Irak: Tony Blair nič neľutuje
Keď britský premiér Gordon Brown nastupoval v roku 2007 do úradu, sľúbil, že bude iniciovať vyšetrovanie britského podielu na vyvolaní vojny v Iraku. Svoj sľub splnil. A tak sa koncom januára ocitol pred vyšetrovacou komisiou aj jeho predchodca Tony Blair. Jeho vypočúvanie sa očakávalo s takým veľkým záujmom, akoby išlo o vystúpenie popovej hviezdy. Do siene sa dalo dostať iba na osobitné vstupenky. Tony Blair nesklamal. Priznal svoj podiel na vojne, ale zároveň vyhlásil, že nič neľutuje a že ozbrojený zákrok proti irackému prezidentovi Saddámovi Husajnovi považuje za správny. Otázkou ostáva, či k podobnému výsledku ako Tony Blair dospeje aj vyšetrovacia komisia. Už teraz možno povedať, že nejaké odlišnosti asi zostanú. Najmä po tom, čo iba dva týždne pred Blairovou výpoveďou skončila podobné vyšetrovanie komisia v Holandsku a v obsiahlej záverečnej správe dospela k presvedčeniu, že vojna proti Iraku nemala právny základ. Rozdiel v porovnaní s Britániou je len ten, že Holandsko sa na vojne nepodieľalo, aj keď jej vyslovilo politickú podporu. Je zaujímavé všimnúť si, ako Blair ospravedlňoval svoj postoj, lebo to bude veľmi dôležité pri posudzovaní jeho podielu viny. „Musel som urobiť rozhodnutie vzhľadom na Saddámovu minulosť, na jeho použitie chemických zbraní, na fakt, že dal zavraždiť milión ľudí, na desaťročné porušovanie rezolúcií OSN. Mohli sme riskovať, že tento muž začne reorganizovať svoj zbrojný program?“ Blair zrejme prítomných nepresvedčil, lebo keď odchádzal, vypočul si výkriky, že je klamár a vrah. To, že klame, je zrejmé už teraz. O tom, či mu pripíšu na vrub aj obete tejto vojny, vrátane 179 Britov, musí rozhodnúť vyšetrovacia komisia. Blairove klamstvá Prvé klamstvo spočíva v tom, že o útoku na Irak sa nerozhodovalo začiatkom roka 2003 ani po teroristickom útoku na New York 11. septembra 2001, ale ešte predtým. Myšlienka skoncovať so Saddámom a posilniť pozície USA v Perzskom zálive sa zrodila v septembri 2000 ako produkt neokonzervatívneho mozgového trustu, ktorý dostal názov Projekt pre nové americké storočie. Myšlienka bola, zatiaľ neexistoval spôsob, ako ju realizovať. Pol roka po tom, ako sa projekt zrodil, väčšina z jeho autorov už sedela v administratíve nového prezidenta Georga Busha juniora, takže boli bližšie k cieľu. O ďalšieho pol roka sa našla aj zámienka – 11. september 2001. Od začiatku bolo síce jasné, že stopy vedú ku skupine al-Káida, ale Biely dom sa okamžite zameral na Irak. Keď experti tvrdili, že al-Káida má základne v Afganistane, minister obrany Donald Rumsfeld odmietol ich argumenty slovami: „V Afganistane nie sú nijaké dobré ciele, no v Iraku je mnoho dobrých cieľov.“ Posadnutosť vojnou bola natoľko transparentná, že známy spisovateľ Norman Mailer v interview pre britský Daily Telegraph komentoval situáciu slovami: „Pravému krídlu priniesol 11. september taký úžitok, že ak by som bol prívržencom konšpiratívnych teórií, uveril by som, že si to urobili sami.“ Skúmanie, či si to urobili sami, prenechajme konšpiračným bádateľom. Skutočnosť je taká, že hľadanie prepojenia medzi al-Káidou a Saddámom sa nepodarilo nájsť, a tak prišla na pretras hrozba zbraní hromadného ničenia. Odpoveď na otázku, či Irak mal takéto zbrane, je jednoduchá. Mal, a Američania to vedeli dobre, lebo mu ich dodali oni. To zasa poskytuje odpoveď na Blairove pochybnosti o Saddámovej minulosti. Spojené štáty americké totiž dodali Iraku chemické zbrane v čase, keď viedol dlhoročnú vojnu proti Iránu. Vedelo sa o tom, že tieto zbrane použil nielen v tomto konflikte, ale aj proti odbojným Kurdom. Existovali dokonca aj televízne zábery civilných kurdských obetí, ale keď chcel Kongres USA uvaliť na Irak sankcie, vtedajší prezident Ronald Reagan sa postavil proti. Saddám predsa bojoval za americké záujmy. Márne hľadanie dôkazov S hľadaním dôkazov proti Iraku, a tým aj vhodnej zámienky na vojnu, mali USA od začiatku problém. Zhodou okolností práve v čase, keď sa Blair pripravoval na svoju výpoveď, obesil sa v Líbyi Ibn al Šejk al-Libi. Pôvodne ho zatkli Američania, lebo trénoval militantov z al-Káidy. Keď v USA dospeli k presvedčeniu, že je neškodný, vydali ho do Egypta. Keď tamojší vyšetrovatelia nezistili nič o prepojení al-Káidy s Irakom ani pomocou bitky, strčili ho do debny o rozmeroch 50 krát 50 centimetrov. Sedemnásť hodín, ktoré tam strávil, mu stačilo na to, aby zmúdrel a v snahe vyhnúť sa mučeniu si vymyslel kompletný príbeh o tom, že za al-Káidou je Irak. Americké spravodajské služby pochybovali o vierohodnosti jeho výpovede, ale Biely dom sa