Lži slovenskej modrej tlače
V sobotu vyšli slovenské denníky s jednotným „zvolaním k národu“. Roberta Fica označili šéfredaktori aj riaditelia vydavateľstiev za klamára, lebo vraj stretnutie, o ktorom hovoril, sa nikdy neuskutočnilo. A šéfovia Petit Pressu a Pravdy k tomu pridali aj vlastné komentáre.
Parafrázujúc šéfredaktora Pravdy Juraja Porubského, bolo by jednoduché prejsť rad radom všetky lži, podvody, či zamlčané fakty, ktoré sa v našich denníkoch (ne)objavujú a porovnať ich so skutočnosťou. Celé vydanie by napríklad zabralo, keby sme sa takto podrobne chceli zaoberať len jedinou témou – dôchodková kapitalizácia.
(Ne)zodpovednosť
Stačilo by pripomenúť, s akou vytrvalosťou sú ľudia podvádzaní, keď v súvislosti s tzv. II. dôchodkovým pilierom počujú a čítajú o sporení a sporiteľoch. Pritom od začiatku je jasné, že to, čo sa v dôchodkových fondoch deje, má oveľa viac spoločného s kolektívnym investovaním, než klasickým sporením. Pojem sporenie bol od prvej chvíle používaný len ako ideologická zásterka. Mala uspať pozornosť. Investovanie na akýchsi kapitálových trhoch, obchodovanie s akciami a inými cennými papiermi, pohyb na burzách – to všetko znie priveľmi riskantne, a hneď v počiatkoch by mohlo vyvolať pochybnosti a odpor občanov.
Trik sa podaril, a je to tragédia. Dôvera verejnosti v dôchodkové kolektívne investovanie vyplýva z absolútneho nedostatku pravdivých informácií a z neporozumenia, o čo tu vlastne ide. Triky so slovami by mohli byť zanedbateľné, keby práve slovo nebolo hlavným pracovným nástrojom novinárov. „Preto majú ľudia pracujúci v médiách niekedy oveľa viac zodpovednosti ako niektorí premiéri,“ napísal v sobotu šéf vydavateľstva Petit Press Alexej Fulmek. Mali by mať. A myslím si, že nie iba „niekedy“. Novinári sú oproti verejnosti vždy vo výhode, a preto majú mať voči nej aspoň takú zodpovednosť ako ktorýkoľvek politik.
Práve problém straty zodpovednosti za svoju prácu, za jej výsledok a za jej vplyv na spoločnosť je podľa môjho názoru najväčším problémom súčasnej slovenskej žurnalistiky. Pôsobil som v nej veľmi dlho na to, aby som ho mohol (zodpovedne) pomenovať. Opakovane som sa stretával s tým, že novinári narábali a narábajú s faktami, ako sa im zachce, bez ohľadu na realitu. Na upozornenie iba mávnu rukou. „Nestrieľa sa z toho“ – to je pravidlo, podľa ktorého sa mnoho novinárov správa. Že skutočnosť je iná, než ju „zobrazujú“ verejnosti? No a čo? Etické je všetko, čo zvyšuje náklad.
Médiá – hýbatelia deja
Príkladom takéhoto prístupu je zahŕňanie všetkých verejných zamestnancov pod pojem „štátny úradník“. Štátny úradník – to je slovné spojenie vyvolávajúce negatívnu emóciu. Preto sme sa minulý týždeň z novín dozvedeli, že platy na Slovensku rastú iba vďaka „rastu platov úradníkov“. Pritom podľa štatistického úradu až o 6,5 percenta rástla mzda napr. vo vybraných trhových službách (ubytovanie, maloobchod, reštaurácie a pohostinstvá) za posledných 10 mesiacov. Novinári však pokojne píšu o platoch „štátnych úradníkov“, hoci vychádzajú z vývoja miezd vo verejnom sektore, v ktorom úradníci tvoria menšinu. Platy vo verejnom sektore sú aj platy pre učiteľov, záchranárov, hasičov, horských záchranárov, policajtov, vojakov, sociálnych pracovníkov atď. Navyše aj vo verejnej správe pracujú okrem štátnych úradníkov aj úradníci samosprávy.
Keď som na túto podstatnú chybu upozornil (okrem iných) redaktorku jedného ekonomického denníka, chybu síce priznala, ale ani sa ju len nepokúsila opraviť. Vraj nabudúce si už dá pozor. A ešte mi vysvetlila („čo by ste ako odchovanec komerčného média mali pochopiť“), že titulok o raste platov „štátnych úradníkov“ znie oveľa „lepšie“ ako titulok o raste platov učiteľov či záchranárov. Čo na tom, že je to vlastne lož? Navyše z reakcie novinárky je jasné, že ide o lož, ak už nie zámernú, tak celkom určite vedomú.
Ako s touto skúsenosťou konvenuje tvrdenie A. Fulmeka, že „Fico sa snaží z médií urobiť hýbateľov, a nie pozorovateľov deja, čo nezodpovedá pravde“? Ak budú novinári vedome vytvárať nepravdivý obraz o neoprávnenom raste miezd úradníkov, výrazne tým ovplyvňujú verejnú mienku. Možno súhlasiť s tým, že sa tak stávajú „kanálom, prostriedkom, nástrojom, cestou“, avšak nie na prenos informácií, ale na ovládanie verejnosti.
Čo sa SME chcelo...
