Taliban: pytačky vyústili do veľkej bitky
Okolo Afganistanu sa dejú čudné veci. V januári na konferencii v Londýne sa hovorilo o nevyhnutnosti nadviazať rozhovory s umierneným krídlom militantného hnutia Taliban. Podobné, aj keď o niečo miernejšie signály prichádzali aj z USA. Následne sa rozšírila správa, že pakistanská rozviedka zatkla vplyvného muža Talibanu Abdula Baradara. Práve toho, ktorý sa zdal ako najvhodnejšia osoba na sprostredkovateľskú misiu s vládou v Kábule. Zatknutie druhého najvyššie postaveného vodcu afganských mudžahídov má nepochybne mimoriadny psychologický význam, ale ak to Západ a Kábul mysleli s mierovými rozhovormi vážne, tak po zatknutí Baradara sa vyhliadky na zmierenie rovnajú takmer nule. Ako poznamenal Hadži Agha Lalaj, ktorý už predtým viedol za vládu rozhovory s Talibanom, Baradar bol jediný, kto mal v úmysle a bol ochotný zúčastniť sa na mierových rozhovoroch. Aj jeden z kmeňových vodcov v Kandaháre konštatoval, že Baradar by dokázal dosiahnuť zmeny vo vedení Talibanu, ale nie ako väzeň. Skrátka, Baradar ako sprostredkovateľ má cenu na bojovom poli, a nie za mrežami. Nevyhnutne sa ponúka otázka, kto mal záujem na tom, aby sa pomery v Afganistane natoľko skomplikovali, že o výsledku sa opäť bude musieť rozhodnúť vojenskou silou. Čudný postoj Pakistanu Okamžite sa objavili aj úvahy, že zatknutie druhého najvplyvnejšieho muža povstalcov znamená nový prístup Pakistanu k afganským povstalcom. Je všeobecne známe, že Taliban vznikol práve v Pakistane, ako sila zameraná na boj proti sovietskej invázii do Afganistanu. V tom čase mali mudžahídi plnú morálnu i finančnú podporu Spojených štátov amerických. Priateľské vzťahy s Pakistanom pokračovali aj potom, keď sa z niekdajšieho spojenca USA stal nepriateľ číslo dva, lebo na ich základniach našiel útočisko americký nepriateľ číslo jeden, Usáma bin Ládin. Jednotky Talibanu využívali územie Pakistanu aj potom, keď v roku 2001 ich vládu v Kábule zvrhli Spojené štáty americké. Washington síce dovtedy napumpoval do pakistanskej armády až sedem miliárd dolárov na boj s Talibanom a al-Káidou, ale väčšina týchto prostriedkov putovala na posilnenie pozícií na hranici s Indiou. Zatknutie Baradara v Pakistane a o pár dní aj dvoch „tieňových guvernérov“ Talibanu iba poukazuje na to, akým významným zázemím je táto krajina pre príslušníkov radikálneho islamského bojového hnutia. Takmer po mesiaci oslavných článkov o úspechu spoločnej akcie amerických a pakistanských spravodajských síl vyšla najavo pravda. Zatknutie Baradara nebolo výsledkom koordinovanej akcie, ale vecou šťastnej alebo (v tomto prípade) skôr nešťastnej náhody. Pakistanská spravodajská služba ISI dostala od CIA informáciu, že na predmestí 15-miliónového Káráčí sa ukrývajú nejaké osoby, ktoré, podľa odpočúvaných hovorov, majú prepojenie na vedenie Talibanu. Až neskôr, po dôkladnom vyšetrovaní, Pakistanci zistili, koho chytili. Navyše Američanom umožnili priamy kontakt so zadržaným až po dvoch týždňoch. To tiež hovorí niečo o vzťahoch medzi spravodajskými službami USA a Pakistanu. Existujú úvahy, že dobré kontakty medzi ISI a Talibanom sú prípravou na „deň po“. Zúročia ich po odchode vojsk USA a ich spojencov. A to bude už čoskoro. Z Afganistanu sa potom stane pre Pakistan významný spojenec v boji s Indiou o dominanciu v regióne. Ofenzíva na juhu Rovnako prekvapujúci je aj fakt, že bezprostredne po vyhláseniach o mierových rozhovoroch, po londýnskej konferencii na túto tému za prítomnosti americkej ministerky zahraničia Hillary Clintonovej a po zadržaní Baradara, začala sa na juhu Afganistanu najväčšia vojenská ofenzíva od začiatku americkej intervencie koncom roku 2001. Možno si dať otázku, či išlo o samostatné, náhodné a nikým nekoordinované akcie, alebo Spojené štáty americké už nevedia, ako postupovať ďalej. Pritom do usporiadania pomerov v Afganistane neostáva veľa času. Prezident Barack Obama prisľúbil, že americká vojenská angažovanosť v tejto krajine sa skončí v polovici roka 2011. V takom prípade bojovníkom stačí, aby sa stiahli do vrchov alebo na základne v Pakistane, vyhýbali sa bojom a zachovali si hlavnú útočnú silu na obdobie, keď už budú mať proti sebe len málo spoľahlivé afganské jednotky