Barack Obama sa vracia
V poslednom týždni to v USA vyzeralo ako v klasickom westerne. Hlavný hrdina utrpí od miestnych zloduchov čiastočnú porážku, ale sľúbi im, že sa vráti. A s ním aj spravodlivosť a poriadok. Aj prezident Barack Obama sa v stredu večer 27. januára vrátil. Po porážke demokratov v senátnych voľbách v štáte Massachusetts predstúpil B. Obama pred obe komory Kongresu USA s tradičným posolstvom o stave únie a nikoho nenechal na pochybách, že sa vrátil aj so svojím pôvodným predvolebným programom a k vtedajším prísľubom. Posolstvá amerických prezidentov, v ktorých raz do roka informujú o situácii v krajine a vo svete, majú nielen tradíciu, ale aj zaužívaný rituál. Do neho patrí aj snaha dokázať vyjadriť pomery zhustene, jednou vetou. Aj tá má ustálenú podobu. Tradícii sa nevyhol ani prezident Barack Obama, keď už po niekoľkých úvodných slovách konštatoval: „Napriek ťažkostiam je naša únia silná.“ Pokiaľ ide o podobné rituálne vyhlásenia prezidentov v nedávnej histórii, tejto fráze sa vyhli iba dvaja. V roku 1980 to bol James Carter a v roku 1992 George Bush senior. Nebola to náhoda. V oboch prípadoch to boli práve volebné roky a stav únie bol zrejme veľmi žalostný, čo sa následne potvrdilo aj tým, že obaja vo voľbách utrpeli porážku. Iba jeden prezident, Gerald Ford, bol schopný opísať pomery v pochmúrnych farbách. „Musím vám povedať, že stav našej únie nie je dobrý.“ Lenže, to bol rok 1975, krátko po tom, ako musel pre aféru Watergate odstúpiť Richard Nixon. V ostatných prípadoch zvykli prezidenti hýriť optimizmom. Po tom, ako prezident Obama povedal túto tradičnú vetu, musel počas nasledujúcich takmer sedemdesiatich minút použiť všetok svoj rečnícky talent a presvedčiť predovšetkým televíznych divákov, že síce zdedil krízu, veľký štátny deficit a dve vojny, že nezamestnanosť stúpla, ale napriek pretrvávajúcim problémom sa môžu tešiť na svetlé zajtrajšky. Dôraz na ekonomiku Prezident dokázal priznať aj omyly a prijať následné porážky, ktoré utŕžil v prvom roku vlády. Konštatoval, že demokrati si porážku zaslúžili. „Skončili sme ťažký rok. Prešli sme cez ťažké desaťročie. Ale teraz sa začína nový rok a máme pred sebou novú dekádu. Nevzdáme sa!“ Nebola náhoda, že dve tretiny svojho prejavu venoval ekonomike. Možno to považovať za odpoveď na kritiku, že vlani, v roku vrcholiacej krízy, minul veľa času a energie na presadenie reformy zdravotníctva. Tá patrí, pokiaľ ide o priority Američanov, až na ôsme miesto. Podľa prezidenta treba ekonomiku postaviť na nových základoch, ktoré zabezpečia jej dlhodobý a trvalý rast. Pripomenul, že v uplynulom desaťročí príjmy Američanov klesali a prosperita bola založená na finančných špekuláciách a toľko spomínanej realitnej bubline. „Nemám záujem trestať banky, mám záujem chrániť našu ekonomiku,“ vyhlásil a dodal, že silný a zdravý finančný trh je nevyhnutnosťou, lebo pomáha rozvíjať podnikanie a vytvára nové pracovné príležitosti. Poznamenal však, že to sa môže stať len vtedy, keď Amerika bude na pozore „pred tou istou nedbanlivosťou, ktorá takmer položila celú našu ekonomiku“. Prezident preto navrhuje zastaviť daňové úľavy pre ropné spoločnosti, pre manažérov fondov a pre ľudí, ktorí zarábajú viac ako 250-tisíc dolárov ročne. Takže bohatí budú musieť prispievať viac do štátnej pokladnice. Aj to je jeden z následkov krízy. Nedôvera vo veľké inštitúcie Americký prezident poukázal na fakt, že mnohí občania strácajú vieru, že veľké inštitúcie, ako sú korporácie, médiá, ale aj vláda, ešte stále vyznávajú tie isté hodnoty. „Zakaždým, keď predstavitelia veľkých korporácií odmeňujú sami seba za zlyhanie, alebo keď bankári nás všetkých ohrozujú v záujme svojich sebeckých ziskov, pochybnosti ľudí rastú. Zakaždým, keď lobisti rozohrávajú svoju hru, alebo keď politici roztrhajú jeden druhého namiesto toho, aby krajinu povzniesli vyššie, strácame dôveru. Čím viac televízne autority redukujú vážne debaty na bláznivé argumenty, veľké témy na hlasné štekanie, naši občania sa odvracajú.