Bol Pacelli Hitlerov pápež? (2)
Príbeh takzvaného vojnového pápeža Pia XII., ktorého Benedikt XVI. podpísaním jeho „hrdinských cností“ posunul do poslednej fázy pred vyhlásením za svätca. (Dokončenie z minulého čísla) Eugenio Pacelli nastúpil na pápežský trón 12. marca 1939, teda doslova v predvečer búrlivých vojnových udalostí v Európe. Pravdepodobne v eufórii spojenej so zvolením nového pápeža nestihol Vatikán zaregistrovať rozbitie Československa 15. marca, ku ktorému sa Hitler odhodlal práve v tom čase. Lenže už tri dni po inaugurácii pápeža požiadala Veľká Británia a Francúzsko Vatikán, aby sa pridal k ich spoločnému protestu proti zabratiu Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom. Pápež ich požiadavku odmietol. V rodiacom sa celosvetovom vojnovom konflikte chcel zachovávať neutralitu a obmedzil sa na občasné výzvy k mieru a na dodržiavanie základných princípov ľudskosti. V Berlíne si jeho počínanie vysvetlili po svojom. Napríklad k mlčaniu Vatikánu v prípade rozbitia ČSR zaslal nemecký veľvyslanec Bergen hlásenie, podľa ktorého pápež „dal týmto okolo seba na vedomie, že nevidí nijaký dôvod zasahovať do historických procesov, o ktoré sa z politického pohľadu cirkev nezaujíma“. Pius XII. Mlčanlivý Pápež vyslovil určitý protest vtedy, keď Sovietsky zväz napadol Fínsko alebo keď sa spolu s Nemeckom podieľal na parcelácii Poľska. Po prepadnutí Holandska sa zmohol iba na slová útechy zaslané kráľovskej rodine. Útok na Sovietsky zväz prešiel mlčaním úplne, ale v súkromí svojmu komorníkovi, kniežaťu českého pôvodu Lobkowiczovi prezradil osobný názor. Vyslovil poľutovanie, že Británia a Francúzsko sa v tomto boji nepridali na stranu Nemecka, čím by vznikol jednotný front proti bezbožnému Sovietskemu zväzu. Doslova povedal, že je „sklamaný, pretože navzdory všetkému nikto nechce priznať jediného, reálneho a úhlavného nepriateľa Európy; ešte sa nezačala skutočná, všeobecná krížová výprava proti boľševizmu.“ Z archívov vyplýva, že Vatikán sa odhodlal na diplomatický protest iba raz, a to v prípade slovenských Židov. Na jar 1942 upozornil prezidenta slovenského štátu kňaza Jozefa Tisa, že 52-tisíc deportovaných Židov neodišlo do Poľska pracovať, ale do vyhladzovacích táborov. Deportácie boli po tejto diplomatickej nóte prerušené. Tento príklad potvrdzuje, že Vatikán nebol bezbranný. Keby pozdvihol svoj hlas, svet by nepochybne počúval. Možno preto predpokladať, že podobného úspechu by sa Vatikán dočkal, keby rovnako postupoval v iných prípadoch. Až odstrašujúcim príkladom ľahostajnosti bol postoj k udalostiam v Chorvátsku, kde sa po nemeckom útoku na Juhosláviu dostal k moci Ante Pavelić, predstaviteľ krajne pravicového hnutia Ustaša. O jeho zvrátenosti svedčí fakt, že počas návštevy Berlína si dokonca dovolil karhať samotného Hitlera. Obvinil ho zo „zhovievavosti“ pri zaobchádzaní s nemeckými Židmi a chválil sa, že on židovskú otázku v Chorvátsku už vyriešil. Treba dodať, že Pavelić rovnako rázne riešil nielen židovskú otázku, ale aj problém Srbov, Rómov a chorvátskych antifašistov. Jeho metódy boli natoľko otrasné, že na mnohých miestach museli zasahovať nemeckí dôstojníci, aby zabránili Pavelićovým hrdlorezom v činnosti. Zachovala sa správa, ktorú náčelník gestapa v Chorvátsku zaslal 17. februára 1942 do Berlína Himmlerovi. Konštatuje sa v nej, že „ustašovci páchajú svoje činy beštiálnym spôsobom nie iba na mužoch vo veku vojenskej brannej služby, ale predovšetkým na bezmocných starých ľuďoch, ženách a deťoch. Množstvo pravoslávnych, ktorých Chorváti masakrovali a sadisticky umučili na smrť, je vyše tristotisíc.