Zadlžovanie štátu bez ilúzií
Pravica bije na poplach. Vláda Roberta Fica vraj „Slovensko“ neúmerne zadlžuje. Názov našej vlasti je v úvodzovkách zámerne. Pravica totiž hovorí iba o verejnom dlhu, ktorý považuje za zdroj všetkého zla a najväčšie riziko ekonomického vývoja. V súlade s liberálnou paradigmou, že naopak, súkromné dlhy sú motorom ekonomiky. Lenže práve slepá viera v túto paradigmu priviedla celý svet k súčasnej hospodárskej katastrofe. Slovenská pravica, ktorá netají chuť vrátiť sa k moci, túto slepú vieru zjavne nestratila. Kritika zvyšovania verejného dlhu patrí medzi tradičnú výbavu populistickej opozície. Veta ako „politika vlády Roberta Fica znamená nárast dlhu na štvorčlennú rodinu o 100-tisíc korún“ znie jednoducho a zrozumiteľne každému. A jej autor oprávnene očakáva, že každému zdvihne „krvný tlak“. Užitočné vládne výdavky Veď, kto by sa nerozčúlil, keď sa dozvie, že ktosi zvyšuje dlh, ktorý zaplatí z vrecka nás všetkých? Brutálny populizmus týchto tvrdení možno ešte pred pár rokmi nebol taký zreteľný, ale dnes je úplne jasné, aká lož sa v nich skrýva. Nie že by verejný dlh nemal byť pod kontrolou a nie že by ho v konečnom dôsledku nesplatili daňoví poplatníci. Lož a hrubý populizmus týchto tvrdení spočíva v inom. Po prvé v tom, že ignoruje štruktúru vznikajúceho dlhu. Vo všeobecnosti je totiž dôležité, či dlh minieme na okamžitú spotrebu, alebo ho rozumne investujeme a v budúcnosti nám bude prinášať také zisky, že ho splatíme, ba získame čosi navyše. Takéto zadlženie (aj keď tiež do istej miery) nemožno považovať za ohrozenie ekonomiky a analytici Svetového ekonomického fóra už pred desiatimi rokmi zmenili metodiku merania konkurencieschopnosti národných ekonomík práve podľa toho, či verejné výdavky spĺňajú takéto kritériá efektivity. Bol to práve Jeffrey Sachs, otec liberalizácie a rozsiahlej privatizácie v strednej a východnej Európe na začiatku 90. rokov, kto pred časom zásadne revidoval svoj postoj k verejným výdavkom a upozornil, že aj krajiny s vysokou mierou verejných výdavkov môžu dosahovať vysokú konkurencieschopnosť. Závisí od toho, na čo sa využívajú. A podľa podobných kritérií môžeme hodnotiť aj vývoj verejného dlhu. Ide o to, aby jeho podstatnú časť bolo možné považovať za (návratnú) investíciu. Ako je napr. budovanie nových energetických zdrojov znižujúcich emisie CO2, napojenie všetkých regiónov (najmä ekonomicky zaostávajúcich) na chrbticovú dopravnú infraštruktúru, rozširovanie informačno-komunikačnej infraštruktúry, budovanie moderných vzdelávacích a výskumno-vývojových kapacít, ale i znižovanie náročnosti a zvyšovanie efektivity verejnej správy, ba do značnej miery i kapacít sociálnej starostlivosti. Pravica = dlhy Populizmus – a v tomto prípade až nebezpečný – démonizovania verejného dlhu spočíva, po druhé, v tom, že zamlčuje devastačné účinky súkromného zadlžovania na celú ekonomiku. Podvedome vytvára v mysliach obyčajných ľudí presvedčenie, že súkromné zadlžovanie nemá také rozsiahle riziká ako verejné, že je len súkromnou záležitosťou, ktorej prípadné negatíva padajú iba na plecia dlžníka. Toto je stará liberálna povera – kedysi dogma, ktorej ekonomickí liberáli slepo verili, ale dnes už iba povera, ktorú reálny život kruto vyvrátil. Za slepú vieru ľudí v túto dogmu teraz platí celý svet daň v podobe globálnej ekonomickej krízy. Pravicoví politici už