Solidarita ako prázdny pojem

Na pravej strane slovenského politického spektra sa zrazu niekto programovo prihlásil k princípu solidarity. Dokonca vznikla strana s názvom Sloboda a Solidarita. Podpredsedníčka SDKÚ Iveta Radičová oslovovala týmto pojmom ako prezidentská kandidátka voličov nielen na predvolebných mítingoch, ale aj priamo z bilbordov. Pravdepodobná volebná líderka SDKÚ zrejme patrí medzi nemnohých pravicových politikov, ktorí si všimli, že solidarita a sociálna spravodlivosť ako hlavné zásady sociálnej demokracie oslovujú na Slovensku voličov viac ako pravicové deklarácie o takmer neobmedzenej slobode. Samozrejme, v podnikaní. Do akej miery to však myslí s uplatňovaním solidarity vážne? A čo pod týmto pojmom rozumie? Iveta Radičová po prezidentských voľbách, keď SDKÚ nevyužila jej politický potenciál, a po svojom faux pas s hlasovaním v Národnej rade poslušne sa stiahla z očí verejnosti. Po rezignácii Mikuáša Dzurindu na post volebného lídra však môže byť všetko inak. Ani on, ani jeho pravá ruka Ivan Mikloš sa k politike založenej na solidarite nehlásili. Sulík v úlohe kúzelníka Od doterajších predstaviteľov SDKÚ sa to však ani nedá očakávať. Popreli by samých seba. Priznali by tým neúspešnosť svojej hospodárskej politiky založenej na neprimeranej miere ekonomickej slobody v rozsahu podľa vzporu nebankových subjektov BMG Invest, Horizont, AGW a ďalších. Záhadou zostáva, prečo si strana Richarda Sulíka dala do názvu okrem termínu sloboda aj solidaritu. O jej programe sa zatiaľ málo vie. V pomenovaní pravicovej strany sa zatiaľ v Európe tento pojem objavil sotva. Sulík je však očividne veľký kúzelník. Možno ho inšpiroval taliansky pravicovo-populistický premiér Silvio Berlusconi, ktorý svoju stranu najnovšie pomenoval Ľud slobody. Iste, aj neoliberáli anglosaského typu pripúšťajú istú mieru solidarity, prerozdeľovania a štátnej regulácie. Dominantnou ekonomickou teóriou súčasnosti je preto neoliberalizmus, a nie liberalizmus, ako to bolo od čias Adama Smitha (1723 – 1790) až do 30. rokov minulého storočia. Zásadná historická zmena v klasickej teoretickej liberálnej koncepcii voľného trhu v oficiálnej ekonomickej politike západných vlád sa začala práve počas veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia. A to podľa receptov Johna Maynarda Keynesa (1883 – 1946). Obyčajná kamufláž Neoliberalizmus formulovaný najmä nemeckými teoretikmi, ktorého centrom bola Nemecká spolková republika, nastúpil po druhej svetovej vojne. S ním sa spája koncepcia sociálno-trhovej ekonomiky. Zaslúžil sa o to aj profesor Ludwig Erhardt (1887 – 1977), ktorý bol nielen teoretikom, ale neskôr i členom kresťanskodemokratickej vlády a kancelárom. Treba však zdôrazniť, že nejde o jednoliatu teóriu. K neoliberálom sa hlásil aj Friedrich August von Hayek (1899 – 1992), ktorého zbožňujú naši ultraliberáli.Slovensko patrí podľa miery prerozdeľovania hrubého národného dôchodku medzi najliberálnejšie štáty v Európe. A to už súčasná koalícia korigovala extrémy, ktoré zanechala predchádzajúca vládna garnitúra. R. Sulík vo svojich vystúpeniach zdôrazňuje ekonomickú a individuálnu slobodu, vrátane legalizácie marihuany. Kde je však solidarita? Podľa toho, čo publikuje na stránkach tlače a čo hovorí, je pravičiar ako remeň. Ani to neskrýva a k pravici sa hrdo hlási. Ako údajný tvorca daňovej reformy nepreukázal priveľké sociálne cítenie. Zaklínadlo jednotnej dane, ktorá je základom daňovej reformy uskutočnenej počas druhej Dzurindovej vlády, má pre mnohých skôr opačný efekt. V prvom rade pre sociálne slabšie vrstvy. Hoci aj slabšie zarábajúci zamestnanci majú daňové bonusy v podobe odpočítateľných súm, ide o trik. V príkrom rozpore s vyhláseniami Reforma podľa Sulíkových receptov zvýšila nepriame dane, najmä DPH na potraviny a ďalšie tovary každodennej potreby na 19 percent. A tie tvoria rozhodujúci podiel vo výdavkoch sociálne slabších rodín i jednotlivcov. Pritom dôchodcovia a ďalšie skupiny obyvateľov, odkázané na sociálne dávky, si podľa Sulíkových receptov nemôžu odpočítať nič! Dôchodky a sociálne dávky sa síce valorizujú, no v dôsledku daňovej reformy sa prehĺbil rozdiel medzi priemerným dôchodkom a priemerným platom. A to je v príkrom rozpore s hlásaním solidarity. Ešte šťastie, že súčasná vládna koalícia zaviedla aspoň vianočný príspevok pre penzistov. Liberálni reformátori však aj ten považujú za hlboko pomýlené, nesystémové riešenie. Pojem solidarita v názve SaS je teda len účelové heslo, ktorým si chce vytvoriť priestor na svoju zavádzajúcu politiku v praxi. Pravda, ak sa SaS stane súčasťou koaličnej vlády. Autor je novinár