Varený turista ako ostrovná atrakcia
Island preslávila nádherná príroda, termálne pramene a vriaca para, ktorá sa dvíha pomaly z každej priehlbiny a kotlinky. O tejto ostrovnej krajine sa síce v súčasnosti hovorí najmä v súvislosti s bankrotom štátnej pokladnice, ale ona si napriek tomu stále žije svojím pokojným životom. Február 2010, metropola Islandu – Reykjavík. Sú tri hodiny popoludní, vystupujeme z lietadla, a napriek všetkým očakávaniam sa na nás valí pomerne teplý vzduch. Hoci ostrov obmýva Golfský prúd, výrazne miernejšia zimná klíma ako na Slovensku v týchto zemepisných šírkach každého prekvapila. A čudovať sme sa potom neprestali až do odletu. Letisko, či autobusová stanica? Ďalšia pasca nastražená na nič netušiaceho turistu, ktorý sa chystá z Reykjavíku pokračovať v cestovaní ďalej, je existencia dvoch letísk. Kto by čakal, že v dvestotisícovom hlavnom meste v krajine s 313-tisíc obyvateľmi, budú hneď dve letiská? Návštevníka nepoznajúceho miestne pomery, ktorý si rezervoval nadväzujúce lety, môže existencia menšieho letiska, vzdialeného od medzinárodného letiska Keflavík 45 minút cesty, nepríjemne prekvapiť. Menšie letisko s rovnakým menom ako hlavné mesto obsluhuje prevažne domáce lety a mierne domácka je na ňom aj atmosféra. Jedna hala, či skôr hangár s kaviarňou. Policajtka, ležérne sa opierajúca o stenu, zrejme nemá veľa práce. Symbolická kontrola prebieha len pred medzinárodnými letmi. Konkrétne pred cestami do dvoch zahraničných cieľov – Grónska a Fajerských ostrovov. Cestovanie na domácich linkách pripomína medzimestskú hromadnú dopravu. Vôbec sa nemusíte obťažovať s vyťahovaním pasu či iného dokladu. Dôvera k ľudom je tu mimoriadne vysoká. A kriminalita? Mimoriadne nízka... Bez zachmúrených tvárí Ďalším prekvapením sú sami Islanďania. Napriek ekonomickej kríze a tomu, že vo februári slnko nesvieti viac ako šesť hodín denne, sme zachmúrené tváre na ľadovom ostrove videli len zriedka. Namiesto očakávanej severskej rezervovanosti sme sa stretli so srdečnosťou, pohostinnosťou a vynikajúcim zmyslom pre humor. Vtipné príhody či bonmoty nechýbali ani v oficiálnych príhovoroch rektora či dekana univerzity. Väčšina Islanďanov, s ktorými sme sa stretli, sa úprimne snažila ukázať nám svoju krajinu v čo najlepšom svetle a presvedčiť nás, že nie sú Bohom zabudnutým ostrovom, kde rastú iba lišajníky a štátny dlh. Práve tomu sa pritom darí veľmi dobre... Akureyri so 17-tisíc obyvateľmi je metropolou severného Islandu, ale atmosféra v ňom je príjemne malomestská. Každý každého zdraví a podľa všetkého aj každý domáci každého pozná. Nečudo, veď bazén v strede mestečka, prístav pre malé plachetnice, s ktorými sa domáci preháňajú po fjorde či malé lyžiarske stredisko päť minút od centra poskytujú viacero príležitostí na zoznámenie so susedmi. Líder obnoviteľných energií Akureyri sa okrem až gýčovito peknej scenérie môže pochváliť aj krásnou univerzitou. Hoci právo udeľovať vyššie tituly ako bakalár získala ako prvá na Islande len nedávno, má moderný školský areál, ktorý poskytuje vymoženosti, o akých môžu študenti našich najlepších univerzít iba snívať: posilňovňa, knižnica s pravidelne sa obmieňajúcimi výstavami umenia, učebne s modernou technikou... O význame, ktorý sa tu prikladá vzdelávaniu, svedčí aj to, že plány na ďalšie rozširovanie areálu nezastavila ani ťažká kríza. Islandské univerzitné vzdelávanie zahŕňa aj jeden zaujímavý svetový unikát – vysokú školu obnoviteľnej energie. Ponúka štvorsemestrálne postgraduálne štúdium pre