Keď z bane odídu televízne štáby
O tom, aká je práca baníka náročná a nebezpečná, kedysi vedeli všetci. Veď sa o tom často písalo, televízne štáby neraz sfárali pod zem. Potom sa médiá zamerali na iné ,,celebrity“. Tvrdosť baníckeho chlebíka si opäť, a bolestivo, uvedomili aj ľudia, ktorí inak priamo s baníctvom nemajú nič spoločné, až po opakovaných tragédiách na hornej Nitre. Otrasení televízni diváci sledovali šokujúce správy a hádam každý aspoň chvíľu myslel na zavalených baníkov a ich najbližších. Slovenskom prešla vlna solidarity, no časom sa musel každý vrátiť k vlastným problémom. A čo baníci a ich rodiny? Ako sa im ďalej žije? Roky mi ani na um nezišlo pozrieť sa do bane, no za posledný rok som mal túto príležitosť hneď dvakrát. Iste, nestačí raz, dva razy sfárať, aby ste vedeli, čo to skutočne znamená byť baníkom. Ale aj krátke stretnutie s chlapmi pod zemou donúti človeka, aby ich vnímal s obdivom. Vedia, do čoho idú Hornonitrianske bane Prievidza zamestnávajú vyše 4 100 ľudí. V regióne sa takmer v každej rodine nájde ktosi, kto spojil svoj život s baníctvom. V dobrom i zlom. Bol som prekvapený, ako pokojne a otvorene hovoria aj o temnejšej stránke svojho povolania. Aj v súvislosti s vlaňajším nešťastím. „Nevravím, že to s nami neurobilo nič, veď sme tých chlapov poznali. No každý z nás vie, do čoho ideme,“ vraví Jozef, ktorý pracuje v bani takmer dvadsať rokov. Vlani v auguste vôbec nemyslel na to, že by s tým mal skončiť. „Ani moja manželka to odo mňa nechcela,“ skonštatuje. „Bolo nám tých žien ľúto, to je jasné, no niektorí príbuzní to preháňali,“ zapojí sa ďalší baník. Po chvíli prezradí, že sa volá Miro. Podľa tváre hádam, že bude starší ako jeho kolega. Najskôr ma jeho reč trochu zarazila. Ale k rukám, drsným od tvrdej roboty, by asi uhladené slová nesedeli. „Nevravím, že to nie je hrozné, ale každý z tých chlapov presne vedel, do čoho ide a vedel aj prečo. Dlho sa to bude vyšetrovať a neviem, na čo prídu, ale kto pod zem nechce, tak nech tam nechodí,“ uzavrie a odkráča s partiou k podzemnému vláčiku. Baníci sa s ním vozia na miesto fárania dakedy aj hodinu. A potom ďalších 15 až 20 minút pešo. Oblečení od hlavy po päty, s prilbou a záťažou v podobe batérie na svetlo i záchranného balíčka. Pri práci so strojmi si ešte musia dávať rukavice. V bani je pritom poriadne horúco a vlhko. Po štvrťhodinovom pochode sa zo mňa leje a miestami lapám po dychu. Ani predstaviť si neviem, že by som sa mal teraz pustiť do namáhavej roboty a drieť tu osem hodín. Na pomoc sirotám a vdovám Nik, kto sa aspoň raz pozrel zblízka na dno baníckeho remesla, sa nemôže ani len pozastaviť pri požiadavke baníkov na lepšie pracovné podmienky a sociálne zabezpečenie. Potvrdzuje to aj poslanec Národnej rady za Smer Vladimír Jánoš: „Obdivujem ich prácu a rozhodol som sa, že urobím všetko preto, aby som im pomohol. Preto som inicioval zmeny zákona o osobitnom príspevku. Ide o formu výsluhového dôchodku pre tých, čo odpracovali v podzemí aspoň pätnásť rokov.“ Chlapi s vlasmi i nozdrami plnými čierneho prachu na to vravia: „Konečne.“ Veď si len skúste nájsť iné zamestnanie, keď fárať nevládzete. ,,Lenže na všetko aj tak zákon nestačí,“ dodáva Jánoš, ktorý pochádza z baníckeho regiónu, a tak dobre vie, o čom hovorí. Preto spolu s Hornonitrianskymi baňami založil občianske združenie Na pomoc sirotám a vdovám. Svoje poslanie prezentovalo verejne prvý raz 17. novembra 2007 – rok po tragédii v Bani Nováky. „Bol som jedným zo svedkov smutnej udalosti, keď 16. novembra 2006 mohutný prieval vôd a bahna pripravil o život štyroch mužov,“ spomína si poslanec. „Vtedy som sa rozprával s pozostalými o ich obavách z budúcnosti. Uvedomil som si, že chýba organizácia, ktorá by sledovala ich potreby a pomáhala by rodinám, ktoré prišli o svojho živiteľa. A to aj po tom, ako im médiá a verejnosť prestanú venovať sústredenú pozornosť.