Bol Pacelli Hitlerov pápež? (1)

Príbeh takzvaného vojnového pápeža Pia XII., ktorého Benedikt XVI. podpísaním jeho „hrdinských cností“ posunul do poslednej fázy pred vyhlásením za svätca. Najskôr prišli po komunistov a ja som sa ich nezastal,lebo som nebol komunista. Potom prišli po Židov a ja som sa ich nezastal, lebo som nebol Žid. Potom prišli po odborárov, ale ja som sa ich nezastal, lebo som nebol v odboroch. Potom prišli po katolíkov, ale ja som sa ich nezastal, lebo som bol protestant. Potom prišli po mňa a vtedy už neostal nik, kto by sa ma zastal. Friedrich Gustav Emil Martin Niemöller Slová nemeckého teológa, pastora Fiedricha Niemöllera vyjadrujú mieru ľahostajnosti a niekedy možno aj tichého súhlasu Nemcov v čase, keď nacisti cieľavedome a systematicky upevňovali moc v krajine. Oveľa závažnejšia je otázka, prečo sa aj Vatikán v tom čase mlčky prizeral, ako Hitler tvrdo šliape po základných princípoch ľudskosti, ktoré nakoniec neobišli ani katolícku cirkev. Odtajnené archívy Vatikánu naznačujú, že veľký podiel na tom mala trauma, ktorú dvadsať rokov predtým prežil nuncius Eugenio Pacelli, neskorší pápež Pius XII. Ide o zážitok z 1. mája 1919 v Mníchove, v čase posledných predsmrtných kŕčov Bavorskej republiky rád. Skupina ľavicových revolucionárov vtedy vnikla do nunciovho sídla, namierili na Pacelliho pušky a vyzvali ho, aby im vydal svoje auto. „Bol to jeden z momentov, keď sa história bojí dýchať,“ napísali o tejto situácii Aarons a Loftus v knihe Ratlines a dodali, že Eugenio Pacelli „po celý zvyšok života nedokázal zabudnúť na chvíľu, keď zbrane červených mierili na jeho hlavu. Spomienka sa pre neho vraj stala stále sa opakujúcou nočnou morou. Pacelliho súkromný lekár neskôr rozprával, že ,pápež udalosť často prežíval vo svojich snoch, aj keď mal takmer osemdesiat rokov´“. Aj britský historik Richard Grunberger v knihe Red Rising in Bavaria (Červené povstanie v Bavorsku) konštatuje, že tichý súhlas Pia XII. s nacistickými zločinmi „mal možno korene v roku, keď sa pápež – vtedy nuncius Pacelli – stretol s predstaviteľmi (nemeckej, pozn. autora) sovietskej vlády. Stretnutie ho až do konca života premenilo na vášnivého antikomunistu.“ Mnohí autori teda dospeli k presvedčeniu, že práve tento okamih jeho života bol rozhodujúcim pri formovaní neskorších postojov pápeža nielen ku komunistom, ale aj k Židom. Zrod Pacelliho postojov O čo vlastne vtedy išlo, možno najlepšie dokumentovať na základe skúseností Lorenza Schioppu, nunciovho osobného asistenta. Schioppu vyslal Pacelli do bývalého kráľovského paláca, kde vtedy sídlila revolučná vláda vedená Maxom Levienom, aby zistil, či sa na nuncia ešte stále vzťahuje diplomatická imunita. Schioppov opis pomerov v paláci potom Pacelli preformuloval do správy a túto poslal do Vatikánu štátnemu tajomníkovi Pietrovi Gasparimu: „Situácia v paláci bola neopísateľná. Panoval tam úplný chaotický neporiadok, všade bolo vidieť odpornú špinu; ustavične tam prúdili vojaci a ozbrojení robotníci; v budove, kedysi kráľovskej rezidencii, sa ozýval krik, sprostota a nadávky. Hotové peklo. Armáda zamestnancov sa rútila sem a tam, dávala rozkazy, mávala listami papiera a uprostred toho všetkého sa vo všetkých kanceláriách potĺkali ženy pochybného zovňajšku, oplzlých spôsobov a smilných úsmevov, Židovky, ako všetci ostatní. Túto zberbu dirigovala Levienova milenka, mladá Ruska, rozvedená Židovka... Levien je mladý muž medzi tridsiatimi a tridsiatimi piatimi rokmi, tiež Rus a Žid. Bledý, špinavý, s očami narkomana, hrubým hlasom, vulgárny, odpudzujúci, s tvárou súčasne inteligentnou a prefíkanou.