislava
1968 vystúpil z redakčnej rady Kultúrneho života a zaslúžil sa o obnovenie Nového slova
1968 Novinárska cena Ľudovíta Štúra
* * *
Novomeský v kruhoch diplomacie Delegácia Slovenskej národnej rady, v zložení Ladislav Novomeský, Ján Ursíny a pplk. Mirko Vesel, zotrvala 13. októbra až 14. novembra 1944 v Londýne, kde rokovala s exilovou československou vládou. Táto návšteva mala mimoriadny diplomatický význam z hľadiska postoja britskej vlády k československej.
Od začiatku dialógu medzi uvedenými vládami Briti podmieňovali postoj k povojnovému Československu primeraným vyriešením otázky národnostných menšín – vrátane slovenskej. Nedalo sa im zatajiť, že medzi Benešom a Slovákmi Osuským a Hodžom prebiehali ostré výmeny názorov.
Štefan Osuský v liste Eduardovi Benešovi ešte ako predsedovi Československého národného výboru, z 23.10.1939, uvádza: „Pokiaľ ide o Slovensko, pripomínam, že som Vás 8.10. navštívil v hoteli Crillon a spýtal sa, či ste ochotný zaviazať sa, že budete rešpektovať vôľu slovenského národa a súd dejín, ktorý znie, že bratské spolunažívanie Slovákov a Čechov a existencia republiky vyžadujú rešpektovanie slovenského jazyka, slovenského školstva, slovenskej kultúry a slovenskej správy na Slovensku. Odmietli ste dať taký záväzok s odôvodnením, že na to nemáte právo. Odpovedal som, že nakoľko ste boli 17 rokov ministrom a 3 roky prezidentom republiky, symbolizujete politiku voči Slovensku, ktorá skončila v štátnej katastrofe.“
Napriek tomu, že Beneš naďalej Osuskému aj Hodžovi odmietal záväzky o budúcom postavení Slovenska v spoločnom štáte, britská diplomatická nóta z 27.11.1941 informuje o Benešovej predstave, že budúci štát sa rozdelí na 4 provincie: Česko, Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus – každá z nich bude mať vlastný snem, predsedu a miestnu správu. Cituje Benešovu dôvernú informáciu, že obtiažnosť dohody so Slovákmi je spôsobená ich úplatnosťou: „Každý Slovák, od najvyššieho po najnižšieho, podľa prezidenta Beneša, má svoju cenu...“
Aj vďaka takémuto taktizovaniu získal Beneš od vlády v Londýne 5. augusta 1942 oficiálne vyjadrenie, že považujú Mníchovskú dohodu za neplatnú a že ich rozhodovanie o povojnových hraniciach nebude nijako ovplyvnené zmenami v roku 1938 a neskôr.
To však ešte neznamenalo, že britské vedenie automaticky potvrdí pôvodné hranice ČSR, a tobôž nie dodatočné územné a iné požiadavky, ktoré Československo mienilo nastoliť na povojnovej mierovej konferencii. Zvlášť priaznivú pôdu vytvorilo spomínané rokovanie delegácie Slovenskej národnej rady s exilovou vládou, v ktorom sa potvrdil záujem Slovákov o spolunažívanie v spoločnom štáte s Čechmi. Toto Briti mimoriadne uvítali ako záruku stability budúceho štátu.
Mimochodom, Beneš aj voči delegácii SNR použil mystifikáciu, že budúce Československo sa bude skladať zo 4 „zemí“: Česko, Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus, každá s vlastným snemom a exekutívou. Ubezpečil, že SNR bude vedúcim politickým orgánom na Slovensku.
Z medzinárodnopolitického – diplomatického hľadiska Novomeský a jeho tím v Londýne významne prispeli k vytvoreniu priaznivej pôdy pre pozíciu Československa na Parížskej mierovej konferencii. Zjednodušene povedané, Novomeský prihral na gól svojmu „parťákovi“ Clementisovi. Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis mal nesporne najväčšiu zásluhu na tom, že ich delegácia v Paríži nielenže odolala nátlakom na územné ústupky voči Maďarsku (na ktoré boli, ako naznačili, pripravení Eduard Beneš aj Ján Masaryk), ale získala navyše tri strategické obce na prahom brehu Dunaja, Jarovce, Rusovce a Čuňovo.
Miroslav Musil,
správca Diplomatického múzea Ministerstva zahraničných vecí SR
