Obama v roku jeden (po Bushovi)
Deň pred prvým výročím nástupu Baracka Obamu do Bieleho domu, 19. januára 2010, sa pozornosť Američanov sústredila na štát Massachusetts, kde prebiehali voľby do Senátu USA na miesto uprázdnené po zosnulom Edwardovi Kennedym. Všeobecne, a treba dodať, že aj oprávnene, sa očakávalo, že tieto voľby poskytnú merateľnú odpoveď na otázku, ako Amerika vníma politiku nového prezidenta. Voľby boli teda akousi formou referenda a ukázalo sa, že Barack Obama dostal od občanov prvé vážne varovanie. Voľby presvedčivo vyhral republikán Scott Brown, ktorého málokto poznal aj v jeho domovskom štáte. Massachusetts je navyše známy ako bašta demokratov, k republikánom sa tam hlási iba 13 percent obyvateľov. Posledný republikán, ktorý tam získal post senátora, bol v roku 1972 Ed Brooke, lenže ten bol v skutočnosti liberál a Afroameričan. O tom, aké v tomto štáte existujú nálady, svedčí moja skúsenosť z pobytu na Massachusettskej univerzite v Amherste. Na tamojšej katedre politickej ekonómie predstavoval pravicové krídlo profesor – sociálny demokrat, emigrant z Prahy. Ostatní sa úplne vážne zaoberali zospoločenštením výrobných prostriedkov a plánovaným hospodárstvom. Obyvateľov tohto štátu teda muselo niečo poriadne vyburcovať, keď dali prednosť neznámemu republikánovi napriek tomu, že za kandidátku demokratov Marthu Coakleyovú prišiel orodovať samotný Obama. Výsledky volieb znamenajú pre prezidenta nielen prvé vážne varovanie, ale aj prvú komplikáciu v úsilí presadiť sľubované reformy. Pred úmrtím Teda Kennedyho mali demokrati v 100-člennom senáte 60 miest. Toto číslo republikánom znemožňovalo, aby demokratom stavali do cesty prekážky v podobe rozličných obštrukcií. Zisk jedného, ale rozhodujúceho kresla im túto taktiku uľahčí. Príčina porážky Volebný debakel v štáte Massachusetts zákonite vyvolal otázku, čo zapríčinilo takúto zmenu nálad v americkej spoločnosti potvrdenú navyše aj najnovšími prieskumami, podľa ktorých popularita prezidenta počas prvého roka poklesla zo 70 na 50 percent. V povojnovej histórii mal po prvom roku nižšiu popularitu, aj to iba o jedno percento, iba Ronald Reagan. Odpoveď na otázku „prečo“ možno začať konštatovaním, že prvotnou príčinou neboli ani tak zlyhania ako skôr veľké očakávania. Zvíťaziť nad republikánskym kandidátom na prezidenta Johnom McCainom nebol ani taký problém, lebo ten počas celej predvolebnej kampane ťahal za sebou ako železnú guľu predchádzajúcich osem rokov vlády Georgea Busha juniora. To, že mladší Bush nie je nijaký lumen, sa všeobecne vedelo. Nemecký Bild raz uverejnil rebríček rozumových schopností amerických prezidentov vrátane ich inteligenčných kvocientov a konštatoval, že Bush je svojím IQ 91 „najhlúpejší prezident USA v povojnovom období“. Hlavným problémom, ktorý súvisel s jeho mentálnymi danosťami bolo to, že sa obklopil takmer výlučne tímom „neokonov“, teda poradcov pochádzajúcich z neokonzervatívnych inštitútov. Ako poznamenal profesor Ian Buruma z Bard College, „len málokedy v dejinách americkej politiky mala hŕstka knihomoľských intelektuálov taký vplyv na americkú zahraničnú politiku, aký mali neokoni počas vlády Busha“. Útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku 11. septembra 2001 im dal vítanú príležitosť, aby presadili svoje ponímanie sveta. Podľa nich bolo svätou povinnosťou šíriť po svete demokraciu, hoci aj násilím, a tým posilňovať vplyv USA. Výsledkom intenzívnej práce „neokonov“ bol výrazný pokles popularity Washingtonu vo svete, vytvorenie ďalších centier napätia a presadzovanie nových foriem studenej vojny. Dedičstvo po Bushovi A tak prezident Obama zdedil po svojom predchodcovi dve vojny, odcudzenú Európu, zmarenú príležitosť usporiadať vzťahy s Ruskom, nevyriešenú otázku Palestíny, od ktorej sa odvíjajú ďalšie s tým súvisiace problémy: Irán a jeho islamský fundamentalizmus, Afganistan a jeho Taliban a islamský terorizmus v podobe al-Káidy, ktorá paradoxne nachádza útočište v Pakistane považovanom sa blízkeho spojenca USA. V posledných mesiacoch Bushovej vlády mu do tohto balíka problémov pribudla finančná kríza, ktorá postupne prerástla do globálnej hospodárskej recesie. Treba uznať, že nový prezident začal okamžite plniť svoj program. Už 22. januára 2009 podpísal nariadenie o zatvorení záchytného tábora Guantánamo. Malo sa tak stať do roka. Lenže Senát USA sa rozhodol riešiť tento problém po svojom. Tí väzni, ktorým sa nedokázalo spojenie s terorizmom a mali byť prepustení, nesmeli sa usadiť na území Spojených štátov amerických. A tak problém vytvorený USA, majú teraz riešiť európski spojenci, Slovensko nevynímajúc. O dva dni neskôr Obama zrušil zákaz financovania medzinárodných organizácií, ktoré vykonávajú