“ O činoch Pavelićových ustašovcov sa vtedy hovorilo verejne a niektoré prípady opísala dokonca aj talianska tlač. Keď raz Pavelić poskytol istému talianskemu fašistickému denníku rozhovor, novinár si všimol, že na stole v prijímacej sále je misa plná ustríc. Naivne sa ho opýtal, či ide o plody mora z dalmátskeho pobrežia. Na prekvapenie mu Pavelić s hrdosťou povedal, že to nie sú ustrice, ale dvadsať kíl srbských očí, ktoré mu poslali jeho ustašovci ako dôkaz nedávnej úspešnej akcie proti nepriateľom vlasti. Na chválu Vatikánu treba uviesť, že ustašovský režim nikdy oficiálne neuznal. Zato pápež poskytol Pavelićovi súkromnú audienciu. Rovnako otvorene treba dodať, že pápež nikdy neodsúdil zverstvá, ktorých sa tento režim dopúšťal. Tak, ako to urobil v prípade slovenských Židov. Napriek tomu, že o výčinoch ustašovcov sa všeobecne vedelo a že z niektorých bolo nevoľno aj ostrieľaným nemeckým dôstojníkom. Únikové cesty cez Vatikán Ešte menej pochopiteľný bol postoj Vatikánu k vojnovým zločincom po skončení vojny. Zaslúžil sa o to najmä profesor chorvátskeho kňazského seminára, otec Krunoslav Draganović. Bol natoľko ustašovec, že výzvedné služby Spojených štátov ho vo svojich správach označili ako Pavelićovo alter ego (druhé ja). Chorvátsky seminár mal sídlo v kláštore San degli Illirici Giorno v Ríme. Po vojne sa tento kláštor zmenil na hlavný stan ustašovských utečencov a, navyše, zabezpečoval vojnovým zločincom z Nemecka a jemu oddaných krajín únikové cesty do Latinskej Ameriky a Spojených štátov. Pašerácka sieť sa stala známa pod menom Ratlines a odhaduje sa, že pomocou nej sa s falošnými pasmi a nevyhnutnými financiami dostalo z Európy do bezpečia 30-tisíc nacistických utečencov. Známy lovec nacistických zločincov Simon Wiesenthal zistil, že mnohí z nich sa po vojne najskôr skrývali v kláštoroch vybavení falošnými dokumentmi, ktoré im vydala Draganovičova organizácia. Medzi tými, ktorým sieť Ratlines takto poskytla v Ríme a na okolí úkryt a ktorých potom prepašovala za more, bol aj Ante Pavelić. Ďalším známym vojnovým zločincom, ktorému Ratlines hodila záchranné lano, bol hlavný špecialista na vyhladzovacie tábory Adolf Eichmann a Klaus Barbie známy pod prezývkou Lyonský kat. Podľa archívnych dokumentov CIA uložil Draganović vo Vatikáne aj časť chorvátskeho archívu aj cennosti, ktoré ustašovci zhabali svojim obetiam. Zlato a peniaze potom „prepieral“ v talianskych a vatikánskych bankách. Pátrajúc po skutočných motívoch pápežovho postoja sa Aarons a Loftus opäť vracajú k osudnému roku 1919 v Mníchove. Dospeli k presvedčeniu, že síce „nikto nemôže úplne presne určiť psychologické korene hrdinských alebo tragických rozhodnutí, ale pohromy, ktoré postihli Vatikán po druhej svetovej vojne možno čiastočne vznikli z utkvelej predstavy jedného muža.“ Za zmienku stojí ešte jeden fakt. Krunoslava Draganovića vyhostili z kláštora San Giorno až v októbri 1958, teda krátko po smrti Pia XII., a to na príkaz vatikánskeho štátneho tajomníka. Z toho možno usúdiť, že Draganović bol buď pod ochranou samotného pápeža, alebo niekoho z jeho najbližšieho okolia. V súvislosti s tým dospel Cornwell vo svojej knihe k nasledujúcemu názoru: „Ak si má Pacelli pripisovať k dobru to, že používal vatikánske exteritoriálne budovy ako konšpiračné domy pre Židov počas nemeckej okupácie Ríma, mal by uznať aj vinu za používanie rovnakých budov pre nacistických a ustašovských zločincov.