a vládu naklonenú na ústupky. Niečo naznačuje aj priebeh najnovších bojov o mesto Mardža v provincii Helmand. Ofenzíva má kódové označenie Muštarak (Spoločne), lebo ide o akciu 12 500 medzinárodných a 2 500 afganských vojakov, ktorí by vedno, bok po boku, mali bojovať proti spoločnému nepriateľovi. Lenže doterajšie výsledky sú veľmi zaujímavé. Napríklad súhrnná správa z jedného dňa bojov uvádza šesť mŕtvych príslušníkov elitných jednotiek NATO, ale iba jedného afganského vojaka. O pár riadkov ďalej je informácia, že jeden mylný raketový útok si vyžiadal dvanásť obetí z radov civilistov, z toho bolo šesť detí. Iný omyl stál životy siedmich policajtov. A osem policajtov sa pridalo k povstalcom. Nemožno sa čudovať, že významným zdrojom nových bojovníkov Talibanu sú práve vojaci a policajti, ktorí sa po skončení výcviku jednoducho dali kúpiť. A nemožno sa čudovať ani prezidentovi Hámidovi Karzajovi, ktorý kritizuje západných spojencov za vysoké straty civilistov, lebo to má negatívny efekt na „boj o srdcia a myseľ“ afganského obyvateľstva. Karzaj chce zmierenie Na medzinárodnej konferencii v Londýne, ktorá sa uskutočnila len dva týždne pred veľkou ofenzívou, trval prezident Karzaj na politike zmierenia s Talibanom, ktorého predstaviteľom dokonca ponúkol miesta v afganskej kmeňovej Rade starších. Jedinou podmienkou bolo, že Taliban má prerušiť kontakty s al-Káidou. Paradoxom je, že podľa najnovších informácií sa na území Afganistanu nachádza už iba stovka príslušníkov Usámu bin Ládina. Po najnovších udalostiach v Afganistane a Pakistane je zrejmé, že zmierenie v takejto podobe začína byť menej schodné. Otázkou ostáva, kto dáva prednosť vojenskej konfrontácii a čo tým sleduje. Ohlásené posilňovanie americkej armády o 30-tisíc s podporou 7-tisíc vojakov NATO nie je podľa expertov východiskom. Bývalý americký generál, účastník bojov v Afganistane Karl Eikenberg, napísal ešte v novembri šéfke diplomacie Hillary Clintonovej list, v ktorom varoval, že vyslanie ďalších síl iba oddiali deň, keď moc naozaj prevezme afganský ľud. Aj prezident Karzaj spochybnil americké plány na ukončenie vojenskej angažovanosti v júli 2011, ale z iného dôvodu. Podľa neho potrebuje afganská armáda najmenej päť rokov na to, aby bola schopná konať samostatne. Poučenie z histórie Afganistan nemá v súčasných podmienkach dobré riešenie; má iba zlé a ešte horšie. Súčasná vláda nepredstavuje síce výkvet národa a morálky, jej korupcia je takmer neprekonateľná, ale je to vždy lepšie vedenie ako Taliban. Stredoveké metódy tohto radikálneho islamského hnutia má svet ešte stále v pamäti v podobe verejných popráv, odsekávania údov a bičovania. Taliban úplne vylúčil ženy zo vzdelávania a verejného života. Museli sa povinne zahaľovať na verejnosti a tie, ktoré to nedodržiavali, riskovali, že im fanatici postriekajú tvár kyselinou. Ťažko zodpovedateľnou je aj otázka, čo bude v provincii Helmand potom, keď tam medzinárodné sily ohlásia veľké víťazstvo, odídu víťaziť inam a zodpovednosť za správu a bezpečnosť ponechajú na málo spoľahlivé afganské vojenské a policajné sily. História nám napovedá, že cudzie mocnosti, či už išlo o Britov alebo Sovietov, si v tejto krajine vždy poradili len na krátke obdobie. Po ich odchode sa pomery vrátili do starých koľají. So všetkými následkami. Afganistan dosiahol najväčší vzostup práve vtedy, keď bol mimo záujmu veľmocí. Mal som príležitosť zažiť ešte túto podobu Afganistanu. Bolo to v roku 1979, pol roka pred sovietskou inváziou. Pomery boli značne uvoľnené, tie ženy, ktoré chceli, chodili po uliciach Kábulu nielen s odkrytou tvárou, ale aj bez šatky, ktorá je v mnohých islamských krajinách nevyhnutnosťou. Mnoho žien pracovalo v úradoch a školách, ba dokonca aj vo fabrikách. Lenže v diplomatických kruhoch sa už začalo hovoriť o tom, že po strate Iránu majú Spojené štáty americké záujem o túto krajinu, križovatku významných strategických spojení medzi Strednou Áziou, Iránom a Indickým subkontinentom. Moskva, v snahe udržať si tieto strategické pozície, riskovala vojenskú intervenciu a Spojené štáty americké sa postarali o to, aby z Afganistanu pripravila jej Vietnam. Najnovší vývoj napovedá, že Washington si tu pripravuje svoj druhý Vietnam.