“ Istotne nebudem jediný, kto po týchto slovách poznamená, že to nie je iba problém Ameriky. Možno povedať, že taktika, ktorú zvolil Obama, zabrala. Prieskum televízie CBC News bezprostredne po prejave ukázal, že až 48 percent divákov sa stotožnilo s prezidentom úplne a 30 percent aspoň čiastočne. Nesúhlas vyslovilo iba 21 percent. Ak pred prejavom bolo iba 53 percent Američanov presvedčených, že ich krajina sa uberá správnym smerom, po prejave toto číslo stúplo na 71. Prispel k tomu fakt, že vo svojom posolstve povedal to, čo občania chceli počuť. Sľúbil zamerať pozornosť na problém, ktorý ich trápi najviac – na veľkú nezamestnanosť. S tým súvisí aj prísľub oživiť priemyselnú výrobu a zdvojnásobiť export. V USA sa majú opäť rozbehnúť náročné projekty, ako to bolo počas veľkej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Zmodernizuje sa železnica, postavia sa nové diaľnice a vodné priehrady, hovoril o novej generácii čistých jadrových elektrární. Vláda zároveň poskytne 30 miliárd dolárov na pomoc malým podnikom. Oznámil aj zdvojnásobenie daňových úľav pre takzvanú sendvičovú generáciu. Ide v podstate o návrat k príbehu o troch grošoch, v ktorej živiteľ rodiny tretinu príjmu symbolicky vracia a druhú požičiava a jemu ostáva zvyšok. Má to pomôcť tej skupine obyvateľstva, ktorá je „obložená“ ako sendvič z jednej strany starostlivosťou o rodičov a z druhej strany úsilím poskytnúť deťom dobré vzdelanie. Stranícka disciplína Bolo zaujímavé sledovať, ako na prezidentove slová reagujú prítomní zákonodarcovia. Stranícka disciplína bola očividná. Okamžite sa dalo určiť, kto kope za ktorý klub. Demokrati Obamu často odmeňovali potleskom, ktorý mnohokrát prerástol do „standing ovations“. V tom čase republikáni sedeli, niektorí sa zmohli aj na úškrny. Sedeli, aj keď vyzýval demokratov a republikánov v Kongrese na väčšiu vzájomnú spoluprácu. Iba v niektorých prípadoch bolo vidieť v ich radoch menšie zaváhanie. Bolo to vtedy, keď prezident hovoril o znížení daní alebo nevyhnutnosti speňažiť veľké banky. Nebola to náhoda. Podľa prieskumov tento jánošíkovský prístup, teda zdaniť bohatých a podporiť chudobnejších, je medzi Američanmi veľmi populárny. A tak senátori a kongresmani musia taktizovať. Blížia sa predsa voľby a v novembri bude ťažké vysvetľovať voličom, prečo boli na strane bankárov napriek tomu, že tí majú veľký podiel na kríze. Prezident sa nemieni vzdať ani sľúbenej reformy zdravotného poistenia. Zdá sa to nepochopiteľné, ale v Spojených štátoch amerických nemá zdravotné poistenie asi 47 miliónov obyvateľov a, ako poznamenal aj Obama, jedna choroba dokáže niekedy finančne zruinovať celú rodinu. Po strate jedného kresla, ktoré zaručovalo demokratom „superväčšinu“ v senáte, budú musieť hľadať cesty, ako zákon dostať do života. Navyše, aj počas prejavu sa prezident mohol presvedčiť, že republikáni sedia, netlieskajú, a teda nemienia mu vyjsť v ústrety ani v tomto prípade. Návrh zákona už síce prešiel v oboch komorách Kongresu, ale v každej s inými pozmeňovacími návrhmi. Preto by malo nasledovať dohadovacie konanie a po ňom opätovné hlasovanie bez záruky na úspech. Dá sa to obísť napríklad tak, že by snemovňa reprezentantov prijala text schválený senátom a tým by sa demokrati vyhli obštrukciám počas nového hlasovania. Svet na okraji záujmu Vzhľadom na domáce problémy bolo pochopiteľné, že zahraničnopolitické témy ostali v posolstve na okraj záujmu. Prezident zopakoval sľub, že americké bojové jednotky opustia koncom augusta Irak a že do júla 2011 by mala prevziať starostlivosť o bezpečnosť svojej krajiny aj afganská armáda. Zmienil sa aj o Iráne s poznámkou, že tamojší režim sa dostáva do izolácie, a ak nebude plniť svoje záväzky, bude musieť čeliť vážnym následkom. Ponad niektoré ďalšie otázky svetovej politiky doslova preletel a mnohé ani nespomenul. Bez povšimnutia ostal napríklad Stredný východ s jeho košatým a už desaťročia neriešeným konfliktom. Obamovo prvé posolstvo o stave únie sa čakalo s veľkým záujmom a ako paradox možno uviesť, že úlohu zvládol aj zásluhou nedávnych prehier a neúspechov. Pomohli mu totiž pozviechať sa, a po mesiacoch tápania a hľadania spolupráce s republikánmi, ktorí v ňom videli doslova len triedneho nepriateľa, vrátiť sa k podstate svojho sociálneho programu. Niečo podobné odporúčal aj vlastným demokratom, keď ich varoval pred tendenciou utiecť pred problémami a už vopred šíriť paniku o možnej volebnej prehre v novembri, keď sa bude rozhodovať o celej snemovni reprezentantov a tretine senátu. Dovtedy ostáva Bielemu domu ešte symbolických deväť mesiacov, aby to, čo prezident „počal“ vo svojom posolstve v podobe ním ponímaného sociálneho štátu, malo aj želateľný efekt. Vtedy sa ukáže, či je to naozaj prezident len na jedno volebné obdobie, pretože jeho vízia americkej spoločnosti je iná, ako ju majú tí, ktorí ho zvolili. Napokon, túto možnosť naznačil aj sám, keď krátko pred svojím prejavom a po debakli v Massachusetts vyhlásil, že radšej by bol skutočne dobrým prezidentom na jedno funkčné obdobie, ako priemerným prezidentom na dve. Stal by sa tak prvým americkým prezidentom, ktorý radšej obetoval politickú kariéru, ako by mal ustúpiť od svojho programu.