Napokon, práve denník SME práve minulý týždeň musel opraviť zverejnenie nepravdivého tvrdenia. Pritom dosiahnuť niečo také nie je vôbec jednoduché. Ak komentátor SME napíše „Fico chce privatizovať“ na margo zákona, ktorý sa oproti vládnemu návrhu zmenil v parlamente, tak vydavateľ odpíše, že je to „hodnotiaci úsudok“ na základe toho, že za zákon hlasovali aj poslanci Smeru. „Slobodu tlače ohrozujúci“ zákon totiž umožňuje takmer čokoľvek v komentári označiť na názor autora, aj keď je napísaný ako jednoznačné konštatovanie skutkového stavu.
Denník SME „opravoval“ titulok, podľa ktorého Fico vyhlásil, že vyriešil hospodársku krízu. Pritom v samotnom článku sa v citáte premiéra jasne uvádza, že hovoril o „finančnej kríze“ a v inej časti prejavu aj vysvetlil, ako to myslel. Dokonca v tej istej vete hovoril aj o tom, že bojujeme (vláda) „vcelku úspešne proti dôsledkom hospodárskej krízy“. Lenže, samozrejme, rovnako ako v prípade onej redaktorky ekonomického denníka, by to neznelo tak bombasticky, resp. by nebolo za čo premiéra vysmiať.
Pritom len ťažko možno uveriť, že by redaktor takého denníka, akým je SME, nedokázal rozlíšiť medzi pojmami „finančná“ a „hospodárska kríza“. Veď aj tento denník viackrát písal o tom, že finančná kríza sa neskôr preniesla do „reálnej ekonomiky“. Na dôvažok, iba o deň neskôr začal hlavný komentár čísla zástupca šéfredaktora Hospodárskych novín Lukáš Pardubský vetou: „Svet sa najprv začal boriť s finančnou krízou, ktorá sa potom zmenila aj na krízu hospodársku.“ Tú druhú sme nevyriešili, lebo je globálna a nie je v silách jednej vlády ju zvládnuť. Keby to R. Fico povedal, naozaj by vyzeral ako smiešny chvastúň a presne takého sa ho noviny usilujú vykresliť. A keďže realita tomu nezodpovedá, treba ju „zinterpretovať“ tak, aby vyhovovala tomuto zámeru.
Lož v Pravde
Do dokonalosti túto stratégiu dostal až denník Pravda. Jeho redaktor sa už vôbec nezdržiaval prekrúcaním jedného slovíčka, on si rovno vymyslel celý citát. Deň po sneme Smeru Lukáš Milan „citoval“ premiéra: „Celý rok čítam v novinách iba o nástenkovom tendri, ako keby sa nestalo nič dôležitejšie, ako keby sme nevyriešili svetovú hospodársku krízu, plynovú krízu, nezačali najväčšie investičné projekty.“ Na vymyslenom citáte potom postavil celý článok, oslovil politológov, ktorí premiéra pochopiteľne tvrdo kritizovali a údajný citát „trónil“ aj vo veľkom a graficky zvýraznenom titulku na celej hlavnej spravodajskej dvojstrane.
Problém je v tom, že citovaná veta na sneme, ani z úst R. Fica, vôbec nezaznela. Autor článku povytrhával slová z viacerých viet, niektoré si úplne vymyslel a ešte aj ignoroval fakt, že premiér osobitne spomenul hospodársku krízu, ale hovoril iba o boji proti jej dôsledkom. Celý kritický a útočný článok, ešte aj tzv. kotva (vizuálne zvýraznený citát) a titulok – hlavný spravodajský materiál zo snemu Smeru, na ktorý Pravda upútavala pozornosť čitateľov na svojej titulnej strane – to všetko bolo postavené na lži, nepravdivom a vymyslenom citáte.
A hoci o celom škandalóznom prípade šéfredaktor Pravdy vedel, pokojne v sobotu napísal: „Denník Pravda má jediný cieľ, informovať čitateľov o udalostiach, ktoré sa dejú na Slovensku a vo svete. Tento cieľ budeme plniť naďalej, tak ako sme ho plnili doteraz.“ To sa teda máme na čo tešiť. Najšokujúcejšie je, že spomínaný redaktor funguje v denníku ďalej. Pravda síce vytrvalo útočí, keď (ne)zodpovední zostávajú na svojich miestach, ale jej vedenie ponechalo pri písaní človeka, ktorý si preukázateľne vymýšľa.
Čitateľ nezistí Ak A. Fulmek píše, že „médium musí byť nezávislé, zodpovedné a rešpektované“, potom nerozumiem, ako mám veriť redaktorovi a rešpektovať médium, ak pokojne a bez viditeľných následkov píšu nepravdy. Viditeľným následkom pre čitateľa by totiž bolo to, keby sa rovnakým spôsobom, akým ho denník oklamal, dozvedel aj o tom, že novinár klamal a aká je teda pravda. Lenže i v tomto prípade (ako v ostatných) „chybu“ svojho redaktora denník „opravil“ tak, že zverejnil dve-tri vety schované na konci nenápadného stĺpčeka vnútri novín, medzi najmenej podstatnými (a nepochybne aj najmenej čítanými) krátkymi správičkami pod absolútne nelákavým titulom.
Týždenník Plus 7 dní to „potiahol“ ešte ďalej – k vymyslenému (nezmyselnému) citátu urobil anketu. A hádajte, čo v nej ľudia na premiérovu adresu povedali... Neurobil to prvýkrát, ale opravy zjavnej lži sa čitatelia nedočkali.
Stotožňujem sa s A. Fulmekom, že „dôvera občanov voči slovenskej tlači“ je „podkopaná“. Ale je to práve tlač, ktorá komunikuje s občanmi priamo. Ak vydavateľ A. Fulmek tvrdí, že za „podkopanú dôveru voči slovenskej tlači“ môže R. Fico, tak „je buď nesprávne informovaný, alebo klame“ (ako to napísal na premiérovu adresu).
Autor pracuje na úrade vlády