desaťročia vytvárajú o sebe falošný obraz, že oni strážia finančnú „striedmosť“ štátu, vytvárajú (verejné) hodnoty a statky a ľavica ich naopak nepremyslene „rozdáva“. Avšak existuje dosť konkrétnych príkladov, keď práve ľavicové vlády znižovali zadlženosť verejného sektora a naopak, ultraliberálna pravica ho zvyšovala. Napokon, bola to práve súčasná vláda, ktorá globálny ekonomický rast Slovenska využívala na postupné znižovanie schodku štátneho rozpočtu, zatiaľ čo obe Dzurindove vlády schodky najmä vo volebných rokoch nafukovali. Sociálnodemokratické vlády vo Švédsku dosiahli dokonca prebytkové rozpočty a naopak Ronald Reagan priviedol USA k rekordným verejným dlhom. Pravica sa pred verejnosťou pri slove dlh priam prežehnáva, ale bola to pravicová ekonomická ideológia, ktorá na zadlžovaní postavila hospodársky rast. Pravdaže, na rozdiel od ľavicovejších predstáv, ktoré najneskôr od čias New Dealu tiež vidia v riadenom verejnom dlhu nástroj na oživenie ekonomiky, išlo o súkromné zadlžovanie. Ukrývané riziká Ako to vyzeralo v praxi, vidíme na konkrétnych číslach. Šéf Ekonomického ústavu SAV prof. Milan Šikula nedávno poukázal na tento jav veľmi plasticky na príklade vývoja ekonomiky USA, ktorý nazval „vzorovou ukážkou“. Boli to totiž pravicové liberálne predstavy o ekonomike, ktoré najneskôr od začiatku 70. rokov hnali hospodárstvo Spojených štátov dopredu „rozširovaním priestoru pre žitie na rastúci dlh“. Bola to (nesprávna) reakcia na krízu z nadvýroby, ktorá sa ju usilovala „riešiť“ stimuláciou celkového dopytu, avšak nie zmierňovaním polarizujúceho (čoraz viac nerovnomerného) prerozdeľovania, ale rastúcim „beztrestným“ zadlžovaním ľudí. Profesor Šikula napríklad upozornil, že od tohto obdobia rástla ekonomika USA rýchlosťou 2, 3 až 4 percentá ročne, občas poklesla, no dlhy neprestajne rástli rýchlosťou 8 až 10 percent. Keď v 90. rokoch opäť nastala reálna hrozba poklesu dopytu, ktorá by viedla prirodzene k prepadu hospodárskeho rastu, „legendárny“ šéf „národnej banky“ Alan Greenspan ju odsunul lacnými úvermi pre obyvateľstvo, čím sa vytvárala kumulovaná bublina. Banky na túto situáciu reagovali inováciou finančných produktov marketingovo síce atraktívnych, ale zároveň obchádzajúcich pravidlá a akú-takú reguláciu. Dnes už vieme presne, čo robili. „Investičné banky, zabezpečovacie fondy a pod. emitovali, kupovali a predávali exotické cenné papiere – v hodnote stoviek miliárd dolárov - ktoré boli zabezpečené inými cennými papiermi, založenými na platbách za rizikové hypotéky (tzv. CDO – kolaterizované dlhové obligácie),“ pripomína Milan Šikula. Týmito a podobnými produktmi sa akože presúvali riziká, lenže sa tým dosahovalo len to, že sa strácal prehľad, kto vlastne skutočné riziko nesie. „Presúvanie rizika dovoľovalo zase poskytovať ešte viac úverov,“ konštatuje prof. Šikula. Dvanásť kreditiek na rodinu A tak sa dookola roztáčala dlhová špirála, ktorá bola v skutočnosti časovanou bombou. Lenže pravicové politické sily to tak nevideli. Naopak. Dzurindove vlády na tomto nafukovacom modeli postavili „tigrí“ hospodársky rast a robili v spoločnosti (nielen v ekonomike) také zásadné „reformy“, ktoré stáli na rovnakej filozofii a ktorých cieľom bolo odoberať ľuďom reálne zdroje, aby sa menili na motor nereálneho hospodárskeho rastu. Ivan Mikloš mal dokonca toľko drzosti, že tieto nezmysly prezentoval