“ Podobný postoj k Pacellimu zaujali v knihe Ratlines aj Aarons a Loftus. Tvrdia, že dokumenty, ktoré mali k dispozícii, zbavujú Vatikán podozrenia z aktívnej pomoci Hitlerovi. Vinia ho však z podpory vojnových zločincov, obchodovania s kradnutým majetkom a z porušovania noriem medzinárodnej diplomacie. Niektorí historici pokladajú Pacelliho za kontroverzného pápeža už preto, že osobne vypracoval a presadil podpísanie konkordátu s nacistickým režimom. Podľa Pavla Petrufa takto nemeckým katolíkom vlastne „vnútil morálnu povinnosť počúvať a nasledovať nacistických lídrov“. Napokon, aj samotný Hitler považoval konkordát za svoje osobné víťazstvo, lebo Vatikán tým uznal jeho režim a vnútil takýto názor celej katolíckej cirkvi. Na zasadaní vlády 14. júla 1933 sa Hitler vystatoval, že Pacelliho záruka nezasahovania obsiahnutá v konkordáte „ponechala režimu voľné ruky na riešenie židovskej otázky“. Hlavný kurát NATO Ak Pius XII. počas vojny mlčal, pustil sa počas „studenej vojny“ do boja proti komunizmu s takou vervou, že v novinárskych kruhoch západnej Európy dostal žartovnú prezývku Hlavný kurát Severoatlantického paktu. Okrem toho 13. júla 1950 pohrozil exkomunikáciou každému katolíkovi, ktorý bol členom komunistickej strany alebo s komunizmom sympatizoval. Vtedy sa vynorili otázky, prečo podobnou exkomunikáciou nepohrozil katolíkovi Hitlerovi a všetkým, ktorí sa stali nacistami a podporovali Hitlerovu politiku v Nemecku alebo v jeho satelitných štátoch. Akademické úvahy, čo by nasledovalo, keby pápež pozdvihol svoj hlas proti nacizmu takýmto spôsobom, pokračujú naďalej. Jedni tvrdia, že to by ešte viac zhoršilo postavenie katolíkov v Nemecku a možno dokonca ohrozilo aj existenciu Vatikánu. Druhá skupina oponuje a poukazuje na fakt, že v tom čase už katolícka cirkev v Nemecku aj tak nemala nijaký vplyv a pričinil sa o to obsah konkordátu podpísaného Eugenom Pacellim. Schopnosť pápeža verejne pomenovať zlo by katolíkov nepochybne posmelila, aby postupovali podľa jeho vzoru. Preto podľa jeho vzoru mlčali. A tak sa odpor proti nacizmu obmedzil na pár jedincov. Jedným z nich bol aj plukovník Carl Schenk von Stauffenberg, ktorý bol natoľko oddaný svojej katolíckej viere, že ho nakoniec viedla k odhodlaniu konať. Ním vedená skupina dôstojníkov naplánovala atentát na Hitlera. Stauffenberg krátko pred atentátom, ktorý sa uskutočnil 20. júla 1944, svojim druhom povedal: „Túto príležitosť nám ponúkol osud a neodmietol by som ju za nič na svete. Overil som si to pred Bohom a svojím svedomím. Musím to urobiť, lebo ten muž je zosobnený diabol.“ Nemožno pochybovať, že to bol postoj hlboko veriaceho Nemca. Atentát sa nevydaril a všetkých jeho hlavných iniciátorov popravili. Stauffenbergov prípad potvrdzuje, že nemeckým katolíkom nechýbalo svedomie ani odvaha. Chýbal im len duchovný a morálny podnet, na základe ktorého by sa dokázali postaviť proti zlu v podobe Hitlera, ktorý bol, ako tvrdil plukovník Stauffenberg, zosobnený diabol. (Z pripravovanej knihy Výhybky dejín. Autor je dlhoročný novinár, pracoval v televízii a v printových médiách. Doteraz vydal knihy Čína na dlhom pochode (2002), Lži, ktoré menili svet (2005), Ženy, ktoré menili svet (2007) a Vzbura proti maďarizácii (2009). Naposledy pôsobil ako štátny zamestnanec na Odbore zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky.)