“ Aktivisti zo združenia myslia najmä na budúcnosť, preto prioritne prispievajú deťom na výchovu a vzdelávanie, na úhrady školného, rozličných kurzov, škôl v prírode a lyžiarskych výcvikov. Matkám menších detí pomáhajú s poplatkami v materských školách, ale aj pri úhradách za zdravotné pomôcky, či ozdravné pobyty. Nejde iba o peniaze Žiadny marketing. Hrozba, že by nadané deti baníkov, ktorí zahynuli v robote alebo sa v dôsledku pracovného úrazu stali trvalými invalidmi, nemohli študovať, či rozvíjať svoj talent, je v týchto neľahkých časoch celkom reálna. „Dúfam, že moja rodina pomoc združenia nikdy nebude potrebovať,“ prehodí od hnedého uhlia zafúľaný Jozef po pár glgoch vody, ktoré vypil tak hltavo, až mu ohryzok poskakoval hore a dolu. Prácu občianskeho združenia pozná, preto sa napaprčí na moju pochybovačne naladenú poznámku o charite. „Nehovorím, že by postihnutí nepotrebovali peniaze. Ale to by bola chabá pomoc,“ mávne rukou a vyratúva, že združenie zabezpečuje zdravotnú starostlivosť členom takýchto rodín v zariadeniach, ktoré spadajú pod Hornonitrianske bane, za rovnakých podmienok, ako majú zamestnanci. Riešia sa aj špeciálne zdravotné problémy detí, ba sú pripravení pomôcť nájsť aj výhodnejšie zamestnanie vdovám, ak nevládzu živiť malé siroty. „Je to zvláštne, ale na stretnutie so smrťou nebudeme asi nikdy dosť pripravení,“ zamýšľa sa Vladimír Jánoš. Zrazu mi prestane ukazovať fotografie a rozprávať o aktivitách združenia za vyše dva roky. Po chvíli dodá: „Aj keď sme pracovali s rodinami postihnutých z jesene 2006, nik z nás ani nepomyslel, že príde 10. august 2009 a s ním výbuch v Bani Handlová, ktorý sa zapíše ako dosiaľ najtragickejší deň v histórii slovenského baníctva.“ Vtedy vyhasli životy jedenástich záchranárov a deviatich baníkov. A tí, čo ostali na povrchu, si znovu plne uvedomili, že nijaké financie rodinám nenahradia stratu milovaného človeka. Je ťažké zmierniť ich trápenie, ale združenie stále hľadá nové spôsoby, ako im podať v zložitej situácii pomocnú ruku. S aktivitou združenia nekončia Na ten čierny pondelok sa teraz nechce spomínať nikomu. Ani nám nad zemou, ani chlapom pod ňou. Združenie Na pomoc sirotám a vdovám však zriadilo osobitné konto s číslom 90 43 78 40 02/5600, na ktoré možno stále prispievať. Ľudia, ktorí v združení pôsobia, sa opakovane stretávali s pozostalými, aby zisťovali, čo práve najviac potrebujú. V posledný augustový víkend zorganizovali pre nich predĺžený relaxačný pobyt smerujúci k harmonizácii tela a duše v hoteli Repiská v Demänovskej doline, ktorý patrí Hornonitrianskym baniam Prievidza. Psychologické poradenstvo, možnosti oddychu a bohatý program využilo tridsaťpäť ľudí. Krátko pred Vianocami si každá z dvadsiatich pozostalých rodín prevzala šek na 2 600 eur. Vďaka všetkým, ktorí s nimi súcítili a nezištne venovali peniaze na špeciálne konto. V období zvýšených nárokov na rodinné rozpočty tak združenie mohlo rozdeliť 52-tisíc eur. Kontakty s rodinami neprerušia. Počas jarných prázdnin, keď by deti ešte mohli využiť sneh na horách, pripravujú pre rodiny prekvapenie. Peniaze z konta sa použijú na podporu detí, ktorým zomrel jeden z rodičov na následky pracovného úrazu, najmä v baníctve. Budú z týchto prostriedkov pomáhať aj pri rekreácii postihnutých rodín, pri získavaní vzdelania detí, rozvoji ich športových aktivít aj v prípade zdravotných problémov. Aj keď všetci by iste boli najradšej, keby to nik nepotreboval.