ako podmienky dlhodobo udržateľného hospodárskeho rastu – ktorý napokon vydržal iba pár rokov. Bol to práve súkromný dlh a jeho glorifikácia ako pozitívneho prvku trhového hospodárstva, ktorý nás priviedol do tejto katastrofy. Aby mohli mať čitatelia aspoň trochu jasnejšiu predstavu, akých gigantických rozmerov sa to týka, pomôžeme si údajmi, ktoré pred časom prezentovala docentka Iveta Pauhofová, z Ekonomického ústavu SAV. Podľa zistení SIX Telekurs Deutschland dosiahla výška kumulatívneho dlhu domácností v USA 13,79 bilióna dolárov (USD), z čoho 10,49 bil. USD sú hypotekárne dlhy. V súčasnosti je vo Veľkej Británii o 30 percent vyšší objem nesplácaných kreditných kariet ako v USA, priemerne používa jedna domácnosť v USA sedem kreditných kariet a vo Veľkej Británii je to dokonca až 12 kreditných kariet na domácnosť. Na dlh si zvykli žiť aj firmy. V roku 2009 boli splatné v Európskej únii podnikové dlhopisy v hodnote 849 mld. eur a v USA v hodnote 611 mld. eur. Aj toto je výsledok pravicovej liberálnej politiky v ekonomike, ktorá odmieta reguláciu a riadiacu funkciu štátu v hospodárskych záležitostiach. Prepletencom nezrozumiteľných finančných produktov a agresívnymi marketingovými nástrojmi bánk pravica – úspešne – presviedčala ľudí, že zatiaľ čo štát sa musí uskromňovať a nesmie sa zadlžovať „na ukor daňových poplatníkov“, občania si nerozumné zadlžovanie dovoliť môžu. Ľudia nežijú v luxuse Avšak na tomto mieste si treba ujasniť jednu mimoriadne dôležitú vec. Konštatovanie o prudkom náraste dlhov domácností môže vytvárať zdanie, že ľudia si jednoducho dopriavali luxus, žili si nad pomery, poriadne si „užívali“, takže je vlastne spravodlivé, ak na celom svete teraz trpia následky tohto vystrájania. Lenže takto to vôbec nie je, aspoň to nemožno tvrdiť vo všeobecnosti. Presviedčanie ľudí o „neznesiteľnej ľahkosti bytia“ na dlh nebolo lákaním do rajskej záhrady, ale jedovatým jablkom, akým zlá macocha otrávila Snehulienku. Toto presviedčanie totiž išlo ruka v ruke s propagandou, ktorá odoberala štátu jeho široko spoločenské i úzko sociálne funkcie. Ľudia nepočúvali len všadeprítomné reklamy na nové pôžičkové produkty, ale aj propagandu o „zoštíhľovaní“ štátu, ktorému ľudia majú odovzdávať čo najmenej peňazí a on má čo najmenej „starať sa im do života“. Pravicový štát poskytoval radovým, v podstate čoraz menej zarábajúcim ľuďom stále menej služieb (v školstve, sociálnej starostlivosti, zdravotníctve atď.) a náklady na ne priamo prenášal na ich plecia. Zároveň sa však rozšírili možnosti zabezpečenia týchto služieb z vlastného vrecka, hoci v skutočnosti to boli len možnosti virtuálne. Najčastejšie boli pokryté novými finančnými produktmi – rôznymi druhmi poistenia, pripoistenia a kapitálového investovania (lživo nazývaného sporením). „Genialita“ tohto riešenia spočíva v tom, že o zradnosti (nereálnosti) tohto spôsobu pokrytia kedysi verejných služieb (napr. starobných dôchodkov, invalidných penzií a pod.) sa väčšina ľudí ešte roky nestihne presvedčiť – kým nepôjde do dôchodku. Takže to, že toto riešenie je nefunkčné – vlastne ide o podvod – zistia až potom, čo stratia obrovské sumy peňazí. A bohvie, kde budú tí, ktorí z nich desaťročia profitujú. Požičiavame sebe, zarábajú na tom iní Presadenie kapitalizácie sociálneho poistenia či sporenia však má ešte jeden dôležitý efekt. Vytvára potrebné zdroje na roztáčanie stále nového kolotoča úverových produktov, bez ktorých by sa celý systém zrútil. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ľudia si na jednej strane ukladajú peniaze do rôznych foriem sporenia, poistenia, či investovania len preto, aby si na strane druhej mali odkiaľ požičiavať. Lenže potom je logické, že budúce výnosy zo svojich „úspor“ si vlastne zaplatia sami na úrokoch z pôžičiek. A na poplatkoch a províziách živia finančných darmožráčov. Takto zvrátene celý tento neoliberálny systém funguje. A tak ekonomika rástla, ale väčšina ľudí viac nezarábala, len si dovolila vo väčšej miere žiť na dlh, čím sa jej zdalo, že v skutočnosti sa jej príjmy zväčšujú a ona si žije lepšie. Ako to vyzerá v skutočnosti, dokumentuje doc. Pauhofová na konkrétnych číslach – pomer dlhu domácností k disponibilnému príjmu bol v USA v roku 1980 47,9 percenta, v roku 2005 narástol na 92,3 percenta a odhad na rok 2010 je až 97,6 percenta. Zjednodušene povedané, takmer všetko, čo títo ľudia zarobia, potrebujú iba na splácanie dlhov. Z dlhov sa však netopia v luxuse. Ich životná úroveň síce mierne stúpla, ale požičiavané peniaze spotrebovali do značnej miery na to, aby si platili služby, ktoré im kedysi lacnejšie poskytoval štát. Pre nich to bolo lacnejšie, lebo v prepočte na dane, ktoré platili, dostali za tie isté peniaze, ktoré teraz musia „vycálovať na drevo“, oveľa viac. Nie je v tom nijaký trik – potrebný zvyšok k ich daniam doložili najbohatší, čo zabezpečila daňová progresivita. Tá, ktorej odstránenie ušetrilo peniaze len boháčom a znížilo príjmy štátu, čo pravici umožnilo vytvárať tlak na šetrenie verejných výdavkov. Zisky zo špekulácií Antihumánnosť tohto ekonomického systému by bolo možné dokresľovať ďalšími číslami. Napríklad, že dve percentá najbohatších ľudí na svete vlastnia viac ako polovicu bohatstva sveta, naopak chudobnejšia časť ľudstva vlastní iba jedno jeho percento. Alebo že príjmy 22 najbohatších ľudí na svete sa rovnajú príjmom 2,7 mld. najchudobnejších! Alebo, že rozvojové krajiny od 70. rokov už 11-krát splatili svoje dlhy, no ich zadlženosť za to isté obdobie 11-krát vzrástla. Ale vráťme sa k slepej viere slovenskej pravice v neoliberálne ekonomické dogmy. V tie, ktorých praktickým výsledkom je fakt, že zatiaľ čo svetový HDP vzrástol v rokoch 1995 – 2005 o 52 percent, kapitalizácia na burzách sa zvýšila o takmer 400 percent. Ak sa začiatkom 80. rokov ročný objem finančných operácií pohyboval od 1 do 1,5 bilióna dolárov, dnes sa denne realizujú finančné operácie v objeme 1,5 – 2 bilióny dolárov! Lenže ako upozorňuje profesor Šikula, za týmito číslami nie je reálna ekonomika, lebo „zo 100 dolárov, ktoré v priebehu sekundy zmenia majiteľa, až 98 nie je pokrytých výrobou a službami, ale ide o rôzne formy špekulatívnych virtuálnych finančných tokov.“ Nemožno mať iluzórne očakávania. Tento desaťročia budovaný systém, ktorý získal globálne črty a tomu zodpovedajúcu moc, nie je možné zmeniť ani rýchlo, ani na národnej úrovni. Riešenia však neprinesie ani žiadna „neviditeľná ruka“. V každej krajine treba odmietnuť pravicu, ktorá ako východisko z krízy predstavuje nástroje, ktoré nás do nej dostali. Budúcnosťou sú politici, ktorí budú postupnými krokmi posilňovať manažment štátu aj v ekonomike a budú tento proces akcelerovať aj na globálnej úrovni. Autor pracuje na úrade vlády