budúcich energetických odborníkov z celej Európy a v súčasnosti tam študujú aj dvaja Slováci. Pokiaľ ide o obnoviteľnú energiu, je vyspelosť ostrova na mimoriadne vysokej úrovni. Konkurenčnou výhodou sú v tomto prípade termálne pramene a niektoré technológie, ktoré Islanďania vďaka nim využívajú, sa našincovi môžu javiť ako sci-fi. Takou je napríklad používanie termofilných baktérií z horúcich prameňov na výrobu palív z biomasy druhej generácie. Alebo diskusia o tom, či je, alebo nie je nebezpečné tieto organizmy geneticky modifikovať tak, aby bola premena ešte efektívnejšia a rýchlejšie. Dáte si zhnitého žraloka? Islanďania nás v rámci svojej pohostinnosti zoznámili s tým najlepším, ale aj najhorším zo svojej kuchyne. K tomu prvému patrila návšteva reštaurácie, ktorej majiteľ, Frederik, sa hlásil k trendu slow food (pomalé stravovanie). Súčasťou večere bola podrobná informácia, ktorý sused chytil a vyúdil nášho lososa či kde zastrelili soba, z ktorého vyrobili paštétu. Každý kúsok osobitne naaranžovali, doplnili bylinkami a koreninami, ktoré dokonale podčiarkujú práve jeho chuť. Mimoriadne sympatický je aj zvyk podávať ku káve misku plnú vynikajúcich čokoládových bonbónov. Nuž, po večeri sme skonštatovali, že v hlavnom meste Slovenska by sme len ťažko hľadali reštauráciu, ktorá by sa aspoň trochu približovala úrovni tohto podniku v provinčnom mestečku. Adrenalínovejšie bolo zoznámenie s tradičnou islandskou stravou. Pri polárnom kruhu sa toho nikdy veľa neurodilo a chytanie rýb v rozbúrenom studenom Atlantiku bolo vždy náročné. Preto sa miestni obyvatelia usilovali zužitkovať jedlo do posledného kúska, takže svetlo sveta uzrela napríklad údená ovčia hlava či baranie semenníky v aspiku. Najviac nás však vyviedla z miery hlavná zimná lahôdka: žraločie mäso. Nebolo totiž veľmi čerstvé, pretože žraločia svalovina s výnimkou plutvy, z ktorej sa robia steaky, je mimoriadne tvrdé, takže sa pred úpravou musí zakopať do zeme a nechať prehniť. Aby sa hnilobné procesy v mäse zastavili, nakladá sa žralok do kyslého nálevu, ktorý je taký silný, že by mohol rozleptať žalúdok. Nasleduje teda neutralizačný zásaditý nálev a pochúťka sa môže podávať! Slabším povahám ju však neodporúčam; podaktorých napínalo už len z jej arómy. Pozor, vyletí pterodaktyl Pri cestovaní po Islande si človek miestami pripadá ako na inom vesmírnom telese. Krajinu tvorí prevažne stvrdnutá láva a krátery ktoré pripomínajú zábery z Mesiaca. Pod stolovými horami sa návštevníci s bujnejšou fantáziou začali ukradomky pozerať, či náhodou nepreletí okolo nich pterodaktyl. Zdá sa, že krajina je aj rovnako nebezpečná ako tá vo filme Stratený svet. Pri každom vystúpení z autobusu nás sprievodkyňa dôrazne upozornila, aby sme neopúšťali vyznačený chodník. Vraj sa môžeme stať obeťami rozmanitých nehôd. Ktorýsi turista sa pri vodopáde údajne prepadol do dutiny v stuhnutej láve. A hoci sú na ostrove vraždy zriedkavé, kriminálnici vraj na týchto miestach radi ukrývajú mŕtvoly. Pri termálnych prameňoch zase hrozí pád do vriacej vody. Občas sa vraj medzi lokálne špeciality zaradí i varený turista, ktorý nedbá na varovania a behá mimo chodníka. Pri geotermálnej elektrárni si zasa treba dať pozor, aby sa človek nezošmykol do vyhasnutého krátera sopky. Na tých, čo všetky nástrahy vulkanického ostrova prekonajú, čaká zväčša odmena v podobe kúpania v jazere s priezračne modrou termálnou vodou. Z hladiny stúpa para lákajúca turistov i domácich najmä vtedy, keď je vonku iba niekoľko stupňov nad nulou.