“ Krvavý priebeh Bavorskej republiky rád a vlastný zážitok zo stretnutia s oddielom revolucionárov prispeli k tomu, že Pacelli si Židov stotožnil s komunizmom a komunizmus so Židmi. Prejavilo sa to aj tým, že vo svojich hláseniach do Vatikánu opisoval udalosti v Mníchove ako „židovsko-ruskú revolučnú tyraniu“. Navyše, bezprostredne po týchto pohnutých udalostiach v Bavorsku verejne odsúdil zavraždenie desiatich rukojemníkov červenými povstalcami, ale nechal bez povšimnutia fakt, že bieli v tom istom čase zmasakrovali tristo uväznených revolucionárov. Bol to prvý nepopierateľný príklad jeho zaujatosti. Po druhej svetovej vojne sa o postojoch pápeža Pia XII. týkajúcich sa zverstiev Hitlera, najmä v súvislosti s vyvražďovaním Židov, toho napísalo veľa, pričom autori sa rozdelili na dva proti sebe stojace tábory. Prívrženci pápeža a Vatikánu vyhľadávali, a treba povedať, že aj našli, početné argumenty o tom, ako Vatikán zachraňoval talianskych Židov a poskytoval im azyl v kláštoroch. Lenže aj kritici sa mohli oháňať podobnými zväzkami dokumentov podporujúcimi ich tvrdenie, že pápež svojím mlčaním vyjadroval vlastne svoj tichý súhlas s Hitlerovými činmi. Mnohí poukazujú na fakt, že konkordát presadený Pacellim v roku 1933 sa v skutočnosti rovnal odchodu nemeckých katolíkov z veľkej politiky. Hitler si totiž presadil, aby súčasťou konkordátu bolo, že Vatikán zakáže politickú činnosť duchovenstvu a všetkým členom náboženských kongregácií. Znamenalo to koniec Strany stredu, ktorá v rokoch po prvej svetovej vojne mnohokrát predstavovala povestný jazýček na politických vážkach pri zostavovaní vlády. Preto podľa nemeckého historika Gerharda Besiera nepatrí postoj Vatikánu voči nacizmu k slávnym stránkam histórie Svätej stolice. Besier konštatuje, že cirkev bola pasívna už k rodiacemu sa národnému socializmu v Nemecku a že dokonca nechala bez povšimnutia rozbitie katolíckej opozície, ktorá sa formovala okolo spomínanej Strany stredu. Samotný Pacelli vraj zahriakol nemeckých biskupov, keď sa začali mobilizovať proti Hitlerovmu režimu. Veľký rozruch vzbudila v roku 1963 divadelná hra nemeckého dramatika Rudolfa Hochhutha Námestník, ktorá sa stretla so značným ohlasom aj vo východnej Európe. Ušetrila totiž tamojším režimom kopu kritických komentárov, ktoré by inak bolo treba adresovať Vatikánu. Hra bola síce len fikcia, nie všetko, čo v nej odznelo, sa zakladalo na historických faktoch, ale možno o to viac sa o nej diskutovalo. Podstatné je, že Pacelli bol v nej vykreslený ako bezohľadný cynik, ktorému viac ako osud Židov ležal na srdci osud vatikánskych akcií vložených do podnikov bombardovaných Američanmi. Ešte väčší rozruch ako divadelná hra vzbudila kniha Johna Cornwella: Hitlerov pápež: Tajný príbeh Pia XII. Cornwell ako hlboko veriaci katolík sa totiž rozhodol napísať túto knihu práve preto, aby podal celistvý obraz pápežovho života, a tým ho rehabilitoval pred svetom. „Požiadal som o povolenie prístupu ku kľúčovým materiálom v Ríme a ubezpečil osoby, poverené starostlivosťou o príslušné archívy, že som na strane toho, o ktorom píšem. Dvaja hlavní archivári mi v dobrej viere veľkoryso umožnili prístup k dovtedy neznámemu materiálu.