interrupčné zákroky alebo poskytujú poradenstvo, ako v tejto otázke postupovať. Vyšiel v ústrety Rusku, keď rozhodol, že USA nerozmiestnia protiraketový štít v Poľsku a Česku budovaný pod zámienkou, že má zlikvidovať útoky iránskych a severokórejských rakiet s jadrovými hlavicami napriek tomu, že vôbec neexistovali. Rozhodol aj o skončení amerických bojových operácií v Iraku do 31. augusta 2010. V zajatí krízy Obamov problém spočíval v tom, že väčšinu času a energie musel vynaložiť na riešenie následkov finančnej a hospodárskej krízy. Sedemnásteho februára 2009 podpísal zákon o štátnej podpore americkej ekonomiky. Súkromné banky a korporácie sa mali pozviechať pomocou konskej injekcie v hodnote 787 miliárd dolárov. Lenže, ukázalo sa, že kríza je oveľa hlbšia. Nezamestnanosť stúpla na desať percent a odborníci tvrdia, že by bola ešte vyššia, nebyť záchranných operácií Bieleho domu. Ďalším problémom bolo, že trh s nehnuteľnosťami, ktorý je v USA vždy indikátorom stavu ekonomiky, sa nepodarilo oživiť. Popri riešení následkov hospodárskej krízy zameral prezident pozornosť na presadenie reformy zdravotného poistenia. Napriek tomu, že v takej bohatej krajine, akou sú USA, nemá až 47 miliónov obyvateľov zdravotné poistenie, nedokázali reformu presadiť už celé generácie politikov. Preto nečudo, že na silný odpor narazilo aj úsilie Baracka Obamu. Na hlavu prezidenta padali rozličné obvinenia, z ktorých tvrdenie, že zavádza socializmus, bolo to najmiernejšie. Patrí sa dodať, že v niektorých amerických kruhoch sa toto slovo používa ako nadávka. Šéf Bieleho domu musel teda venovať veľa času hľadaním kompromisu v nádeji, že získa podporu republikánov a konzervatívnych demokratov. A práve to možno považovať za jeho prvé veľké zlyhanie. Kritici podávanú ruku ignorovali. Hospodárska kríza a reforma zdravotného poistenia Obamovi zabránili, aby postúpil vpred v riešení zdedených medzinárodných problémov. Pokiaľ ide o Kubu zmiernil síce niektoré reštrikčné opatrenia, ale obchodné embargo ostáva v platnosti naďalej. Vlani v októbri Valné zhromaždenie OSN pomerom hlasov 187 : 3 toto obchodné embargo odmietlo, ale USA naďalej trvajú na svojom napriek tomu, že táto už pol storočie používaná forma nátlaku nemala nijaký želateľný efekt. Obama v roku dva Výsledky voľby senátora v štáte Massachusetts zákonite vyvolávajú otázku, ako ďalej. Republikáni jasajú a tvrdia, že Američania odmietajú Obamu a jeho socializmus. Tí, čo mu vlani dali svoj hlas, tvrdia, že by bolo načase, aby začal konečne presadzovať svoj pôvodný program. Ako poznamenal bývalý poradca prezidenta Billa Clintona James Lindsay zatiaľ vyhrávajú problémy. „Obamov rok jeden bol rokom slova. Teraz je čas zmeniť slovo na skutky.“ Odpoveď na otázku, či v roku 2 po Bushovi zažije Amerika menej alebo viacej Obamu, dal už samotný prezident, keď vyhlásil, že bude aj naďalej presadzovať reformu zdravotného poistenia, aj keď teraz bude musieť hľadať spôsoby, ako prekonať hrozbu obštrukcií v Senáte. Tým, ktorí požadujú „menej Obamu“, dal najavo, že mieni zaviesť mimoriadnu daň pre banky, aby tak splatili do desiatich rokov 90 miliárd dolárov z rozsiahlej finančnej pomoci poskytnutej na začiatku krízy. Ešte zaujímavejší je dôvod, ktorým prezident uviedol svoje rozhodnutie. „Mojím cieľom je získať späť každý cent, ktorý banky dlhujú obyvateľom USA,“ vyhlásil a pokračoval: „Ak majú dosť peňazí na vysoké odmeny, majú aj peniaze na splatenie dlhov voči daňovým poplatníkom.“ Pre históriu sa stali pamätnými zábery troch najvyšších predstaviteľov istej krachujúcej spoločnosti, ktorí do Washingtonu išli prosíkať o peniaze, pričom každý z nich priletel na osobitnom firemnom lietadle. Ďalším rozhodnutím je prísľub obmedziť veľkosť bánk a rozsah ich riskantných podnikateľských aktivít. Má sa tým zabrániť, aby sa daňoví poplatníci stali „rukojemníkmi“ bánk, ako sa to stalo na začiatku krízy, keď existovali obavy, že krach takýchto kolosov by bol katastrofou pre bežných Američanov. Zaujímavé je aj Obamovo vyjadrenie, keď oznámil svoj prísľub: „Aj keď je finančný systém v súčasnosti v omnoho lepšej situácii ako pred rokom, ešte stále funguje na základe pravidiel, ktoré ho takmer zrútili.“ Prezident má teraz desať mesiacov na to, aby presadil svoje a dal si to otestovať v novembrových voľbách, keď sa bude rozhodovať o celej Snemovni reprezentantov a tretine Senátu USA. Už po prvých rozhodnutiach je zrejmé, že to bude obdobie, v ktorom Amerika zažije „viac Obamu“, aj keď pre niektorých (a nielen v USA) to bude vyzerať, ako viac socializmu. Výsledky voľby senátora v štáte Massachusetts zákonite vyvolávajú otázku, ako ďalej. Republikáni jasajú a tvrdia, že Američania odmietajú Obamu a jeho socializmus.