ich držal. Nakoniec sa al-Libi priznal, že si to všetko vymyslel. Druhým a rovnako pochybným svedkom bol záhadný muž známy iba pod krycím menom Curveball. Išlo o irackého utečenca žijúceho v Nemecku, ktorý tvrdil, že je chemický inžinier a že pracoval na výrobe biologických zbraní. Podozrivé bolo, že jeho pamäť bola vynikajúca v dňoch po tom, čo si podal žiadosť o udelenie štatútu európskeho prisťahovalca. Len čo štatút dostal, začala mať medzery. Napriek tomu, že nemecká rozviedka spochybňovala jeho výpovede a považovala ho za blázna, postavili USA svoje obvinenia práve na jeho výpovediach. Považovali ich za vhodnejšie, ako boli zistenia skupiny medzinárodných inšpektorov priamo na mieste. Počas vypočúvania v Londýne sa pozornosť sústredila na otázku, kedy sa Británia pridala na stranu USA ako ich najbližší spojenec v tejto vojne. Kritici obvinili Blaira, že sa rozhodol už počas návštevy Bushovho texaského ranča v apríli 2002. O tom, ako mohol vyzerať ich dialóg, možno usúdiť z rozhovoru, ktorý poskytol vtedajší francúzsky prezident Jacques Chirac. Prezident Bush chcel získať na stranu USA aj Francúzsko, preto mu v dôvernom telefonickom rozhovore oznámil, že invázia do Iraku je nevyhnutná, aby sa znemožnilo pôsobenie dvoch satanských bytostí biblickej apokalypsy, Goga a Magoga. Vojna s Irakom mala teda byť božím želaním. Potom sa vraj Chirac čudoval, ako môže byť niekto taký fanatik a ako môžu USA zakladať svoju politiku na vyslovene čudných argumentoch. Britská podmienka podpory Blair síce počas vyšetrovania nespomenul Goga a Magoga, ale priznal, že americkému prezidentovi dal jasne najavo, že sa pridajú k nemu až potom, keď sa vyčerpajú všetky možnosti. „Ak sa situácia nebude dať vyriešiť diplomaticky a bude treba použiť silu, Británia bude pri tom,“ povedal Blair. Potvrdil to pred komisiou aj vtedajší premiérov hovorca Alastair Campbell a dodal, že Blair prisľúbil USA vojenskú podporu už v roku 2002 aj v súkromných listoch Bushovi. Po takomto prísľube už bolo treba len zariadiť, aby diplomatické úsilie stroskotalo a Británia mohla svoj sľub realizovať. Nakoniec sa zabudlo aj na zbrane hromadného ničenia (predsa sa nenašli) a dôvodom na vojnu, ako uviedol aj Blair, sa stalo úsilie odstrániť Saddámov neľudský a nedemokratický režim. Nad týmto už ostal stáť rozum aj niekdajšiemu konzervatívnemu premiérovi Británie Johnovi Majorovi, podľa ktorého myšlienka, že Saddám Husajn je zlý, nemohla byť dostatočným dôvodom na inváziu. „Vo svete je mnoho zlých mužov, ktorí riadia štáty a nezosadzujeme ich. Nakoniec, v predchádzajúcom období, keď bojoval proti Iránu, sme Saddáma Husajna podporovali,“ vyhlásil Major pre Radio 4. Proti Blairovi vypovedal aj vtedajší zahraničnopolitický právny expert Michael Wood, ktorý presviedčal premiéra, že konflikt bude porušením medzinárodného práva, ak nebude mať podporu v podobe rezolúcie OSN. Británia prispela k vzniku irackej vojny aj vlastným klamstvom. Objavilo sa v dokumente vlády, podľa ktorej Irak nielenže vlastní zbrane hromadného ničenia, ale môže ich použiť do 45 minút. Problém spočíval v tom, že v pôvodnej správe vypracovanej expertmi takáto hrozba neexistovala. David Kelly, vtedajší inšpektor OSN, ktorý osobne a márne hľadal v Iraku biologické zbrane, reportérovi BBC prezradil, že výroky o hrozbe týchto zbraní boli do správy zapracované až následne. Krátko na to sa Kelly musel podrobiť vyšetrovaniu pre spochybnenie správy. O dva dni, 17. júla 2003, ho našli mŕtveho. Údajne spáchal samovraždu. Bilancia vojny Už z doterajšieho vyšetrovania vyplýva, že britský premiér Tony Blair robil všetko možné, aby zapojil krajinu do irackej vojny napriek tomu, že experti oprávnenosť invázie spochybňovali, najmä keď pátranie po nebezpečných zbraniach neprinieslo želateľný výsledok. Vlani v júni Británia stiahla svojich vojakov z Iraku. Bilancia britských strát sa vtedy zastavila na čísle 179. Vojna pokračovala ďalej a do konca januára 2010 si vyžiadala životy 4 366 amerických vojakov. Straty irackých civilistov sa odhadujú na 100-tisíc. Iracký režim dosadený po invázii patrí podľa najnovšej správy Transparency International medzi päť najskorumpovanejších na svete. Vyšetrovanie irackej vojny sa ešte neskončilo. Nielen v Británii. Profesor práva na univerzite v Chapmain Francis A. Boyle požiadal 25. januára 2010 Medzinárodný súdny dvor v Haagu o vydanie medzinárodného zatykača na bývalého prezidenta Georga Busha juniora a niektorých členov jeho vlády za neodôvodnené zatýkanie osôb v Iraku a ich následné mučenie a za politiku, ktorá viedla k zločinom proti ľudskosti.