“ Potom, ako sa dostal takmer ku koncu svojho bádania, zažil to, čo sám označil ako morálny šok. „Materiál, ktorý som zhromaždil a ktorý poskytoval širší pohľad na život Pacelliho, predstavoval nie očistenie od viny, ale väčšie obvinenie.“ Cornwell dospel dokonca k presvedčeniu, že „Pacelli už od začiatku svojej kariéry prejavoval nepopierateľnú antipatiu k Židom, a že jeho diplomacia v Nemecku tridsiatych rokov vyústila do zrady katolíckych politických združení, ktoré by inak boli mohli čeliť Hitlerovmu režimu a zmariť ,konečné riešenie´“. Cornwell bol aj autorom vyššie uvedeného prekladu pôvodnej Pacelliho správy o pomeroch v sídle bavorskej revolučnej vlády, ktorý sa preňho stal nosným dôkazom nunciovho antisemitizmu a jeho posadnutosti myšlienkou, že každý Žid je komunista a každý komunista Žid. A práve mnohí neskorší Cornwellovi kritici z radov katolíckych historikov založili svoje protiargumenty na jeho chabej znalosti taliančiny. Jedným z nich bol profesor Ronald Rychlak, autor knihy Hitler, the War, and the Pope (Hitler, vojna a pápež), ktorý na základe nepresného prekladu troch talianskych slov spochybňuje tvrdenie o Pacelliho antisemitizme. Napriek Rychlakovej snahe podstatou ostáva, že táto Cornwellova nepresnosť nemení ani po korekcii textu samotný obsah Pacelliho hlásenia, iba čiastočne zmierňuje jeho antisemitský tón. Zaujímavé je, že Eugenio Pacelli nebol jediný, kto prežil traumu ľavicovej revolúcie. Aj pápežský nuncius Achille Ratti, neskorší pápež Pius XI., mal svoje skúsenosti s revolučnými vojskami, keď v roku 1920 Červená armáda odrazila útok poľských jednotiek na Ukrajine a postúpila až k Varšave. Vtedajšia protináboženská politika Moskvy vzbudila v ňom podľa britských diplomatických archívnych dokumentov trvalú nenávisť proti boľševizmu a „presvedčenie o jeho nebezpečenstve pre kresťanskú Európu“. Preto Pius XI. uvítal nástup Hitlera k moci v marci 1933 slovami: „Hitler je prvým a jediným štátnikom, ktorý hovorí verejne proti boľševikom. Doteraz to robil pápež sám.“ Pius XI. mení názor Zaujímavé je, ako sa v neskorších rokoch názory tohto pápeža na Hitlera rýchlo zmenili. V marci 1937 vydal svoju slávnu encykliku Mit brennender Sorge (S hlbokým znepokojením), v ktorej ostro útočí na nacistickú ideológiu a Hitlerovu vládu. „S hlbokým znepokojením a stúpajúcim zdesením hľadíme už nejaký čas na utrpenie cirkvi v Nemecku,“ uvádza sa k encyklike a ďalej konštatuje, že „veriaci má neodňateľné právo vyznávať svoju vieru a prejavovať ju, ako mu vyhovuje. Zákony, ktoré potláčajú alebo znemožňujú vyznávanie a prejavy tejto viery, sú v rozpore s prirodzeným právom“. Historici tvrdia, že pôvodne bol tón encykliky oveľa kritickejší, ale ho zmiernili. Nepochybne sa o to zaslúžil Pacelli. Gerharg Beiser v knihe Svätá stolica a Hitlerovo Nemecko poukazuje na to, že v dokumente sa napríklad vôbec nevyskytuje pojem „nacizmus“ a odsúdenie rasizmu a nacionalizmu sa nezdôvodňuje z pohľadu teológie. Encyklika navyše iba miernou formou poukazuje aj na rasovú politiku Nemecka. „Ktokoľvek pripisuje rase alebo národu, štátu alebo forme vlády význam presahujúci obyčajný svet a mení ich v modly, narušuje Boží poriadok vecí.“ Význam tejto encykliky navyše znižuje fakt, že Vatikán ju považoval za dôležité „obložiť“ dvomi encyklikami proti komunizmu. Po encyklike Dilectissima nobis z marca 1936 vyšla v nasledujúcom roku aj Divini Redemptoris. Preto aj Nemec Peter Godman, ktorý sa vo svojej knihe Vatikán a Hitler postavil na stranu Pacelliho, bol nútený konštatovať, že potom, čo boli nacisti pokarhaní encyklikou Mit brennender Sorge, boli aj komunisti prekliati ešte raz, a to už druhýkrát počas jedného roka. Napriek takémuto postupu Vatikánu badať na sklonku života Pia XI. zaujímavý posun v jeho postojoch k Nemecku. Jeho verejné vyhlásenia proti nacizmu boli natoľko silné, že istý britský diplomat považoval za nevyhnutné oznámiť do Londýna: „Nacistické Nemecko zaujalo miesto komunizmu ako najnebezpečnejší nepriateľ cirkvi.“ Na základe najnovšieho skúmania rozličných dokumentov dospela talianska historička Emma Fattoriniová, profesorka na rímskej univerzite La Sapienza, k prekvapujúcemu názoru, že krátko pred vypuknutím vojny sa pápež dokonca zaoberal úvahami o tesnejšej spolupráci s francúzskym komunistickým hnutím. Znamenalo by to výrazný posun v jeho hodnotení nacizmu a komunizmu, lebo spočiatku naozaj považoval krajne pravicové režimy za hrádzu proti liberálnemu sekularizmu a proti komunizmu. Neskôr si evidentne uvedomil, že fašizmus a nacizmus predstavujú oveľa väčšie nebezpečenstvo. Ďalší vývoj v Európe jeho obavy potvrdil. Pápež Pius XI. sa v lete 1938 začal zaoberať myšlienkou vypracovať encykliku o nacistickom rasizme a antisemitizme. Niektoré jej myšlienky sa v tom čase zjavili v pápežovom vyhlásení k skupine belgických pútnikov 6. septembra 1938, keď so slzami v očiach hovoril o utrpení Židov v Európe a tvrdil, že kresťania by sa nemali podieľať na antisemitizme. „My uznávame, že každý má právo na sebaobranu a môže prijať nutné opatrenia k ochrane svojich legitímnych záujmov. Ale antisemitizmus je neprípustný. Duchovne sme všetci semiti.“ Zaujímavé je, že tieto pápežove slová, ktoré naznačujú výrazný posun v jeho názoroch, sa nikdy nedostali na verejnosť, vatikánske noviny o tom nepriniesli ani riadok. Treba podotknúť, že tlač mal v tom čase pod kontrolou Eugenio Pacelli, ktorý medzitým postúpil na post štátneho tajomníka Svätej stolice. Svetlo sveta nikdy neuzrela ani zamýšľaná encyklika, ktorá dostala názov Humani generis unitas. Pius XI. zomrel ešte skôr, ako ju stihol zverejniť. Na pápežský stolec potom zasadol Eugenio Paceli ako Pius XII. a encyklika zmizla vo vatikánskych archívoch. Až po dvadsiatich rokoch ju čírou náhodou objavil belgický mních Georges Passelecq. (Z pripravovanej knihy Výhybky dejín. Autor je dlhoročný novinár, pracoval v televízii a v printových médiách. Doteraz vydal knihy Čína na dlhom pochode (2002), Lži, ktoré menili svet (2005), Ženy, ktoré menili svet (2007) a Vzbura proti maďarizácii (2009). Naposledy pôsobil ako štátny zamestnanec na Odbore zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky.) (Dokončenie v budúcom čísle)